Nové obete katynského masakra
Tušil by ktosi, že po siedmich desaťročiach od katynskej tragédie dôjde k ďalšej? Lietadlo, v ktorom cestovali poprední poľskí predstavitelia, v sobotu 10. apríla havarovalo pri západoruskom meste Smolensk. Piloti sa rozhodli pristáť napriek hustej hmle nad letiskom a žiadosti z riadiacej veže, aby pristáli v Minsku alebo v Moskve, a lietadlo sa roztrieštilo o koruny stromov.
Na smútočnom obrade v Katyni sa mali zúčastniť aj ruskí štátnici, aby tak spolu vyjadrili gesto zmierenia medzi oboma národmi. V tejto súvislosti sa však stále pripomínajú krivdy, ktorých sa Rusi od stredoveku na Poliakoch dopustili. Bola to účasť samoderžavia na troch deleniach ich vlasti medzi Prusko, habsburskú monarchiu a cárske Rusko a následný nesmierny útlak. Lenže Poliaci akoby zabudli, že nielen Rusi, ale aj iní východní Slovania by mohli predkladať svoje účty. Po smrti Ivana Hrozného poľské vojská spustošili Moskvu, na dobytých územiach kruto utláčali Bielorusov a Ukrajincov. Vojna, prímerie, vojna Poľská štátnosť sa obnovila na sklonku 1. svetovej vojny. Sovietske Rusko ju uznalo už v auguste 1918. Mocnosti Dohody navrhovali ako poľsko-sovietsku hranicu tzv. Curzonovu líniu, ktorá v podstate východnú hranicu Poľska vymedzuje aj dnes. V roku 1920 však vypukla medzi oboma štátmi vojna. Poliakov možno podozrievať, že chceli zabrať čo najväčšie oblasti obývané Bielorusmi, Ukrajincami a Litovcami. Sovieti mali iný cieľ: prebiť sa až k Nemecku, aby tam podporili krajne ľavicové sily pri nastoľovaní diktatúry proletariátu. Červená armáda však pri Varšave utrpela ťažkú porážku a podľa mierovej zmluvy uzatvorenej v Rige sa hranica Poľska posunula riadne na východ. Aby sa zamedzilo „anarchii a zvrhlostiam parlamentného systému“, uskutočnil maršal Józef Klemens Piłsudski (pochovali ho podobne ako teraz Lecha Kaczyńského v katedrále na hrade Wawel v Krakove) v roku 1926 vojenský prevrat. Maršal počas 1. svetovej vojny velil jednotke poľských dobrovoľníkov, ktorí bojovali na strane Nemecka. Jeho autoritatívny „sanačný režim“ možno považovať za jednu z umiernených foriem fašizmu (bol vzorom pre niektorých ľudákov, napríklad pre Karola Sidora). Vzťahy medzi „sanačným“ Poľskom a nacistickým Nemeckom sa označovali viac-menej za priateľské. Úzke kontakty malo Poľsko i s horthyovským Maďarskom, no hlavným spojencom bolo Francúzsko. Naopak, s Československom prevládali nevraživé vzťahy pre spory o Tešínsko i severnú časť Oravy a Spiša. Keď sa Adolf Hitler v roku 1938 vyhrážal Prahe vojenským zásahom silou kvôli Sudetom, Varšava vystupovala ako spojenec Berlína. Hlavný garant nezávislosti ČSR Francúzsko na mníchovskej konferencii spolu s Veľkou Britániou zradili Čechov a Slovákov, ktorí museli uspokojiť aj poľské a maďarské územné požiadavky. Štvrté delenie Poľska Po Mníchove sa Sovieti ocitli v nebezpečnej situácii, preto v lete 1939 začali rokovania s Veľkou Britániou a Francúzskom. Žiadali od nich, aby v prípade vypuknutia nemecko-poľského ozbrojeného konfliktu mohla Červená armáda vstúpiť do Poľska a Rumunska. Rozhovory sa však ocitli na mŕtvom bode. Naopak, Nemecko ponúklo Josifovi