Výzva bez ohlasu

(Nad knihou Petra L. Bergera KAPITALISTICKÁ REVOLÚCIA)

Knihu, nad ktorou chcem spriadať úvahy, vydalo roku 1993 v českom preklade bratislavské vydavateľstvo ARCHA. V tiráži sa uvádza, že kniha vyšla vďaka láskavej podpore Kongresu a vlády USA, zastúpených informačným servisom USA (USIA). V prvom úvode (sú dva) dáva autor čitateľovi na vedomie: „Cieľom tejto knihy je načrtnúť hlavné body teórie vzťahov medzi kapitalizmom a spoločnosťou v modernom svete.“ Druhý úvod napísal autor po piatich rokoch od prvého vydania a reaguje v ňom na zmeny, ktoré sa udiali na svete v tomto období. Kniha je v podstate výzvou na diskusiu o jednom z najaktuálnejších problémov praktickej politiky –  o kapitalizme. Jeho vstupným príspevkom do diskusie je päťdesiat ním sformulovaných propozícií, ktorých pojem spresnil, keď uviedol, že má na mysli hypotézy presne v tom zmysle, v ktorom sa tento termín (kapitalizmus) používa v spoločenských vedách.

Výzva tu teda je, a to už pekných pár rokov, ale o nejakej diskusii zatiaľ nechyrovať. U nás rozhodne nie, aj keď sa kniha pomerne rýchlo rozpredala. Príčina, prečo je to tak, je možno v tom, že takmer všetci, čo by mohli a mali k veci čo povedať, sú zaneprázdnení praktickou politikou a v tomto rámci predovšetkým premenami vlastníckych vzťahov (privatizácia, predávanie objektov kedysi štátneho vlastníctva záujemcom domácim, ale ešte radšej zahraničným). Pri takýchto okolnostiach na teoretizovanie niet času, síl a najmä chuti. Jedni tvrdia, že u nás ani tak nejde o návrat kapitalizmu, ale o pretransformovanie spoločnosti na základy trhovej ekonomiky. Iní zas presviedčajú, že dnes hovoriť u nás o kapitalizme, rovnako ako o socializme môže mať zmysel len z hľadiska propagandistického, nie však z hľadiska potrieb každodennej praktickej politiky. (Nie je známe, či v USA je situácia, pokiaľ ide o diskusiu, iná. U nás sa nediskutuje.)

Podľa P. L. Bergera „to, čo dnes dominuje na medzinárodnej scéne, sa dá vyjadriť iba tak, že prebieha kapitalistická revolúcia mohutných rozmerov. S troškou zhovievavosti dodáva: „Pretože slovo «kapitalizmus» má stále ešte na mnohých miestach negatívny zvuk, obzvlášť medzi inteligenciou, nahradzuje sa menej poburujúcim synonymom «trhová ekonomika».

Nemalo by zmysel sporiť sa s kýmkoľvek o charaktere toho, čo sa deje u nás, výsledky hovoria samy za seba. Kto sa náhodou domnieva, že Berger nemá pravdu, asi si lebedí v sebaklame. Politici, lebo tých sa to týka predovšetkým, ak sa im aj ťaží priznať legitimitu návratu kapitalizmu u nás, by si azda mali priznať jednu základnú skutočnosť, že to, čo sa u nás deje, nie je izolovaná záležitosť, ale súčasť toho, čo, povedané slovami P. L. Bergera, „dominuje na medzinárodnej scéne“. Dianie vo svete sa kvôli nám nezmení. Ak svetom hýbe kapitalistická revolúcia, tak hýbe aj nami a všetky vykrúcačky smrdia hlúposťou. Berger pritom vysvetľuje, čo má na mysli slovom kapitalizmus (pripomína, že tento pojem nevymyslel Karol Marx, lebo je známy už z 12. storočia). „Fenoménom «kapitalizmus» označujeme súhrnne ekonomické usporiadanie, a to tak v bežnom, ako aj vedeckom jazyku.“ Keď už spomenul Marxa, neopomenul vysloviť vlastný názor na tohto filozofa, sociológa, ekonomického teoretika. Myslí si, že „Karol Marx bol jedným z velikánov modernej doby a obzvlášť spoločenskovední bádatelia sú nepochybne v mnohom zaviazaní jeho dielu... Marxovým historickým prínosom bolo to, bez ohľadu na rôzne chyby jeho teórie, že ukázal, akým spôsobom takýto systém (kapitalistický) plodí nesmiernu a nevídanú produktívnu silu.“

