Nemecko, Francúzsko a integrácia Európy

Zatiaľ čo sa Francúzsko zasadzuje, aby sa rozdelenie vplyvu v rámci EÚ uskutočňovalo vo forme direktoriátu, a preto jeho priestor konania je obmedzenejší ako priestor konania NSR, ona elementy direktoriátu (ktorý určujú veľmoci) kombinuje s prvkami federalizmu (koalície členských štátov). Obidva tieto prístupy zakrývajú stratégiu kooperatívnej hegemónie krajiny v stredovej geopolitickej situácii.

Kooperatívna hegemónia Ostatné štáty EÚ sa kooperatívnou hegemóniou Nemecka a s tým, že je kombinovaná so silným vplyvom Francúzska, vyrovnali, i keď každý po svojom v súlade so svojím statusom. Najmenej sa s ňou vyrovnala Veľká Británia, ktorá sa opäť pokúša vytvoriť rovnováhu nemecko-francúzskej prevahe, aby bola potom znovu vtiahnutá do integračného procesu. Španielsko a Taliansko sa striedavo stávajú pomocníkmi pri vytváraní asymetrickej federácie. A nakoniec nasledujú menšie štáty, ktoré sa často uspokoja s platbami (nielen v peňažnej forme).

Takto Pederesen vidí proces európskej integrácie. Vychádza pritom z predpokladu že sa štáty usilujú o stupňovanie svojej moci, a preto sa orientujú na relatívne zisky z kooperatívnych vzťahov k iným štátom. Európska integrácia je podľa neho projektom vytvárania asymetrickej federácie. Na prvý pohľad je to tautológia, pretože každý federalizmus sa vyznačuje asymetriami. Podľa Pedersena však ide o inštitucionálnu asymetriu v prospech veľmocí v rámci tohto integračného zväzku. Kooperatívna stratégia získavania prevahy sa neviaže iba na relatívne rovnomerné rozdelenie zdrojov, ale i na šikovné zaobchádzanie veľmocí s menšími štátmi. Čím je prevaha menej viditeľná, tým je trvanlivejšia, a tým je výraznejší aj úspech kooperatívnej hegemónie.

Komu sa bude EÚ podobať Inštitucionálne zaistený, teda do politického systému premietnutý mocenský úspech sa dá zistiť z toho, že sa štruktúra asymetrického integračného zväzu podobá skôr politickým štruktúram vlastného štátu a nie štruktúram partnerských štátov. Je úspechom nemeckej európskej politiky, že sa EÚ skôr podobá politickému systému NSR ako systému iných veľkých štátov (teda Francúzska alebo Británie). Preto aj návyky politickej socializácie nemeckých elít sa ľahko uplatnia na európskej rovine, ľahšie ako politické návyky francúzskych alebo britských elít. Britskí a francúzski politici stále ešte majú napr. ťažkosti s pochopením procedúr spolurozhodovania, pretože nie sú na ne zvyknutí zo svojho domáceho politického systému.

Podľa Pedersena kľúčom k pochopeniu fungovania EÚ v súčasnosti je kooperatívna stratégia, ktorou si Nemecko zaisťuje hegemóniu. V tejto stratégii ide o to zaviazať si Francúzsko, Veľkú Britániu marginalizovať alebo kooptovať, Holandsko získať za svojho hovorcu voči menším štátom a ostatným umožniť príslušné výhody. Takto Európska únia nadobúda podobu nemeckého federalizmu. Cieľom je deľba moci, ekonomické a ideologické začlenenie čo najväčšieho počtu štátov. Táto stratégia sa zreteľne prejavuje vtedy, keď ide o základné rozhodnutia o inštitucionálnom poriadku. Z tohto hľadiska potom tvrdenie, ktoré tak často počujeme, že NSR je vlastne pokladníkom Európy, nadobúda celkom iný význam. Ide totiž o to, že dlhodobé výhody vo forme inštitucionálneho panstva si Nemecko dokáže "kúpiť" krátkodobými ziskami pre iných.

