*"Slovenský parlament dnes pochoval svoju suverenitu, suverenitu nášho
štátu a poslal krajinu do ekonomického nevoľníctva," povedal predseda
SaS Sulík po schválení trvalého eurovalu. Treba uznať, že takéto
vyjadrenie je už silnejší kaliber, než doterajšia čisto účtovnícka
argumentácia, ktorou liberáli euroval odmietali.*

*Podľa bývalého ministra Krajcera sa skončila prívetivá tvár Smeru,
keď poslanci výboru pre kultúru a médiá schválili návrh na odvolanie
súčasnej riaditeľky RTVS Zemkovej. Žiada sa mi povedať, aby sa pán
poslanec pozrel do zrkadla alebo sa obzrel dozadu.*

*Pred troma rokmi som bol v Prahe počas osláv 20. výročia Nežnej
revolúcie. Pri tejto príležitosti som ako predseda parlamentu odhalil na
budove bývalého federálneho zhromaždenia pamätnú tabuľu na počesť
Alexandra Dubčeka. Vo svojom slávnostnom príhovore som okrem iného
pripomenul, že Dubček pre Slovákov ostáva symbolom revolúcie a nemali by
sme naňho zabúdať.*

*Počúval som v rozhlase hru francúzskeho dramatika Jeana Anouilha
Antigona. Ide o modernú verziu gréckej tragédie. Príbeh a zápletka sú
známe. Antigona z princípu mravnej povinnosti, napriek prísnemu zákazu
kráľa Kreónta, pochovala svojho brata vzbúrenca. A trvá na svojom čine,
hoci sa dozvedela, že jej brat bol násilník, ktorý ublížil ich otcovi
Oidipovi.*

To najpozitívnejšie, čo treba vyzdvihnúť z hľadiska januárového
európskeho summitu v Bruseli, je podľa môjho názoru posolstvo rastu.
Napriek tomu, že najmä v pravicovom spektre pretrváva dôraz na politiku
škrtania a úsporných balíčkov (v angličtine sa hovorí o
„austerity"), viacerí významní lídri na summite potvrdili, že Európa
viac než škrtanie potrebuje ekonomický rast a obnovu (v angličtine
„recovery"). Je to len ďalší dôkaz, že štáty musia stimulovať
ekonomiku a nemôžu sa donekonečna spoliehať na neviditeľnú ruku trhu.
Práve o tomto hovorí sociálna demokracia už dlhé roky.

Pravicoví politici sú posadnutí zvláštnym stihomamom. Napriek tomu, že
zvieracie aféry ich jasne usvedčujú z nahrávania (a privatizačného
prihrávania) rôznym milionárom a miliardárom, ošklbávajú výlučne
bežných ľudí. A práve medzi nimi vidia boháčov, ktorí vraj žijú na
úkor štátu. V prípade invalidov, ktorí chcú pracovať sa im to
nepodarilo, ale na dôchodcoch - starých, chorých a bezvládnych ľuďoch -
sa ešte tesne pred voľbami vyvŕšiť stihli.

Kandidát strany 99% Pavol Pavlík nešetril v diskusii televízie Markíza
Na telo nikoho. Všetci politici podľa neho klamú a kradnú. Keď sa proti
tomu ohradil vedľa neho sediaci František Mikloško, schytal to aj on. A
svoje som dostal aj ja, keď moderátorka Puškárová citovala Pavlíkovi z
môjho blogu nasledovnú vetu: „Otázky by sa asi mali klásť finančnému
pozadiu strany 99%, ktoré má za sebou úzke vzťahy s vládnymi stranami
počas obidvoch Dzurindových vlád a vďaka nim aj privatizáciu štátneho
majetku, obchodovanie s plynom aj so zbraňami..

V januári 2011 som v čísle 3/2011 časopisu Týždeň (st.64) uverejnil
článok pod názvom „Revolúcia frustrovaných“. V podstate som v ňom
predvídal súčasné protesty spojené s kauzou Gorila. Vrátene
približného sociálneho zloženia účastníkov, mieru ich frustrácie
a agresivity a dokonca aj istej bezvýchodiskovosti tohto hnutia.*
*

S novými stranami máme skúsenosti. Ak sa im podarilo dostať na krídlach
„novosti" a veľkých sľubov do vlády, za jedno obdobie stihli ľudí
sklamať natoľko, že buď zanikli (SOP, ANO) alebo výrazne stratili (SaS).
Tentoraz je počet nových strán rekordný a ich krik je taký hlasný, že
napriek množstvu sociálno-ekonomických problémov sa hlavnou témou volieb
stáva súboj nových a starých strán. V tomto boji majú stáť na
jednej strane presluhujúci politici z SDKÚ, KDH, Mostu a Smeru a na
druhej noví, čistí, nezaťažení politici z SaS, Obyčajných ľudí,
neznáme persóny zo strany 99%, či bulvárne celebrity typu Mojsejová.

Rovnováha... Pojem, ktorý vystihuje politický projekt sociálnej
demokracie. Projekt, v ktorom ide o hľadanie kompromisov medzi záujmami
jednotlivých spoločenských skupín, medzi zamestnancami a podnikateľmi,
medzi chudobnými a bohatými. Táto rovnováha sa za posledné roky
radikálne vyklonila smerom k záujmom tých najbohatších zložiek
v spoločnosti a tento stav ohrozuje nielen demokraciu na Slovensku
(diktát trhov), ale aj rozvoj našej ekonomiky (dopyt). Čo s tým?

