Eseje pre trvalo udržateľný rozvoj
Spisovateľka, filozofka, poetka a esejistka Etela Farkašová vo svojej najnovšej knihe Čas na ticho, ktorá obohacuje kolekciu jej originálneho diela, píše na strane 90: „Všetky ľudské príbehy prežívame ako situované bytosti, všetky narácie vznikajú a žijú takisto ,v situácii´, neexistuje príbeh odohrávajúci sa ,v krajine nikoho´ a nejestvuje ,pohľad odnikiaľ´.“ Tí, ktorí sú na svete dlhšie a majú už za sebou autentickú skúsenosť plynúcich desaťročí 20. a 21. storočia, mi nepochybne dajú za pravdu, s akým údivom sledujeme meniace sa kulisy nášho osobného príbehu. Menia sa aktéri, striedajú sa často v prekvapivých zvratoch, možno sme vymenili aj javisko, na ktorom sa náš príbeh začal odohrávať. Príbehy v plynutí času Všetko okolo nás, aj my sami, my samé, sme sa zmenili. Celý tento prekvapivý cyklus však sledujeme vlastnou optikou, včlenení do času a priestoru. Čoraz výraznejšie sa zaoberáme otázkami, čo si musíme položiť pri troche úprimnosti k sebe samému, k sebe samej: Čo teda trvá? Ako a akým spôsobom trvám ja? Za akých podmienok trvá môj pohľad na ľudí, veci, deje? Etela Farkašová sa ako prozaička a rovnako vo svojich esejách bytostne zaujíma o plynutie času. Času osobného, ale aj času, ktorý je v jej ponímaní i akýmsi kolektívnym vlastníctvom nás všetkých. Kniha Čas na ticho je súborom piatich samostatných esejí, ktoré napriek tomu, že majú svojbytný tematický základ – rýchlosť, pomalosť, turizmus, ticho, literatúra - tvoria spoločne obraz vypovedávajúci o pohľade filozofky a o narácii príbehu, ktorý vytvorila svojím vlastným spôsobom myslenia a v tomto prípade aj vlastným spôsobom empatie. Špecifikom filozofického a esejistického písania Etely Farkašovej je totiž prirodzené a rovnocenné začlenenie citov do vedeckého intelektuálneho diskurzu. Jej štýl esejistiky pokladá emocionálnu inteligenciu za rovnako dôležitú ako inteligenciu bežne merateľnú testami IQ. Spolu s ľudskou skúsenosťou pisateľky, ktorá je zrejmá každým autorským názorom, ponúka osobitý exkurz do problematiky, ktorej venuje svoju pozornosť. Čo je však rovnako dôležité, kniha artikuluje aj jasný občiansky postoj a stanovisko v možných ďalších polemikách, ku ktorým spoločensko-kritický rozmer esejí vyzýva. Záchrana sveta podľa G. Mnohé témy sú prirodzene už dlhé roku súčasťou literárnej tvorby Etely Farkašovej a akoby kolovali v krvnom obehu jej literárneho myslenia. Ak je jednou z ústredných tém v eseji – Turizmus ako (konzumný) model prežívania – analýza súčasného trendu komerčného turizmu ako obchodu a spôsobu unikania ľudí pred sebou samými, rovnaké úvahy napríklad nájdeme aj v novele Záchrana sveta podľa G., ktorú spisovateľka publikovala v roku 2002. O svojej hlavnej hrdinke píše: „Nechuť k cestovaniu vôbec neznamená, že by sa G. nezaujímala o svet. Naopak, nič ju tak nezaujíma, ako stav tohto sveta, ibaže je presvedčená, že toto ustavičné sťahovanie robí svet čoraz neprehľadnejším, zložitejším a neusporiadanejším, svet sa dá spoznávať aj inak ako cestovaním.“ Aj keď v prípade hrdinky tejto novely ide o labilnú a metacitlivú bytosť, jej postrehy sú v mnohom relevantné. Cestovanie do seba by totiž mohlo rovnako priniesť objavenie nového sveta, i keď turistický priemysel by z toho najskôr neprofitoval. V esejistickom jazyku ponúka autorka premisy tohto typu: „že v dôsledku masového turizmu sa zdvojnásobí aj znečisťovanie životného prostredia, že sa budú množiť zásahy do ubúdajúcich oblastí zatiaľ ešte málo podmanenej prírody, ako – pre časť solventných turistov – najatraktívnejšieho dovolenkového prostredia.