Vzťahy k mocnostiam mimo Stratégia kooperatívnej hegemónie spočíva o.i. v tom, že medzi mocnosťou, ktorá má prevahu, a menšími štátmi existuje mlčanlivá dohoda, že ústredná mocnosť definuje spoločné záujmy voči vonkajšku a bráni ich voči tretím. I tu sa osvedčuje stratégia zabezpečovania si hegemónie prostredníctvom kooperatívnej stratégie, pretože optimálne využíva štruktúru príležitostí, ktoré poskytuje súčasná medzinárodná situácia. Podľa Pedersena NSR vhodne využíva skutočnosť, že vojensky sú Francúzsko a Veľká Británia oveľa silnejšie ako Nemecko.

Ako môžeme vysvetliť nemeckú stratégiu? Predovšetkým musíme vziať do úvahy geopolitické podmienky. Ďalej mimoriadne dôležitú úlohu hrá konštanta zahraničnej politiky NSR, ktorú Pedersen označuje ako stratégiu "nielen, ale aj". To znamená, že Nemecko zároveň sleduje stratégiu prehĺbenia, ako i stratégiu rozšírenia, zároveň stratégiu rozšírenia smerom na východ, ako aj stratégiu stredomorského rozšírenia. Túto stratégiu podporujú štruktúry spolkového republikánskeho systému. Nemecké vlády sledujú politiku malých krokov smerom k európskej federácii, nie politiku skoku. Hegemoniálne myslenie sa v Nemecku orientuje na ekonomickú a ideologickú rovinu a osvojilo si cnosti dlhodobých stratégií (politiky "rozdrobovania"). Nemecké vlády sa mocenskopoliticky sebadisciplinovali a riadia sa politikou hľadania spojencov.

Opatrná dominancia Nemecko sa neusiluje o otvorenú domináciu západnej Európy, usiluje sa však západnú Európu vtiahnuť do svojich kooperatívnych stratégií, podobne ako to vo vzťahu k západnej Európe robili, s výnimkou rokov Reagana, aj Spojené štáty. Vývoj európskej integrácie sa dá potom pochopiť ako stratégia nemeckých vlád. Na toto úsilie nadviazala aj východná politika NSR. To pochopila aj francúzska vláda, a preto spomalila proces integrácie Veľkej Británie, pokiaľ si Francúzsko nezaručilo pozíciu hlavného partnera Nemecka.

Po maastrichtskej a amsterdamskej dohode sa však geopolitická situácia pre vzťahy v rámci kooperatívno-hegemoniálnej väzby medzi Francúzskom a Nemeckom drasticky zmenili. Rozšírenie smerom na východ zvýhodňuje Nemecko, dokonca i vtedy, keby to nechcelo. Okrem toho si NSR môže dovoliť dvojitú hru, teda usilovať sa o posilnenie parlamentárnych postupov a zároveň ťažiť zo silného postavenia Rady, zatiaľ čo Francúzsko môže využívať iba svoje postavenie v Rade. Okrem toho sú nemecké pozície v dôsledku svojej diferencovanosti vhodnejšie na uzatváranie koalícií ako francúzske alebo britské. K tomu pristupuje ešte to, že zastupovanie záujmov EÚ smerom navonok sa stáva stále dôležitejším. Z tohto teda vyplýva, že nech sa už bude európska integrácia rozvíjať ktorýmkoľvek smerom, kooperatívna prevaha Nemecka sa bude stabilizovať. Podmienkou toho však je, že nemecká vláda aj naďalej bude sledovať politiku zdržanlivosti a dokáže rešpektovať rozdielne záujmy iných veľmocí. Do značnej miery to bude závisieť i od toho, aké vzťahy si Nemecko dokáže vybudovať k USA a k Rusku.

Autor pracuje na Marburgskej univerzite.