Vydavatelia verzus predseda vlády, niveau stable (hladina ustálená)
Premiér Robert Fico oznámil, že sa vydavatelia slovenských tlačovín stretli. Na porade mali dohodnúť spoločný postup proti jeho vláde.
Vydavatelia po tomto premiérovom oznámení sa stretli a vydali vyhlásenie, že sa nikdy nestretli.
Ako to v skutočnosti bolo, vedia iba vydavatelia. A pán Boh nad nimi.
V sobotu vyšli všetky takzvané najčítanejšie slovenské denníky s úvodníkmi vydavateľov. Ohradili sa voči premiérovmu tvrdeniu, že kujú proti nemu pikle. Zaujímavú otázku položil vo svojom komentári riaditeľ vydavateľstva Petit Press (vydáva Sme a company) Alexej Fulmek: prečo by mali noviny písať proti tejto vláde, načo by to vydavatelia robili? Veď škody, ktoré im premiér Fico neustále vyrába tým, že straší novinármi, sú už aj tak evidentné. Čitatelia im prestávajú veriť. Fulmekovi je ľúto, že premiérovi taktika vychádza. Otázne je, prečo nevychádza taktika spálenej zeme vydavateľom. Prečo - napriek tomu, že na Slovensku prakticky neexistuje vo verejnom diskurze názorová pluralita – nedokážu svoju pravdu do hláv čitateľov pretlačiť ani mediálnym násilím.
Najviac ľúto môže byť čitateľom, pretože musia byť svedkami naťahovania na prasknutie napnutého lana medzi mediálnou a vládnou mocou. Lenže v tejto hre o nich nejde. Ba nejde ani o novinárov.
V tejto hre ide – ako vždy – o peniaze.
Náklady novín klesajú. Ani jeden z takzvaných najčítanejších titulov denníkov nemá taký náklad, aby noviny uživil. Zakladateľ MF Dnes novinár Karel Hvížďala upozornil, že v západnej Európe by denník s nákladom okolo šesťdesiattisíc kusov zanikol. Takzvané najčítanejšie – teda nie najpredávanejšie – slovenské denníky sa v nákladoch motajú od päťdesiat do šesťdesiattisíc. Nežijú zo svojich čitateľov, preto sa aj tak bezbolestne (a tragicky zároveň) roztvára priepasť medzi novinami a ich čitateľmi. Ani jeden z takzvaných najčítanejších týždenníkov (a mesačníkov a štvrťročníkov) nestojí prioritne na zisku z predaja. Noviny živí reklama. A zadávateľmi reklamy sú najsolventnejší hráči. Firmy, ktoré si môžu dovoliť zo svojho zisku taký luxus. Čím sa lepšie darí veľkým solventným hráčom, tým sa lepšie darí vydavateľom. Ak sa však šliapne na otlak nadnárodnému monopolu, zaskučia vydavatelia, stenčia sa ich príjmy. Tam je pes zakopaný. Vlády Mikuláša Dzurindu prijímali liberálnejšie zákony, než na aké si trúfla administratíva Georga Busha. (V Amerike si napríklad netrúfli pretlačiť zákon, ktorým sa privatizuje staroba, o nulovej dani z dedičstva ani nehovoriac.) Pre nadnárodné spoločnosti sa vytváral priestor, aby zamestnanci predávali lacno svoju pracovnú silu. Vytváral sa sociálny dumping, ktorý „dovoľoval“ znižovať sociálny štandard aj západoeurópskym demokratickým štátom. To všetko prinášalo peniaze firmám a z veľkých peňazí sa našlo dosť aj na inzerciu pre „veľké“, teda takzvané najčítanejšie noviny.
Politika, ktorá sa pustila do boja s nadnárodnými monopolmi, s dôchodkovými správcovskými spoločnosťami, so súkromnými zdravotnými poisťovňami, môže spôsobiť odliv peňazí pre vydavateľov. (Zatiaľ sa vydavateľom ešte nič tragické nestalo, príjmy z reklamy klesli len pod vplyvom krízy, nie pre príchod Roberta Fica k moci.) Bolo by to treba zastaviť. Vrátiť vládu do stavu pred rokom 2006. Opozícia je však taká nemohúca, že si musí každé ráno najprv prečítať noviny, aby vedela, kvôli čomu má v ten deň zvolať tlačovku. Novinári sú usilovní, no verí im mizivé percento obyvateľstva. Mediálny tlak je veľký, no odozva naň úplne opačná. Vládna koalícia vyhráva všetky voľby – od prezidentských, cez voľby do EÚ, až po posledné regionálne. A parlamentné sa blížia.
Čo majú robiť vydavatelia? Nie sú hlúpi. Vidia, že z opozície, ktorá začala tlačiť na vládnu koalíciu zľava a jej taktika absolútne zlyháva, (lebo ľudia neveria, keď zlodej kričí, chyťte zlodeja), veľa nevytlčú. Musia si sami vymyslieť taktiku, aby v budúcnosti neprichádzali o zisky. A tak si spolu sadnú na kávu...
Vôbec nie je zaujímavé, či sa vydavatelia stretli v kaviarni alebo na golfe, vôbec nie je dôležité, či ich pri tom niekto videl, vôbec nie je dôležité, či si vydavatelia iba telefonovali. Zaujímavé je, aké sú ich príjmy z inzercie. A tie sú evidentné. Znižujú sa. Na vine je kríza – a vláda Roberta Fica (podľa opozície a vydavateľov).
Čo robiť, opýtal by sa Vladimír Iľjič Lenin. A keďže väčšina vydavateľov sú jeho odchovanci, kladú si otázku „čo robiť“ tiež. Zatiaľ, zdá sa, vymysleli drevené želiezko.
