Zamyslenie nad krízou západného liberalizmu

Počet zobrazení: 5558

Článok Jamesa Poulosa America´s Liberal Logjam,  The Tension Between Humanism and Identity, Foreign Affairs August 29, 2017

Západní liberáli sa ocitli v ťažkostiach. Možno prineskoro sa zobudili na závažnú výzvu vlastnej ideológii, ktorú predstavuje nová vlna radikálov na ľavici a reakcionárov na pravici. Veľa amerických liberálov si uvedomuje, že progresívny radikalizmus, najmä pokiaľ ide o otázky identity, vyprovokoval obrat napravo, čo malo za následok porážku Demokratov vo voľbách v roku 2016. Títo liberáli kritizujú radikálov, že sa zriekli liberálnej ekumenickej viery v rozmanitosť a harmóniu, že namiesto toho sa sústredili na konfliktnú agendu retributívnej spravodlivosti. Nielen radikáli, ale aj liberalizmus je spoluzodpovedný za súčasnú krízu. Napríklad filozofia J.Rawlsa, kánon moderného liberalizmu tvrdí, že spravodlivosť si vyžaduje, aby sme sa v prvom rade zaoberali najmenej zvýhodnenými. Tento nárok vystavuje liberalizmus vojne všetkých protí všetkým, kedy ľudia súťažia,  aby sa na nich nazeralo ako na najmenej zvýhodnených a teda najviac hodných pozornosti, čo vedie priamo k radikalizmu založenému na identite, ktorý liberáli odmietajú. Odmietnutím tejto teórie spravodlivosti by sa spochybnilo, že liberalizmus má abstraktný filozofický základ. Konzervatívci proti tomu argumentujú, že hlbšie korene liberalizmu spočívajú v amerických zvykoch, návykoch a obyčajoch.  Liberáli, ktorí nechcú prehodnotiť Rawlsov prvý princíp, sa ho snažia kultivovať od radikálov tým, že princíp nie je kompatibilný so  špeciálnymi požiadavkami, ale je kompatibilný výlučne  s politickou praxou zdanlivo sa vzťahujúcou na všetkých t.j. s občianstvom.

Vplyvný pokus o politický liek na chorobu liberalizmu prichádza v knihe historika z Columbia University: Mark Lilla, The Once and Future Liberal. Ľavica v USA sa rozpadla na liberálov a nových indentitátorov. Súčasná kríza západného liberalizmu spočíva v tom, že morálna vernosť sa rozpadla v dôsledku nástupu politík identity, pre ktoré je charakteristická viera, že spravodlivosť znamená redistribúciu moci a prestíže utláčaným skupinám, pokiaľ nedosiahnu primerané platené zadosťučinenie. Podľa názoru Lillu  identitárny prístup zlyhal, pretože narušil ľavicovú interpretáciu zdieľaného občianstva. Neustály dôraz na rasové, sexuálne a rodové identity narušil schopnosť liberálov vyjadrovať kolektívnu reč politiky a skúsenosť„commonwealth, s ktorou prišiel T.Hobbes (Rawls ho považoval za prvého politického liberála).  Liberálna ľavica musí poskytnúť víziu spoločného osudu pre všetkých Američanov bez ohľadu na ich zázemie a tou je občianstvo. Politický rozpad nie je iba dôsledkom rozdielu názorov, ale nezmieriteľnou kolíziou medzi dvoma princípmi liberalizmu. Prvým je kultúrny humanizmus v západnej tradícii umení a vied zahrňujúci sekulárnu ako aj náboženskú tradíciu, druhým je princíp oddanosti vo vzťahu k utláčaným, znevýhodneným  a marginalizovaným. Namiesto podpory prvého princípu  druhý princíp napomáhal kultúrnej revolúcii proti liberálnemu humanizmu; po prvý raz sa zmocnil kontroly ľavice na sklonku 60-tych a v 70-tych rokoch pod vplyvom radikálov ako Frantz Fanon, Shulamith Firestone a Michel Foucault. Títo myslitelia a ich nasledovníci tvrdia, že liberalizmus predstavoval iba prekrytie pre inštitucionálne štruktúry diskriminácie a že liberalizmus ako taký bol korupčný.  Liberálni humanisti sa vzdali svojej kultúrnej autority a ustúpili do politiky a ekonomiky s presvedčením, že harmóniu medzi nimi a revolucionármi môže nastoliť kompromis v rámci podnikania a vlády.

 

