Ukrajinské nepokoje sa blížia k slovenským hraniciam

Počet zobrazení: 4005

Kto si myslel, že napätie na Ukrajine časom opadne a demonštrantom „dôjde para“ sa mýlil. Polarizácia ukrajinskej spoločnosti dospela do nového štádia – prvé obete na životoch z jednej aj z druhej strany, nahý demonštrant šikanovaný policajtmi v mraze či obsadzovanie ministerstiev polovojenskými zoskupeniami rozšírili nepokoje aj do ďalších regiónov krajiny.

Na západe Ukrajiny tieto aktivity ľudí motivovali k podobným činom aj v ich regióne, zatiaľ čo pre juhovýchod a východ je chaos v Kyjeve budíčkom – desaťtisíce ľudí demonštrujú proti euromajdanu, Odesa žiada od prezidenta razantnejší postup a na Kryme požadujú od vlády zavedenie výnimočného stavu.

V uliciach Kyjeva

Kto je ten správny?

Otázka nestojí, kto skutočne háji záujmy ukrajinského ľudu, ako sa to snažia prezentovať médiá (a následne odpovedať na túto otázku), pretože to nerobí ani jedna zo strán. Ani Strana regiónov ani prozápadná opozícia. Opozícia obviňuje súčasnú vládu z korupcie, zapredania krajiny oligarchom a odovzdania krajiny do vazalstva Rusku. Aká je však opozičná alternatíva? Zmenou zahraničnej politiky Ukrajiny sa situácia nezlepší, aj keď tribúni opozície to tak prezentujú. Omyl! Rozdiel bude  v tom, že Ukrajina nebude zapredaná Rusku, ale EÚ a v krajine nebudú vládnuť oligarchovia napojení na Janukovyča, ale na súčasnú opozíciu. Bežní Ukrajinci zmenu nepocítia a výsledkom bude sklamanie z novej vládnej garnitúry od Užgorodu po Lugansk.

Nástup nacionalizmu

Veľmi vážnou hrozbou je nacionalistická časť opozície. Nie je najpočetnejšia, no určite je najviditeľnejšia, najradikálnejšia, najrýchlejšie jej rastú preferencie a, ako ukazuje vývoj v hlavnom meste, je aj na všetko odhodlaná.

Kladiem si otázku, ako môže byť jedným z lídrov „proeurópskej opozície“ Oleg Ťahnybok - nacionalista, od ktorého sa dištancoval dokonca aj bývalý prezident Viktor Juščenko (sympatizant Stepana Banderu). Nacionalista, ktorý je od roku 2012 na 5. mieste v rebríčku TOP 10 súčasných antisemitov zostavenom Centrom Simona Wiesenthala. Členovia jeho strany Sloboda dokonca v roku 2011 napadli vo Ľvove 9.mája veteránov Červenej armády, pľuli na nich a podpaľovali víťazné vlajky Červenej armády.

Sloboda, ako som spomenul vyššie, naberá rýchlo na sile. Pokým v parlamentných voľbách v roku 2007 získala mizerných 0,7% v tých posledných to bolo 10,4%. V západných regiónoch je tento skok ešte viditeľnejší – v oblastiach, kde získala 3,4% (rok 2007) je to dnes desivých 33%.

A to zďaleka nemusí byť vrchol popularity. Pokiaľ sa súčasná opozícia dostane k moci a následne sklame nádeje bežných ľudí (a sklame, pretože je takisto napojená na oligarchov a eurointegrácia sociálnu situáciu obyvateľstva skôr zhorší) jedinou alternatívou pre zbedačený národ budú krajne pravicové subjekty ako Sloboda či Pravý sektor alebo Spoločná vec.

Dobytie budovy krajskej rady v Čerkassy

Zamatové paralely

Scenár vývoja u našich východných susedov je takmer totožný so scenárom revolúcie v roku 1989. Od augusta 1989 prebiehali v Prahe demonštrácie, ktoré VB rozháňala vodnými delami (na výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, na výročie upálenia Jana Palacha, na výročie založenia I. ČSR). Zlom nastal až 17.11., kedy republiku obletela správa o smrti Martina Šmída. Až smrť mladého človeka bola poslednou kvapkou spustivšou vodopád, ktorý nezastavil ani dialóg s vládou, jej rekonštrukcia a ani demisia vlády. V rovnakej situácii je aj súčasná vládna garnitúra na Ukrajine.

Kompromis je pre opozíciu už neznámy pojem. Vitalij Kličko na margo Janukovyčovej ponuky vyhlásil, že „ešte pred mesiacom by sa Majdan rozišiel, keby odstúpil minister vnútra. Ešte pred dvoma týždňami by stačilo ľudí uspokojiť demisiou vlády. Ľudia požadujú odstúpenie prezidenta.“ Slávny boxer mohol zájsť ešte o niekoľko týždňov skôr. Mohol povedať, že pred dvomi mesiacmi stačilo súhlasiť s návrhom ukrajinských komunistov – nechať slobodne a demokraticky rozhodnúť ľudí v referende.

Hrozba pre Slovensko

Otázkou, na ktorú by som rád počul zo strany opozície odpoveď je, čo po predčasných voľbách, ak ich prehrajú? Uznajú porážku a sklonia hlavy napriek stratám na životoch, vynaloženému úsiliu a peniazom alebo tieto výsledky neuznajú a pristúpia na ešte tvrdší a radikálnejší odpor proti znovu zlegitimizovanej vláde?

Barikády pred demonštrantmi dobytou budovou v Poltave

Barikády pred demonštrantmi dobytou budovou v Poltave

Pretože ak áno, tak si treba uvedomiť, že nepokoje, ktoré vidíme v televízii sa neodohrávajú v líbyjskom Benghází, sýrskom Aleppe či Egypte, ktorý väčšina Slovákov pozná len z letných dovoleniek. Pokým ešte pred pár dňami sa ozbrojené strety radikálnych demonštrantov so silovými zložkami odohrávali výhradne v centre Kyjeva, ktorý je od našich hraníc deň cesty vlakom (čo je tiež pomerne blízko), dnes sa nepokoje šíria ďalej smerom na Západ – Krasne, Rovno, Čerkassy, Ivano-Frankovsk, Ľvov, Tarnopoľ, Užhorod… Ľudia na Západe povzbudení nárastom radikalizmu v hlavnom meste sa rovnakým spôsobom búria proti predstaviteľom moci, obsadzujú vládne budovy a prichádzajú do stretov so silovými zložkami. To všetko len niekoľko hodín cesty od Košíc.

Artur Bekmatov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984