Prečítali sme
Slovenská škola Cieľom dosiahnutia titulu vysokoškolského učiteľa nie je často učiť, ale učiť prestať. K tomu by sa vedeli najlepšie vyjadriť samotní študenti a asistenti. Nositeľovi titulu docent a profesor sa často otvára cesta aj pre aktivity, ktoré s odbornou praxou nemajú nič spoločné. Práve z týchto dôvodov sú investície do titulu dobrou investíciou. Nedivme sa preto, keď v spoločnosti, v ktorej sa už všetko stalo obchodnou komoditou, sa z neoficiálnych kuloárov môžeme dozvedieť, koľko stojí doktorát, koľko habilitácia v Českej a koľko v Slovenskej republike, a na ktorej univerzite... kto je drahší a kto lacnejší. Honor nadobudol cenu. Má skutočnú trhovú hodnotu. Stačí totiž na prežitie v malých pomeroch. Stranu nahradili peniaze. Spoločnosť musí vytvárať morálny tlak na poctivosť k vlastnej identite. Jednoducho byť a nie zdať sa. Na to je potrebný obsahový a nie formálny predpoklad. Mocenské mechanizmy a existenčný zápas tento významný morálny princíp relativizujú. Dôvody relativizácie siahajú k podstate a princípom fungovania spoločnosti. Ich zdrojom sú vždy elity spoločnosti, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide o elity pravé, alebo nepravé. Koho škola vyprodukuje, bude závisieť od toho, či sa akademická sloboda nestotožní s akademickou svojvôľou. Peter Pogády (celý článok Literárny dvoj)týždenník 1 / 2 2010) Babylonská veža po druhý raz Bohorovní budovali až vybudovali Babylonskú vežu II. Nemýľme sa, nejde o mýtmi opradený mezopoámsky zikkurat, inšpiráciu (mravokárnych) umelcov, ako bol napríklad maliar Pieter Bruegel, ale o najsúčasnejší výplod megalománie zadlžených šejkov Spojených arabských emirátov. V poslednom čase akoby sa priam roztrhlo vrece s projektovaním obrích budov, ktoré dokonca dokážu rotovať za slnkom ako slnečnice. Napríklad v Ruskej federácii ich uskutočnenie prinajmenšom oddialila svetová hospodárska kríza, čo je škoda, lebo by konečne našli uplatnenie nápady zo sovietskej utopickej knižky Nevedko v Slnečnom meste. Do nebies sa Burdž Dubaj aj pri závratných 828 metroch a 55 centimetroch netýči, ale márnivosť a bohorovnosť tých, ktorí sa konzervatívne „odovzdávajú do vôle Alaha“, dokladá spoľahlivo. Možno nájsť veľa ďalších súvislostí tejto architektonickej gigantománie. Na Morave narodený zakladateľ psychoanalýzy Zigmund Freud by z jeho realizácie na pôdoryse púštnej kvetiny vyvodil pravdepopdobne niečo o falickej kompenzácii. S ňou sa chcú čoskoro merať vládcovia susednej Saudskej Arábie hneď rovno kilometrovým superobrom, čo má zase úsmevný predobraz v atmosfére zápolenia stredovekých miest, ktorých konšelovia sa predbiehali, kto bude mať vyššiu radničnú alebo kostolnú vežu. Nový dubajský megaprojekt (ktorému predchádzali umelé ostrovy v tvare palmy či kontinentov) si pomenovanie Babylonská veža II skutočne zaslúži. Tvorcovia hovorili údajne 35 jazykmi. Mnohí svojím pracovným zázemím, ktoré im „poskytla“ monarchia 21. storočia, nadviazali na bezprávnych starovekých otrokov. Keď k nim „faraón prehovoril“, nezostalo im nič iné, len budovať pyramídu, stavbu nanebevstúpenia. Pretože mrakodrap šetriaci pozemky na málo zaľudnených pieskoch emirátov je skutočne nesporným unikátom ľudskej civilizácie. Pavel Kopecký (http://virtually.cz/?art=20029v) Osvietenosť osvietencov V programoch politických strán sa neustále, a najmä pred voľbami, považuje za základ budúceho hospodárskeho rozvoja kvalitné celoživotné vzdelávanie. S určitým zveličením sa dokonca hovorí o potrebe akejsi vzdelanostnej spoločnosti. Cieľ by to iste bol ušľachtilý. Možno však vysloviť viacero pochybností, či tejto predstave zodpovedajú skutočné možnosti existujúceho vzdelávacieho systému. Ak je vôbec reálne našu súčasnú školskú sústavu za systém považovať, lebo jeden zo základných znakov systému, ktorým je vzájomná previazanosť všetkých jeho prvkov, v súčasnej organizácii vzdelávania chýba. Okrem mnohokrát chaotického vývoja k tomu prispeli aj neuvážené snahy o decentralizáciu najmä na prelome 20. storočia. Viedli k ďalšej atomizácii jednotlivých častí s celým radom negatívnych dôsledkov, ktoré v súhrne značne prevažujú nad predpokladanými kladmi prijatých opatrení. Je skutočne pozoruhodné, že do dnešných dní v podstate prežíva základ organizácie vzdelávania, ktorý podľa politických rozhodnutí Márie Terézie a Jozefa II. vypracoval Jan Ignác Felbiger a jeho nasledovníci v druhej polovici 18. storočia. Možno, že je táto neobyčajná skutočnosť dôkazom kvality prevzatej pruskej organizácie školskej sústavy a to, že novým predstavám demokratizácie vzdelávania naďalej plne vyhovuje aj v súčasnosti. Výchova a vzdelávanie, jednoslovne edukácia, je proces, v ktorom sa objektívna potreba osvedčených tradičných prístupov vo forme rituálov stretáva s nutnosťou sústavných inovácií foriem, metód a obsahu práce, ktoré by mali prirodzene reagovať na zmeny sociálnej klímy a dosiahnutú úroveň poznania. Do akej miery sa najmä v inštitucionalizovanej výchovnej a vzdelávacej sústave darí spájať tradičné ponímanie s nutnosťou inovácií, môže byť signálom schopnosti jej prispôsobivosti, prípadne znakom kvality sústavy všeobecne. K základným problémom existujúcej sústavy patrí najmä absencia autoregulácie takmer vo všetkých oblastiach činnosti, nízka úroveň evaluácie, nedostatočná kooperácia medzi jednotlivými inštitúciami a samotnými pracovníkmi a predovšetkým vhodné uplatňovanie všetkých dostupných foriem a metód samosprávnych prvkov riadenia. Pavel Táborský (celý článok: http://blisty.cz/2010/1/14/art50783.html)
