Zabite ich všetkých...

Počet zobrazení: 4197

Keď križiaci v 12. storočí dobýjali juhofrancúzske mesto Béziers, bolo každému jasné, že krv potečie potokom. Veď tam žili katari, ktorí boli vtedy považovaní za najväčších nepriateľov katolíckej cirkvi a jej učenia. Bola to vlastne jedna veľká trestná výprava zorganizovaná z vôle Vatikánu, ktorá mala svetu dokázať, že kresťanstvo nestrpí vo svojom náboženstve žiadne experimentovanie. Na všetko vtedy dohliadal pápežský legát Amarich Arnoud, ktorý túto trestnú výpravu sprevádzal. Keď sa ho vojaci spytovali, podľa čoho by mali rozoznávať v dobytom meste heretikov od pravoverných kresťanov, dostali odpoveď:  Zabite ich všetkých, Pán Boh si už svojich spozná. Tento výrok vraj zaznamenal cisterciansky mních Caesarius z Heisterbachu. Ak by podobný povel na zabíjanie vyšiel z úst niektorého surového kapitána žoldnierov, história by ho možno ani nezaznamenala, no ak sa tak udialo z vôle vysokého cirkevného hodnostára, ktorý by mal dozerať na dodržiavanie božích prikázaní, potom ešte aj po stáročiach tuhne v človeku krv v žilách, keď sa dozvedá, aké peklo sa v  meste rozpútalo po jeho obsadení. Veď ten legát mal predovšetkým  krotiť krvilačnosť žoldnierov a nedovoliť im dopúšťať sa zverstiev, aké boli zaznamenané. Jeho výrok – zabite ich všetkých... je svedectvom o tom, že neurobil nič pre záchranu detí, starcov ani žien. Naopak, vo svojom hlásení do Ríma uviedol – neušetrili sme nikoho, ani podľa veku, ani pohlavia...

Aký zmysel má pripomínať si tento výrok Amaricha Arnouda v týchto časoch, keď žijeme v oveľa civilizovanejšom svete ako za čias križiakov? Vykorenila už vari civilizácia z nás surovosť a ľahostajnosť k utrpeniu a životu iných, alebo len čakáme na vhodnú príležitosť a povel, aby sme mohli v sebe uvoľniť zvera, ktorý drieme niekde v nás? Človeku sa ani veriť nechce tomu, čo sa každodenne deje v Líbyi, Iraku, Sýrii... kde sa stále páchajú ukrutnosti, akých sa dopúšťali žoldnieri pred stovkami rokov v meste Béziers. Nepripomína tie časy tak trocha aj  udalosť z  ďalekého Afganistanu, kde pred pár dňami zdivočený dav ľudí zlynčoval 27.ročnú Farchondu? Veď jej rodáci ju za bieleho dňa bili palicami a kameňmi, zhodili ju zo strechy, prešli autom, zapálili a hodili do rieky. Aj týmto bláznom niekto povedal – zabite ju...a polícia sa iba prizerala. Toľko vojakov, vyslancov a poradcov sa v tejto krajine už vystriedalo, aby naučili Afgancov žiť trocha civilizovanejšia nezabíjať sa navzájom... Má vôbec cenu miešať sa do ich spôsobu života, tradícií a náboženstva? Nemali by sme sa obávať skôr nežiaduceho vplyvu iných národov na náš spôsob života?

A čo Ukrajina? Ešte nikdy sme neboli tak blízko k svetovému konfliktu. Ako to všetko dopadne? Aj tu, akoby platilo staré známe – Zabite všetkých, Pán Boh si už svojich rozpozná. Nebojuje sa tam síce šabľami, kopijami a bodákmi, nestojí tu proti sebe muž proti mužovi ako za čias križiakov, no ľudia sa už zabíjajú ďalekonosnými kánonmi, raketami a delami. Strieľa sa z nich na mestá a dediny, v ktorých žijú aj civilisti, ktorí nemajú a nechcú mať s vojnou nič spoločného. Strela, ktorá vyletí z kanónu, si nevyberá. Jej obeťou sa stáva nielen vojak, ale aj živiteľ rodiny, žena matka, dieťa alebo starý človek. Zabije každého, kto sa ocitne na nesprávnom mieste, nevyberá si obete podľa veku, ani pohlavia. Vojak ktorý vystreľuje mínu alebo granát, možno nepociťuje ani výčitky svedomia, keď sa dozvie, že zasiahol školu alebo nemocnicu. Akoby niekde za jeho chrbtom stál duch Amaricha Arnouda a upokojoval ho: – To nič synak, len strieľaj... Pán si už vyberie medzi obeťami tých svojich... Ak k tomu prirátame, že aj každý „feldkurát“ v jeho batalióne mu bude tvrdiť, že nie je hriechom, ak pri obrane svojej vlasti niekoho zabije, že tým neporušuje Božie zákony, potom už nemá tento vojak problémy ani so svojím svedomím. Naopak, aj on sa bude dožadovať presnejších a smrtonosnejších zbraní, tak ako sa o to snažia jeho generáli a politici. Načo by sa trápil so svedomím, keď sa dozvedá, že jeho patriarcha chodí do Spojených štátov presviedčať vplyvných ľudí, aby Ukrajine dodali modernejšie a účinnejšie smrtonosné zbrane. Takých, ako je napr. senátor McCain, odmeňuje dokonca i vyznamenaním Svätého kniežaťa Vladimira I. Všetci vieme prečo.

S obavami dnes sledujeme dianie na Ukrajine. Akákoľvek zmienka o tom, že by mohlo prísť k nejakej dohode rokovaním, v nás udržuje a oživuje nádej, že raz sa všetko skončí mierovou cestou. Neverím tomu, že vyzbrojovanie tejto krajiny ničivejšou vojenskou technikou, akou disponuje v súčasnosti, je jedinou cestou k mieru. Naopak, som presvedčený o tom, že práve táto cesta povedie k svetovému konfliktu. Divím sa preto tomu, že toľko známych osobností na Slovensku i v Česku žiada dodávky moderných zbraní na Ukrajinu. Vari aj na ich plecia zosadol duch Armaricha Arnouda a našeptal im do uší, že jedinou cestou k mieru je ďalšie zbrojenie? Osobne si myslím, že najmúdrejšie, čo svet urobil v prospech mieru, bolo stiahnutie jadrového arzenálu z tejto krajiny. Je v nej priveľa vojnychtivých bláznov, ktorí by neváhali siahnuť aj po tejto strašnej zbrani. Veď Pán Boh by už rozpoznal, koho treba zatratiť a komu otvoriť dvere do kráľovstva nebeského.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984