Sokrates v parlamente?

Znova som si zalistoval vo Filozofických príbehoch Martina Cohena. Kniha vyšla vo vydavateľstve Academia Praha v edícii Galileo už v roku 2010, no v týchto dňoch mi ju pripomenul príbeh z nášho parlamentu. Nespomínam to preto, aby som sa podelil s čitateľom o svoje filozofické vedomosti, naopak, chcem iba poukázať na to, že aj na takýchto príbehoch zo života filozofických velikánov sa dá vniknúť do ich myšlienok a názorov, keď sa iba v sandáloch a tunike potulovali po brehoch Stredozemného mora. Boli to tiež ľudia z mäsa a kostí, ako každý z nás, no ich myšlienky, názory a svedectvá prekonali tisícročia. Cohenove príbehy sú zrozumiteľné, ich autor nezaprie v sebe povolanie učiteľa, ktorý dokáže prerozprávať históriu a dejiny myslenia tak, aby každého zaujali.

Prvou postavou z množstva iných je zmienka o Sokratovi. Čo vlastne vieme o tomto mužovi, ktorého príbeh už toľkokrát popísalo množstvo spisovateľov a jeho životopiscov? Väčšine z nás utkvelo v pamäti, že mal za manželku hašterivú Xantipu, že to vôbec nebol krásavec, naopak, bol to človek s krivými nohami, mal široký obličaj, tupý nos, veľké mäsité pery, huňaté obočie, neupravenú bradu, plešinu... Jeho otcom bol sochár, matka bola pôrodnou babicou... narodil sa niekoľko storočí pred naším letopočtom. Najviac informácií o Sokratovi zanechal vraj jeho žiak Platón. Toto všetko vieme už zo základnej školy, no Martin Cohen pre nás v bohatej Platónovej písomnej pozostalosti našiel informácie aj o jeho stavoch, akejsi strnulosti zvláštneho tranzu, počas ktorého dokázal celé hodiny prestáť na jednom mieste a v tomto postoji premýšľať. Ak mu napadla nejaká myšlienka, ustrnul a stál až dovtedy, dokiaľ si ju v hlave neusporiadal. Bol mimoriadne premýšľavým, ale aj tvrdohlavým človekom. Ľudia ho vraj videli stáť takto na jednom mieste od skorého rána a videli ho tam stáť a rozmýšľať ešte aj na poludnie. Prišiel večer a on ešte stále stál a rozmýšľal. Prišla noc a ľudia si vraj aj ležadlá vyniesli zo svojich chatrčí na čerstvý vzduch, aby ho mohli pozorovať z pohodlia. Boli zvedaví, čo sa bude v noci diať, možno aj stávky medzi sebou robili. Sokrates takto stál celú noc, stál až tak dlho, pokiaľ nevyšlo slnko. Potom sa k slnku pomodlil a odišiel.

Prečo to spomínam? No práve som sa z médií dozvedel, ako poslanec Alojz Hlina tiež v týchto dňoch ustrnul na jednom mieste. Ostal stáť za rečníckym pultom v Národnej rade a stál tam celé hodiny. Odstavil tak síce od práce celý parlament, no mal na to vraj právo. Čakal vraj na ministrov, na Roberta Fica alebo niekoho dôležitého, koho by mohol interpelovať. Výdrž mal dobrú, no Sokrata neprekonal. Ako tam stál pred vypnutým mikrofónom dlhé hodiny, práve vtedy som si spomenul na Sokrata a jeho príbeh. Táto parlamentná pikantéria je však iba jedna z mnohých, ktoré nám poslanec Hlina už predviedol. Poúča nás o ľudských stránkach a manieroch našich poslancov, ale aj o tom, ako vyzerá súčasná politika. Pán Hlina vraj takto stál až do 19 hodiny, potom bola 29 schôdza parlamentu ukončená.

Neviem, ako dlho by som vydržal  takto nečinne sedieť v parlamente so svojimi boľavými kĺbmi a prizerať sa celú večnosť na človeka so sokratovskou strnulosťou. Možno by som si niečo užitočné prečítal, alebo si so svojím susedom tipol, ako dlho tento tranz ešte potrvá, no v každom prípade by som požiadal pána Pašku, aby bolo v podobných prípadoch dovolené poslancom priniesť si do parlamentu aj ležadlá. Aby mali viac pohodlia pri podobných vystúpeniach pána Hlinu.