Bezmocný prezident republiky
Ak prezident Rudolf Schuster podpísal zákon o samospráve tzv. vyšších územných celkov a voľbách do nich až v ďalekom Sao Paule, mohli by sme si pomyslieť, že máme operatívnu hlavu štátu ako hociktorá iná krajina. Avšak nezdržal sa komentára, podľa ktorého by bol býval uvítal decentralizáciu SR s troma krajmi plus Bratislavou, teda návrat k stavu, ktorý tu bol pred niekoľkými rokmi.
Prezident teda podpísal niečo iné ako to, o čom bol presvedčený. Neurobil tak ako radový občan, ktorý má na verejné veci len sprostredkovaný a minimálny vplyv, ale ako najvyšší ústavný činiteľ, ktorého slová sa majú približovať k činom a ktorý má prostriedky na presadenie svojho názoru, či aspoň na vyvolanie diskusie. Alebo na odstúpenie, ako to urobil generál Charles de Gaulle v roku 1969 pri podobnej záležitosti -regionalizácie Francúzska, ktorej koncept navrhol a predložil na referendum. To neprešlo, keďže návrh šiel až tak ďaleko, že hrozil územný rozpad celej krajiny. Namiesto toho sa prijal osobitný (nie ústavný) zákon o decentralizácii pri zachovaní pilierov francúzskej štátnej správy, ktorými sú departementy. U nás sú takými piliermi okresy, o ich deštruktívnom zrušení sa však tiež hovorí.
Model tri plus jeden
Pritom názor R. Schustera o troch krajoch nie je subjektívny, ale aj časti (tichej) odbornej i laickej verejnosti potvrdený životom a vývojom. Lebo aj roky 1945-1989 boli rokmi rozvoja bez ohľadu na režim. Vracať sa do minulosti je anachronizmus, nech sa to prezentuje akokoľvek, či už ako priblíženie štátnej správy k občanovi alebo ako umožnenie čerpať prostriedky z fondov EÚ.
Pokiaľ ide o prvý argument, netreba rozvádzať, ako sa to už skončilo s nejednym zbožným želaním spojeným so zmenami po roku 1989 v službách, sociálnej starostlivosti, životnej úrovni atď. A čo pozitívneho doteraz priniesla decentralizácia na úrovni miest a obcí? Rušenie materských škôl, živorenie miestnej kultúry, zdevastovanie miestneho hospodárstva, zadĺženie, obohacovanie sa viacerých starostov a primátorov... Ak dnes štát neriadi ani tú najmenšiu nemocnicu - v opačnom prípade by v nich nevznikali miliónové dlhy - ako bude kontrolovať po tom, čo odovzdá podstatnú časť svojej zvrchovanosti smerom nadol, nakladanie so 60-100 miliardami potrebnými na chod miestnych a krajských samospráv? Už dnes sa dá takmer s istotou povedať, že tieto prostriedky sa veľmi rýchlo stratia v prepadlisku lokálnych a osobných záujmov, ktorým bude vydaný na pospas aj samotný občan a pred ktorými ho má chrániť práve štát. Ukazuje sa, že po výhodnom investovaní do drobenia politickej scény ustavičným zakladaním nových strán je výhodné investovať i do kúskovania územia SR.
Neplatná novela Ústavy?
Obhajoba regionalizácie možnosťou čerpať z fondov EÚ sa spája s ďalšou ilúziou, že cudzí úradníci z Bruselu alebo odinakiaľ dokážu riadiť pomocou financovania (čo nemá nič spoločného s decentralizáciou) nejakú oblasť Slovenska lepšie ako Bratislava či samotní obyvatelia tejto oblasti. Prezidentovi teda prekáža počet VÚC, v čom s ním možno len súhlasiť. Neprekážala mu však oveľa závažnejšia skutočnosť, ktorou je zriadenie týchto celkov ústavným zákonom v rámci novely Ústavy SR, ktorú tiež podpísal. Ak v jej čl. 3 stojí, že "územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné", tak nemôže byť regionalizácia predmetom ústavného, ale iba "obyčajného" zákona. Príkladom nech je znova Francúzsko, v ústave ktorého by sme slovo "región" márne hľadali. Čl. 64 novelizovanej Ústavy o miestnej a regionálnej samospráve protirečí čl. 3 v tom zmysle, že nie je vymenovaný orgán, ktorý by reprezentoval vládu SR na miestnej úrovni, a fromulácia, podľa ktorej (čl. 71) "výkon štátnej správy prenesený na obec alebo vyšší územný celok riadi a kontroluje vláda" je nepresná.
Regionalizácia štátu, v ktorom spolkové usporiadanie nemá tradíciu, a navyše sa realizuje ústavným zákonom, znamená jeho územnú dezintegráciu zhora. O prezidentovi republiky sa predpokladá, že je aj garantom jej územnej celistvosti. Nestalo sa tak.
Autor (1945) je vedecký pracovník SAV