V. Stalinovi veľkorysú obchodnú dohodu a vzápätí aj čosi navyše. Minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop priletel 23. augusta do Moskvy, kde so sovietskym komisárom Viačeslavom M. Molotovom podpísal pakt o neútočení. Tajný protokol obsahoval súhlas Berlína so sovietskym obsadením východných území Poľska, Fínska, Pobaltia a Moldavska. Vzhľadom na protipoľskú kampaň nemeckých masmédií bolo zrejmé, že čoskoro bude nasledovať nacistický útok. A naozaj, už 1. septembra Nemecko udrelo obávaným „blitzkriegom“. Červená armáda 17. septembra prekročila hranice Poľska s odôvodnením, že už prestalo existovať ako štát a že nik nevie, kde sa nachádza jeho vláda. Tá sa vtedy skrývala V Rumunsku a nakoniec sa usídlila v Londýne. Čiara, na ktorej sa stretli sovietske a nacistické vojská, zhruba zodpovedala Curzonovej línii. Na území obsadenom Červenou armádou sa ocitlo štvrť milióna poľských vojakov, ktorých umiestnili do zajateckých táborov v Starobielsku, Ostaškove a Koziolsku. Väčšinu tamojšieho obyvateľstva tvorili Ukrajinci a Bielorusi, no žila tam i početná poľská menšina. Následnú etnickú politiku Moskvy nemožno označovať za porušťovanie, ale za poukrajinčovanie a pobielorušťovanie. Sovietsky zväz zároveň Litve vrátil územie s tradičným hlavným mestom Vilnius, ktoré Poliaci zabrali po 1. svetovej vojne. Keď sa spomína utrpenie Poliakov po sovietskom zabraní územia, akosi sa zabúda, že tu už predtým padli iné obete politického teroru. V 30. rokoch minulého storočia prišli poľskí komunisti v ilegalite ako prví s koncepciou ľudového frontu a o boji proti „sanačnému“ režimu rokovali so sociálnymi demokratmi a židovskou socialistickou stranou Bund. Zároveň predstavili koncepciu vlastnej cesty k socializmu, čo bolo pre Stalina nestráviteľné. V roku 1938 Poľskú komunistickú stranu rozpustila – paradoxne – Kominterna. Veľa poľských komunistov žijúcich v ZSSR popravili. Moskva nepriznávala zodpovednosť Po útoku nacistov na krajinu Sovietov v júni 1941 nadviazal Kremeľ s poľskou exilovou vládou diplomatické styky. V auguste uzavreli dohodu, že sa na slobodnom území ZSSR vytvorí armáda pod velením generála Władysława Andersa. Vzájomné vzťahy sa však zhoršovali. V lete 1942 Andersove vojsko prešlo do Iránu. V tom ho podporili Briti, ktorí potrebovali posily, lebo v severnej Afrike víťazil nemecký vojvodca Erwin Rommel (Púštna líška). Sovieti odchod spojeneckej armády považovali za zradu, pretože nacisti práve v tom čase postupovali na juhu smerom k Volge a na Kaukaz. Na jar nasledujúceho roka obojstranná nevraživosť prekročila všetky medze. Nemecký rozhlas 13. apríla 1943 oznámil, že pri Smolensku objavili masové hroby poľských dôstojníkov. Anders 15. apríla poslal svojej vláde do Londýna depešu, v ktorej žiadal, nech sa trvá na tom, aby Sovieti vysvetlili, prečo sú viacerí poľskí vojenskí zajatci nezvestní už od roku 1941. V ten istý deň moskovský rozhlas oznámil, že zločin v Katyni spáchali nemeckí nacisti. Keďže poľská vláda súhlasila s návrhom Berlína, aby masaker vyšetril Medzinárodný Červený kríž, Kremeľ s ňou zrušil diplomatické styky. Západní spojenci síce na konferenciách