Dobrá rada nad zlato, povedal si minister Uhliarik a vyhlásil súťaž, v
ktorej hľadá poradcu a cení si ho teda kráľovsky. Však za jeho rady
neváha zaplatiť takmer pol miliardy korún (prepáčte mi prepočet starej
meny). Keby to ešte platil sám, nepoviem nič, ale mali by sme to zaplatiť
my všetci. Už iba pre túto “maličkosť”  by sme teda mali právo
vedieť aj podrobnosti, ktoré sme sa však nedozvedeli.

V roku 2008 vypukla globálna hospodárska kríza. Experti sa zhodujú, že
príčinou bola prílišná deregulácia, vďaka ktorej sa finanční
špekulanti utrhli z reťaze a svojim nezodpovedným správaním ohrozili
celý systém. Krátko po vypuknutí krízy to vyzeralo tak, že štáty sa
vrátia k väčšej regulácii a k posilneniu sociálnych mechanizmov.
Dnes, v roku 2012, je jasné, že sa stal pravý opak: trhy sa nadýchli
k novej ofenzíve a zaútočili na štát prostredníctvom dlhových pák.
Vznikla dlhová kríza, ktorú možno pokojne nazvať aj revanšom trhov.

Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz vo svojej eseji z mája
2011 „Jedno percento“, uverejnenej v časopise Vanity Fair, napísal:
„Horné jedno percento má najlepšie domy, najlepšie vzdelanie,
najlepších doktorov a najlepší životný štýl. No je tu niečo, čo si
za peniaze zrejme nekúpili: uvedomenie, že ich osud je previazaný s tým,
ako žije ďalších 99 percent. Počas celej histórie je to niečo, čo sa
horné 1 percento konečne učí. Dosť neskoro.“

Či sa nám to páči a či nie, rozhodnutia patria k nášmu životu. Nie
sú vždy jednoduché, ideálne však je, keď ich sprevádza múdry
rozhľad, racionálna argumentácia a znalosť problematiky. Priznám sa,
niekedy rozmýšľam aj nad tým,  na základe akých  podnetov prijíma
rozhodnutia minister zdravotníctva Ivan Uhliarik.

„Trhy sú znepokojené." „Trhy sa upokojili." „Trhy zdvíhajú varovný
prst." „Trhy sa rozhodli; trhom sa niečo nepozdáva; trhy pritvrdili."
Takto nejako v tomto období vyzerajú titulky správ. Akoby dnes
o spoločenskom vývoji nerozhodovali ľudia, a teda voliči a ich
zástupcovia. Naopak, akoby ožili staroveké božstvá, nazvali sme ich
„trhy" a tie akoby začali diktovať všetky politické rozhodnutia,
všetky kroky jednotlivých štátov.

Pred pár dňami som bol svedkom zaujímavej diskusie o nutnej obrane.
Diskusiu naštartoval medializovaný prípad mladej Američanky, ktorá
v záujme chrániť seba a malé dieťa zastrelila lupiča hneď po tom,
ako s nožom a kladivom v rukách násilne otvoril vchodové dvere.
Dievčina nebola za tento skutok stíhaná, pretože jej konanie bolo
kvalifikované ako nutná obrana.  Viacerí diskutujúci konštatovali, že
je škoda „že na Slovensku nemáme takéto zákony a že ženu by u nás
určite odsúdili do basy."

„Ministrovi J. Mihálovi a jeho št. tajomníčke L. Nicholsonovej už asi
hrabe," napísal som na svojom Facebooku a hoci to bolo dosť expresívne
vyjadrenie, zdá sa, že bolo namieste. Aspoň podľa reakcií. Obaja totiž
predložili novelu zákona, ktorá chce podmieniť akúkoľvek pomoc tzv.
chráneným dielňam dosahovaním zisku. Chránené dielne sú pritom
špeciálne pracoviská pre invalidných ľudí, ktorých poslaním nemá
byť podnikanie, ale zapájanie týchto ľudí do takého „normálneho"
života, nakoľko to ich postihnutie dovolí.

Kým slovom roka je kríza, pocitom roka bude najskôr nespokojnosť.
Nečudo, že o ničom inom sa toľko nešpekuluje a nediskutuje ako o
receptoch na prekonanie krízy, ako naštartovať ekonomiku a ako tým pádom
vrátiť ľuďom spokojnosť. Vedie však cesta k spokojnosti len cez rast
ekonomiky a životnej úrovne?

V prudkom snežení som zazvonil na zvonček pod malou strieškou. Nič. Asi
som to zle stlačil. Skúšam ešte raz - na mieste, z ktorého situovanosti
by som nepredpokladal účinok tlačidla a predsa - ozve sa hlas. Predstavím
sa. Že vraj ku mne pošlú otca J., ten ma na starosti hostí.

Je veľmi smutné, že naša súčasná vláda-nevláda, na čele s Madam
Radičovou, vie naozaj iba sľubovať a pekne rozprávať. Ale je
neodpustiteľné, že ani podpisy členov vlády nie sú pre nikoho, ani pre
vládu samú, zaväzujúce… A trestuhodné je, že naša vláda klame a to
priamo pred očami občanov a nehanbí sa za to!