Ďalej spresnil, že pojem kapitalizmus najvýstižnejšie charakterizuje to, čo majú ľudia už oddávna na mysli: „... trhovú výrobu jednotlivých podnikateľov alebo ich skupín za účelom dosiahnuť zisk“. Všimli sme si, že jedným dychom oceňuje Marxov historický prínos, no zároveň hovorí o chybách v jeho teórii, aj keď sa nezaoberá ich konkretizovaním. Takisto však, žiaľ, bez povšimnutia obchádza logickú otázku o podstate onoho spôsobu, ktorý v danom systéme utvára tú nesmiernu a nevídanú produktívnu silu. Keby sa o to bol pokúsil, mohol spolu s Marxom odpovedať, že ňou je ekonomické donútenie. To ženie vlastníkov výrobných prostriedkov do objavovania a využívania existujúcich možností, pričom bičom, ktorý ich poháňa, je konkurencia. Ekonomické donútenie vedie nevlastníkov výrobných prostriedkov k tomu, aby sa dobrovoľne podriaďovali záujmom vlastníkov. V krajinách, ktoré sú na vrchole kapitalistického rozvoja a majú vybudovaný aj primeraný systém sociálneho zabezpečenia, si túto podstatu rastu výkonnosti ekonomiky nemusia ani dajako jasnejšie uvedomovať. V krajinách, ktoré sa transformujú z tzv. socializmu na kapitalizmus, by asi urobili múdro, keby na túto spojitosť nezabúdali. Voľkať si bezstarostne na zdanlivo pokojnej hladine sociálneho zmieru by sa nemuselo vyplatiť.

Pri vyslovovaní výzvy na utvorenie teórie vzťahov medzi kapitalizmom a spoločnosťou v modernom svete si P. L. Berger nepochybne uvedomil, že by bolo chybou chcieť utvoriť takú teóriu, ktorá by bola čosi ako pravda poslednej inštancie. Znamenalo by to urobiť koniec teoretickému mysleniu, postulovať vieru v dajaké dogmy. Preto sa nerozpakuje pripomenúť, že každá teória, ak nie je poplatná nejakej ideológii, musí vždy „mať otvorený koniec“. Inak povedané, musí zostávať prístupná korektúram, ktoré si vždy vynucuje rozvíjajúci sa proces poznania. Prichodí vrelo s ním súhlasiť. Sú však aj ďalšie naliehavé otázky. Je teória, po ktorej volá P. L. Berger, naozaj potrebná? Je skutočne nevyhnutné rozširovať pohľad do doteraz nepoznaných, resp. nedostatočne poznaných oblastí? Nemôže sa kapitalizmus ďalej úspešne rozvíjať tak, ako doteraz, bez osobitnej teórie? Speje kapitalizmus vo svojom vývoji do štádia, keď by mu bez osvetlenia jeho vlastných zákonitostí mohla hroziť, takpovediac, samozáhuba? P. L. Berger nenastoľuje problém s takouto naliehavosťou, vraví len, že každá nepoznaná oblasť je výzvou na ďalšie poznávanie.

Sú však iní myslitelia, ktorí možnosť katastrofického vývoja cítia a obrazne bijú na poplach. Napríklad John Kenneth Galbrait v knihe The Culture of Contenment (Kultúra spokojnosti) napísal: „Na lane, na ktorom visí ochranná strecha blahobytu a komfortu, visí aj názor, že tí, čo nežijú v blahobyte, spokojne prijímajú svoj osud. Tento omyl by mohol jedného dňa prasknúť ako mydlová bublina. V dolných vrstvách existuje totiž možnosť revolty.“

Nemenej ostro o súčasnom stave v najvyspelejších krajinách sveta sa vyslovuje George Soros, ktorý v známej prednáške na ekonomickom fóre v Grans Montagne v júli 1995 okrem iného povedal: „Západ stratil hodnoty, ktoré v minulosti rezolútne obhajoval. Identifikovali sme hlavný nedostatok západných demokracií. Povedané priamo: je ním mravný úpadok. Štáty nemajú princíp – majú len záujmy. Štátnik, ktorý neprijíma túto požiadavku (že každý sa má dať viesť len svojím vlastným záujmom – pozn.) nie je považovaný za profesionála a riskuje, že ho voliči odmietnu." Napokon, ako sa hovorí, do tretice, dajme slovo Zbigniewovi Brzezinskému, ktorý v knihe Bez kontroly (Chaos v predvečer 21. storočia) vyslovuje takéto ostré varovanie: „Americká globálna nadvláda v skutočnosti upevňuje a dokonca utvára podmienky, ktoré povedú k jej globálnej slabosti. Amerika zjavne potrebuje obdobie filozofického sebaspytovania a kultúrnej sebakritiky. Musí dospieť k poznaniu, že relativistický hedonizmus ako základná životná filozofia neposkytuje pevné sociálne korene, že pospolitostiam, ktoré nemajú žiadne spoločenské absolútne istoty a ktoré namiesto toho podporujú individuálne sebauspokojovanie, hrozí zánik.“

