Stále prežíva aj iná optika vnímania SNP

Stal som sa náhodným a oneskoreným majiteľom daru a teraz a j kritickým čitateľom publikácie „History of Slovakia: (survey)“, teda prehľadu od istého Rudolfa Šandorfiho, ktorú vydala Zahraničná Matica slovenská v roku 1996 v Toronte . A pretože Matica slovenská je verejná a národná inštitúcia s upadajúcou povesťou, publikáciu treba tiež pokladať za verejne prístupnú, no určenú iste pre ľudí v USA a v Kanade, exulantov z rôznych vysťahovaleckých vĺn, najmä tých po roku 1948 a 1968s rôznymi zavádzajúcimi tvrdeniami, ktoré my doma poznáme lepšie.

Pretože sa blíži 70. výročie vyhlásenia SNP a vo vedomí, že predstavitelia Zahraničnej MS nezdieľajú rovnaký pohľad naň ako my doma, nahliadol som do príslušnej kapitoly tejto publikácie. Tá je dielom F. Vnuka, titulovaného ako profesor s veľkým P, a má názov: Neuveriteľné sprisahanie a bola uverejnená aj v iných prácach tohto autora a skrze jeho názory dostatočne známeho. Napr. Rebels and Supplicants (Slovenská otázka ilegality a v exile 1944 – 1945), ktorú vydal Slovenský vedecký inštitút v Amerike, Lakewood, Ohio 1989. V diele  R. Šándorfiho sa však nazýva „Poznámky k povstaniu na Slovensku na konci augusta 1944“.

Postoj našich historikov a bez ohľadu ich politického zafarbenia k publikáciám F. Vnuka a k tejto časti ním interpretovaných dejín je zdržanlivý, odmietavý až nevšímavý, pretože isté reálie, fakty účelovo pretvára do podoby svojej pravdy. A to sa týka celej tejto kapitoly, len treba začať.

Začína celkom objektívne že slovenskí generáli a vysokí vojenskí hodnostári boli absolventi českých vojenských škôl, ale nadväzne im pripisuje sklon k čechoslovakizmu ako vrodenej závade.

Zaujímavá je iste aj informácia o pokyne prezidenta Beneša o vyslaní agenta na Slovensko, aby pre ústretové kroky k bojom Červenej armády v Karpatoch boli nasadené jednotky slovenskej armády, ale aby ich viedli velitelia, ktorí sa nehrdili nemeckými vyznamenaniami, železným krížom, rytierskym krížom a podobnými, aby neboli pre predstaviteľov ČA neakceptovateľní. O povstaní vo vnútri štátu, aby nepremýšľali, predsa sú to vojaci. Zatiaľ na územie stredného Slovenska prilietali skupiny budúcich partizánov. Malo by ich byť cez 3 tisíc a podľa F. Vnuka terorizovali nemeckých kolonistov, ktorí na tomto území žili v obciach okolo Kremnice od XII. storočia.

V rozhlasovom prejave gen. Malár po likvidácii nemeckej vojenskej misie v Martine tento čin partizánov odsúdil a žiadal poslušnosť veliteľov posádok, čo niektorí napr. v Bratislave, Seredi, Hlohovci i v Trenčíne uposlúchli, čo je pravda, ale skutočné dôvody mohli byť aj iné.

O súčinnosti armádnych jednotiek s partizánmi sa autor vyjadril, že boli napäté a bezdôvodne nepravdivo, keď ich postavil proti sebe s tým, že vojaci bojujú s buržoáznymi zbraňami a partizáni tými, ktoré prilietajú z Ruska na padákoch. To si vymyslel.

Nemecké vojská prišli zabezpečiť právo a poriadok v počte do 32 tisíc mužov tvrdí a nič viac o spôsobe, ako nastoľovali poriadok a právo.

Potlačenie povstania charakterizuje ako likvidáciu ozbrojenej rebélie pri strate zbraní, dopravných prostriedkov a útekom partizánov do hôr. Odtiaľ uskutočňovali ozbrojené prepady dopravných ciest a transporty vlakov.

A ďalej, že povstanie nebolo vecou národa, ale len malých skupín pod vedením dovtedy neznámych jedincov z radov komunistov, ktorí vynašli heslo „Smrť nemeckým okupantom“ a „Za slobodné Československo“, na čo sa po 20 rokoch F. Vnuk pýta so spriaznenými osobami, ktoré utiekli pred trestom: Na čo to všetko bolo dobré? A tvrdí, že tí ľudia tým nezískali žiadne benefity, aj keď čakali slávu a odmeny vo forme žoldu. Muži 29.augusta jeden po druhom upadli do nemilosti, alebo ešte horšie. Tam autor kapitoly končí, ako mnohí pred ním i po ňom.

Veľa priamych pamätníkov na povstanie po sedemdesiatich rokoch už niet a súčasní historici môžu čerpať fakty pre svoje práce len zo zachovalých dokumentov a tých v autentickej podobe veľa niet. Fyzické pamätníky navštevované občanmi v augustových dňoch však majú patriť k majetku celého národa. I tie, čo dosvedčujú boje vojakov i partizánov, ale aj vypálené dediny i s občanmi v nich. I to, že výčiny Nemcov po potlačení povstania v ničom nezaostávali za vypaľovaním dedín na území Ukrajiny, Bieloruska i Ruska.