v Teheráne, Jalte a Postupime opakovane prichádzali s poľskou otázkou, ale ZSSR neustúpil. Dohodlo sa iba, že Poľsko dostane za stratené územia nemecké Sliezsko, Pomoransko a väčšinu Východného Pruska. Husák v Katyni nebol Krátko po nájdení obetí katynskej drámy Nemci poslali do Smolenska komisiu zloženú z novinárov a patológov z dvanástich krajín, ktoré nacisti okupovali alebo boli ich spojencami. Z Protektorátu Čechy a Morava pricestoval patológ František Hájek a spisovateľ František Kožík, zo Slovenska František Šubík, známejší pod básnickým menom Andrej Žarnov. Svojho času sa tvrdilo, že v komisii bol aj Gustáv Husák. To však išlo o niečo iné – propagandistickú akciu zorganizovanú ministrom vnútra Alexandrom Machom. Na jeseň 1941 poprední komunisti dostali povolávacie rozkazy do armády a v blízkosti Kyjeva im ukázali masové hroby. Keď sa na túto záležitosť začiatkom 90. rokov spýtal bývalého prezidenta ČSSR historik Viliam Plevza, Husák zareagoval, že hroby síce videl, ale nemôže povedať, kto bol páchateľom tohto masakra. Na viacerých miestach v okolí Katyne bolo údajne uložených vyše 20-tisíc ľudí usmrtených strelou do tyla. Podľa niektorých tvrdení sa pritom použili nemecké guľky značky Geco. V blízkosti síce bolo rekreačné stredisko NKVD, ale nie zajatecké tábory. Zavraždených tam privážali podľa nemeckej verzie až z tábora v Koziolsku. Hroby vraj objavili začiatkom roku 1943 poľskí robotníci, ktorí boli v tomto regióne na nútených prácach. No mŕtvoly vykopali až na jar, keď pôda rozmrzla. Možno však položiť niekoľko otázok. Dozvedeli sa Nemci o hroboch naozaj v roku 1943? Prečo celú záležitosť zverejnili až po porážke pri Stalingrade? Chatyň ako odpútavací manéver? Oblasť Katynského lesa oslobodili Sovieti v septembri 1943 a vzápätí vytvorili komisiu na vyšetrovanie nacistických vojnových zločinov. Tá na začiatku roka 1944 označila za vinníkov masakra nacistov. Lenže keď toto obvinenie predostreli na Norimberskom procese, obhajcom nacistických pohlavárov sa toto tvrdenie podarilo spochybniť a tribunál ho odmietol. Nemci v roku 1943 vyvraždili obyvateľov bieloruskej obce Chatyň v blízkosti Minska. Po vojne tam postavili pamätný komplex, kam sa chodili klaňať zahraničné delegácie. Vyslovili sa podozrenia, či upozorňovanie na zničenie Chatyne malo odviesť pozornosť od Katyne. O sovietskej vine sa otvorene začalo opäť hovoriť až koncom 80. rokov minulého storočia. Po zániku Sovietskeho zväzu vznikla spoločná komisia ruských a poľských historikov, no bez výsledku. V apríli 1990 prvý a posledný prezident ZSSR Michail S. Gorbačov priznal sovietsku vinu ma masakre a Poliakom odovzdal zoznam popravených dôstojníkov. V roku 1992 poskytol ruský prezident Boris Jeľcin Varšave ďalšie dokumenty. Jeho nasledovníci Vladimir Putin a Dmitrij Medvedev nielenže priznávali vinu NKVD na masakri, ale už pred nedávnou leteckou katastrofou pri Smolensku dávali jasne najavo želanie zlepšiť rusko-poľské vzťahy. Podľa súčasnej verzie niektorých ruských historikov sa Stalin v Katyni chcel pomstiť za pokorujúcu porážku vo vojne s Poľskom v roku 1920. Určite to za to nestálo. Autor je publicista