Na jedno reálne nebezpečenstvo však upozorňuje aj P. L. Berger, – na novo sa tvoriacu spoločenskú triedu počítačových odborníkov, pre ktorú by sa za istých okolností mohol stať rukojemníkom celý svet. (Mohli by sme k tomu ešte dodať nebezpečenstvo atómových, jadrových a ďalších zbraní hromadného ničenia, ktoré sa dosiaľ úplne nezničili a len s veľkými ťažkosťami sa ich darí držať pod neveľmi spoľahlivou kontrolou. Toto nebezpečenstvo znásobuje súčasný rozmach samovražedného terorizmu.)

Kapitalizmus dospel asi do štádia, keď sa musí zamýšľať predovšetkým sám nad sebou, bez príkras analyzovať celú svoju doterajšiu vývinovú cestu. Bez pravdivého poznania minulosti totiž aj cesta do budúcnosti býva krokom do tmy. Kapitalizmus sa musí zamyslieť nad zmyslom svojej vlastnej existencie. Nadovšetko si musí uvedomiť svoju, teraz už nedeliteľnú zodpovednosť za osud celého ľudstva. Ide o to, aby, povedané slovami Karola Marxa, sa svet nepodobal „lodi plnej bláznov, ktorú síce možno ponechať napospas vetru, ale ktorá svojmu osudu neujde práve preto, že to blázni netušia.“

Výzvu P. L. Bergera na diskusiu treba pre všetko spomenuté i nespomenuté prijať s plnou vážnosťou. Od jediných mysliach tvorov na tejto planéte čas naliehavo žiada už nie iba živelný vývoj, ako to bolo väčšinou dosiaľ, ale vedomé sebazáchovné konanie.

(Pozn.: Toto je opravený a doplnený text článku uverejneného dávnejšie  ešte v  Novom slove. Vtedy som dostal jediný ohlas – výčitku, že som nepoukázal na problém vykorisťovania. Nespomenul som ho, lebo ani v knihe som nenašiel takúto otázku, teda ako problém, o ktorom by chcel autor diskutovať. Z jeho strany je to pochopiteľné. My však vieme, že problém vykorisťovania  sa netýka iba kapitalizmu, ale tvorí nezmazateľnú súčasť všetkých vývinových formácií ľudstva (otrokárstvo, feudalizmus). Berger sa totiž opýtal priamo: kto je väčším vykorisťovateľom, kapitalista, ktorý svojim zamestnancom platí slušné mzdy a stará sa primerane o ich zdravotné a sociálne potreby, alebo kolchoz (u nás JRD), ktorého členovia a pracovníci živoria z biedneho príjmu? Ako by na túto otázku odpovedal autor onej výčitky? Asi len nejakými bezobsažnými frázami. Je iste veľa takých ľudí, čo dakde začuli alebo si prečítali slovo „vykorisťovanie“, a zapáčilo sa im, opakujú ho bez toho, aby sa čo len trochu namáhali objasniť ho ako pojem, pochopiť jeho podstatu. Inak by museli konštatovať, že ani spoločnosť založená na spoločenskom vlastníctve – teda tzv. socialistická – nemôže existovať bez systému akumulovania (zhromažďovania v rukách štátu) nejakej časti hodnôt utváraných jednotlivcami v spoločnosti. Teda nielen vykorisťovanie, ale aj akumulácia je skutočnosťou!

Ak kapitalista platí aspoň trochu slušné mzdy a poskytuje zdravotné a sociálne zabezpečenie, ak, ak. Ale čo, ak nie? Čo vtedy, ak zamestnanci už niekoľko mesiacov nedostali ani to sľúbené? A vôbec, prečo je trh práce preplnený nepredajnou pracovnou silou – státisíce, milióny nezamestnaných, podobne nespočítateľný počet bezdomovcov. Veľmi závažné a naliehavé sú otázky, ktoré by bolo potrebné pripojiť k otázkam Petra L. Bergera, a o ktorých by sa žiadalo diskutovať predovšetkým.)

(marec 2014)