“ (strana 78) Vždy na strane nezvýhodnených Etela Farkašová vždy stojí na strane tých, ktorí sú neetablovaní, nezvýhodnení a vytlačení na okraj. Z rovnakého uhla pohľadu sa pozerá aj na problematiku kultúry, trendov súčasného života, na umenie a literatúru. Z pochopiteľných dôvodov vyplývajúcich z hlbokej životnej skúsenosti upozorňuje, nakoľko môže byť rizikové bazírovanie na okamžitom úspechu a prikladanie významu efektnej vonkajškovosti. Teda presne to, čím sa úspešnosť meria dnes. Eseje z knihy Čas na ticho majú spoločného menovateľa. Je ním zreteľný a stále ojedinelejší hlas, upozorňujúci na otázky trvalo udržateľného spôsobu nášho vnútorného života. Spôsobu, pri ktorom nestrácame ako jedinci, ale ani ako spoločnosť, sami seba a dokonca máme možnosť sa kultivovať a rásť. Nielen biológovia, ale aj záhradkári a záhradníčky vedia, že pre rast je dôležitý čas a aspoň zopár priaznivých podmienok. Pri bližšom pohľade by sme nepochybne ani čas a ani priaznivé podmienky pre tichý rozvoj, sebanapredovanie a prirodzenú kontempláciu, v našich osobných časových rozvrhoch nenašli. Z jednoduchého dôvodu: často totiž riešime základnú dilemu ekonomickej existencie. Texty spoza bežného horizontu Pohľad v textoch Čas pre ticho je osobne identifikovateľný aj časťami esejí opierajúcich sa o vlastné zážitky, alebo skôr o ich útržky, začlenené do jednotlivých esejistických okruhov. Pohľad Etely Farkašovej má totiž vždy situovanú naráciu a akýsi spodný súkromný príbeh, odohrávajúci sa v konkrétnom ukotvení. To ukotvenie je nepochybne náš domáci kultúrny priestor a čas, ktorý však filozofka presahuje a dotvára vlastnými projekciami a kontaktmi s ďalšími intelektuálnymi zdrojmi. Spektrum autoriek a autorov, ktorých texty boli pre ňu inšpiráciou a často akousi supervíziou, je pozoruhodne široký. Zakomponované texty prekračujú náš bežný horizont a jazykový okruh a rozhodne nepatria k jednému žánru. Svoj pohľad ako istú mozaiku dotvára esejistka citátmi z oblasti filozofie, poézie, prózy či literárnej vedy najrozličnejšej proveniencie. Pre tento spôsob myslenia je symptomatické, že v časti „Neprázdne prázdno“ o poézii mlčania/ticha je zrelativizovaná aj úloha samotnej literatúry a umenia. Netvoriť je v tejto optike rovnako umeleckým činom, ako tvoriť a v prípade literatúry produkovať ďalšie písanie do obrovského spektra napísaného. „zbytočnosť úsilia vyjadrovať konečnými textami nekonečnosť (nielen) bytia, vypovedať o nevypovedateľnom“. (strana 155) Ako prežiť rozporuplnú dobu Etela Farkašová identifikovala okruh otázok, ktoré si musí položiť každá skutočne tvorivá osobnosť. Sú v mnohom blízke mysticizmu, ale aj prostej psychohygiene kreativity. Rovnako zásadnou je aj problematika večnej mladosti v našej marketingovej prítomnosti, vedúcej k povinnej infantilizácii niekoľkých generácií. Dôsledky agresívneho kultu mladosti na každého a na každú z nás, ale aj na obraz spoločnosti, totiž domýšľa len málokto... Eseje z kompozície Čas pre ticho kritizujú, spochybňujú, hĺbajú a protestujú. Väčšina čitateliek a čitateľov vie spolu s Etelou Farkašovou, že je to zrejme jediný spôsob, ako prežiť túto rozporuplnú dobu bez straty rovnováhy a ľudskej dôstojnosti. Autorka je spisovateľka a rozhlasová redaktorka (Etela Farkašová: Čas na ticho, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009)