Lilla zdôrazňuje spoločný základ liberálneho humanizmu pre rôzne skupinové identity, ktorým je zdieľanie humanity, preukázané storočiami umenia, histórie, literatúry a náboženstva. Toto sa stratilo a podľa Lillu ostalo iba občianstvo ako jediný základ politiky solidarity pre ľudí s rôznymi identitami. Pre identitárnych radikálov náboženstvo je blbosť, priateľstvo je kmeňové a sekulárny humanizmus predstavuje toxický kompilát nátlakových rasových, triednych a rodových štruktúr. Lilla vyzdvihuje talizman občianstva proti útoku identitátorov na liberálny koncept kultúry, založený na zdieľaní humanity ako morálneho základu solidarity. Bolo by však mylné spoliehať sa v rámci ideologického vákua iba na politiku ako jediný možný základ vzťahov medzi blížnymi ľuďmi. Hobbes sa domnieval, že mier a solidaritu v rámci commonwealth zabezpečí suverénna moc, ktorá je stelesnením svetskej a duchovnej autority. Bez Leviathana by sa konsenzus zvrhol na triviálne rozdiely, nezmieriteľné morálne a politické výklady, čo vyvrcholí v občianskych nepokojoch alebo vo vojne. Hobbes sa mýlil v tom, že štát musí poskytnúť jeden výklad ľudskej identity. Ľudia a národ (nation) môžu zohrávať zjednocujúcu úlohu suveréna prostredníctvom uplatňovania národného občianstva. Lenže pokus demokratizovať Leviathana je zdrojom krízy amerického liberalizmu. Od 60-tych rokov sa uplatňovanie amerického občianstva kultivovalo prostredníctvom hlasovania za progresívny stupeň rovnosti zdravia a bezpečnosti, štát blahobytu a štát bezpečnosti. Liberálna redukcia politickej agendy na rozšírenie štátu otvorila priestor pre identitátorov, ktorých by Hobbes označil za bezprostredné nebezpečenstvo pre demokratickú politiku. Rovné zdravie a bezpečnosť zlyhali ohľadom nároku, že poslední musia byť prví, aby sme sa vyhli nespravodlivosti, a to nielen v materiálnom (peniaze), ale v sociálno-psychologickom zmysle (pozornosť, prestíž, moc).  Nastala nekonečná vojna o interpretácie obetí a uprednostnenia. Už Hobbes varoval, že uznanie zdieľania humanity sa naruší, ak stratíme základňu pre duchovnú autoritu, filozofiu a priateľstvo.

 

Podľa komentátora Damona Linkera treba definovať politické spoločenstvo, t.j. čo to znamená byť Američanom, čo dlhujeme  jeden druhému ako občania; občianstvo sa rozvíja zo solidarity, ktorá obsahuje nielen individuálne práva a rešpektovanie identity, ale aj podmienky povinností jedného k druhému. Táto vraj liberálna vízia solidarity sa nebezpečne približuje k utopickému režimu súčasných intersekčných socialistov, ktorí sú presvedčení, že identitatárna revolúcia je zlučiteľná s občianskym nacionalizmom.  Intersekční socialisti sú toho názoru, že štát môže a musí úspešne rozhodovať a harmonizovať nároky všetkých biednych skupín, rasových, triednych, rodových a iných. Identitárni revolucionári majú podľa nich vždy pravdu ohľadom toho, čo im spoločnosť dlží a občianstvo znamená vyhovieť ich požiadavkám. Liberáli, ktorí si mysleli, že sa môžu bez rizika zrieknuť humanistickej kultúry v mene vysokého základu občianskej politiky boli prekonaní ľavicovými identitármi a ich intersekčnými spojencami. Politici nás nezachránia od identitárnej politiky, ľudia potrebujú hlbši nesporný základ  v rámci autenticky zdieľanej vízie spravodlivosti. Kritici nepriateľskí voči liberalizmu,  obzvlášť kresťanskí alebo sekulárni humanisti, by  nemali podliehať škodoradostnosti.

 

Možno bola súčasná kríza nevyhnutná. Lenže ak liberalizmus skolabuje alebo upadne, podľa historickej skúsenosti by obnova  sociálneho poriadku  Západu na inom základe bude vyžadovať ďalší veľký cyklus vojny.

(Skrátené)

 

Poznámka:

Filozof J.Rawls predpokladal prekrývajúci konsenzus v rámci  politického liberalizmu, ktorého obsahom je prijatie prvého princípu teórie spravodlivosti. Na tomto sa môžu zhodnúť všetci, ale za závojom neznalosti, to znamená, že nepoznajú svoje identitárne znaky. Interpretuje sa aj tak, že s prospechom pre najmenej zvýhodnených bude súhlasiť každý preto, lebo nevie, či sám nebude patriť medzi  nich.

 

Dodatok:

Základným faktom dnešnej globálnej spoločnosti sa stáva neobmedzené panstvo vykoreneného finančného kapitálu. Slavoj Žižek však varuje, aby ľavica za tejto situácie nepodľahla pokušeniu  mobilizovať  nacionalistické vášne. Ľavicový populizmus prekračuje starý antikapitalizmus robotníckej triedy a pokúša sa prepojiť množinu rôznych bojov od ekologického po feministický. Žižek dokazuje, že globálny kapitalizmus dokáže ideálne koexistovať s partikulárnymi sociálnymi identitami. Považuje za nevyhnutné prekonať VŠETKY formy identitárnej politiky, pravicovej i ľavicovej.

Žižek vníma po krachu Fukuyamovho sna (liberálna demokracia ako koniec dejín) hlavný rozpor Nového svetového  poriadku ako štrukturálnu nemožnosť nájsť globálne politické usporiadanie, ktoré by zodpovedalo globálnej kapitalistickej ekonómii. Kladie si otázku, čo ak niečo takého ako celosvetová demokracia alebo reprezentatívna svetová vláda zo  štrukturálnych  a empirických dôvodov nemôže vôbec existovať?

Podľa Žižekovho názoru poraziť Trumpa a zachrániť to, čo z liberálnej demokracie stojí za záchranu, sa dá jediným spôsobom, presunutím ťažiska od Clintonovej k Sandersovi. Budúce voľby by sa mali odohrávať medzi Trumpom a Sandersom. Trumpovo víťazstvo otvorilo priestor pre radikálnejšiu ľavicu. Ľavica by sa mala zasadzovať o iné medzinárodné dohody, ktoré by zaviedli kontrolu bánk, ekologické štandardy a práva pracujúcich, dohody o zdravotnej starostlivosti, o ochrane sexuálnych a etnických menšín a pod.

S.Žižek, Populistické pokušení. In: H.Geiselberger (ed), Velký regres, Rybka Publishers 2017, s. 288-290, 294-295.

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984