„Slib musíme splnit“

Počet zobrazení: 4400

Je to už dávno, čo sa mi dostala do rúk  kniha s podtitulkom „Moje cesta do Bílého domu“. Vyšla v roku 2001 v Českom vydavateľstve  Pragma s názvom „Slib musíme splnit“. Veľa sa o nej nepísalo a myslím si, že pamäti Georga Walkera Busha  „Okamžiky rozhodnutí“ zaujali viac čitateľov a komentátorov. V obidvoch prípadoch však americký prezident zdôrazňoval svoje náboženské presvedčenie a vieru, že všetko, čo sa na svete deje, je z vôle Božej. Veril tomu, že aj on sa stal z vôle Božej guvernérom štátu Texas a potom i prezidentom v najbohatšej a najmocnejšej krajine na svete. Zúčastňoval sa preto pravidelne na bohoslužbách a ak dostal príležitosť, zarečnil si v kostole aj z kazateľnice. Pozorne a pokorne počúval vášnivé i nudné kázne mnohých pastorov, no o  jednej z nich sa zmienil aj v spomínanej knihe. Tvrdil, že táto kázeň ho oslovila a zmenila mu život. Jeho priateľ, pastor baptistickej cirkvi Ed Yong vraj vystúpil pred veriacich s mimoriadne zaujímavou myšlienkou:

– Rozhodol som sa obdarovať každého z vás veľkým finančným darom, povedal. Ide presne o 86 400 dolárov, vyhlásil v kostole pred stovkami svojich farníkov. Chcem vám ich dať teraz, sú vaše, no má to jednu podmienku, prebral k životu aj tých, čo už podriemkavali. Musíte ich všetky, do posledného centu, utratiť ešte dnes. Použite ich, lebo o ne prídete. Žiadne úspory na horšie časy, žiadne ukladanie do cenných papierov alebo na penzijný fond, nemáte čas ani na nejaké zvláštne objednávky a nákupy. Môžete si kúpiť auto, loď, šperky... tých 86 400 dolárov však musíte minúť ešte dnes. Nečudo, že všetci veriaci sa začali strácať v úvahách, ako a kam sa po získaní tohto bohatstva rýchlo rozpŕchnu, do ktorého nákupného strediska rýchlo vyrazia, aby ich nikto nepredbehol. Vtedy ich však pastor vrátil do reality. Prestal hovoriť o peniazoch, začal hovoriť o čase. Vysvitlo, že tých 86 400 dolárov, znamená práve toľko nenahraditeľných sekúnd, ktoré im je dopriate prežiť z vôle Božej každý deň.

– Využite ich rozumne a čo najlepšie, lebo ich každý deň nenávratne strácate, apeloval kazateľ na svojich farníkov a George Bush to vtedy prijal ako výzvu na využitie každej chvíle na konanie dobra, inšpirovalo ho to  vraj k tomu, aby využil, ako guvernér a neskôr aj prezident, každú sekundu na to, aby plnil svoje sľuby, ktoré dal krajanom pred tým, než ho zvolili do najvyšších inštitúcii v Amerike. Ako to dopadlo s jeho prezidentovaním, všetci dobre vieme. Môžeme mať rôzne názory na jeho pôsobenie v politike, no asi sa zhodneme na tom, že nikomu z nás nie je ľahostajné, kto je šéfom v Bielom dome. Nikdy nám nebolo ľahostajné, koho si američania zvolia za hlavu štátu a kto bude rozhodovať o osudoch ľudí na tejto planéte. Ak to nebude McCain, vždy je ešte aká taká nádej, že svet sa nezapletie do obrovského svetového vojenského konfliktu. Z jeho vystúpení a rétoriky totiž usudzujem, že tento pán neuznáva žiadnu možnosť riešiť konflikty diplomatickou cestou. Ako starý vlčiak obchádza svet a vyceruje zuby na každého, kto nevyhovuje jeho predstavám o  spolužití medzi národmi. Nikto nepochybuje o tom, že aj v súčasnom rozmiestňovaní ťažkých zbraní v Európe má prsty. Neverím však ani tomu, že zvolením Hillary Clintonovej zasadne v Bielom dome nejaký mierotvorca. Vráťme sa však ešte na malú chvíľu k G. Bushovi. Sľúbil totiž celému svetu, že ho urobí spravodlivejším a bezpečnejším. Keď sme ho počuli po 11. septembri, aj sme mu uverili. Vyhlásil totiž vojnu al-Kaide, talibancom a terorizmu v akejkoľvek podobe. Vtedy mal vo svete i v Amerike najvyššie preferencie.

Je tu však to jeho nešťastné rozhodnutie o vojne s Irakom. Ako to dopadlo, všetci dobre vieme.  Obesením Husajna sa všetko iba zhoršilo, dnes tu máme monštrum v podobe Islamského štátu, ktorému sa nevyrovná žiaden z doterajších diktátorov. Keď sa to všetko začalo, Američania, Francúzi aj Briti nás presviedčali, že vojenský zásah je potrebný, že iba tak možno žiť na svete bezpečnejšie. Dnes už vlastne neexistuje ako normálny štát ani Sýria, ani Irak a ani Líbya a desať tisíce utečencov zaplavujú a ohrozujú Európu. Tí istí ľudia však zasa chodia po svete, rinčia so zbraňami a tvrdia nám, že iba zbraňami, sa vyrieši konflikt na Ukrajine. Čím viac ich tam bude a dokonalejších, tým bude lepšie, presviedčajú nás. Namiesto toho, aby si chlapsky priznali, že vojna s Irakom bola veľmi zlým rozhodnutím. Máme im veriť, keď sme ešte nezabudli na Kaddáfiho, Husajna a keď nám  rozhodnutia Busha, Camerona, Blaira, pripomína každý deň nielen africké, ale už aj naše civilizačné nešťastie? Amerika, Francúzsko i Veľká Británia nás znova presviedčajú o tom, že hrmocú so zbraňami iba kvôli našej bezpečnosti, sľubujú, že sa o ňu postarajú. Nikto však ani len netuší, ako by všetko dopadlo, ak by ich nejaký blázon uviedol do pohybu, tak ako nikto netušil, čo bude nasledovať, keď Bush zavelil do útoku na Irak a jeho spojenci ho v tom podporili. Potom už tie ich ubezpečenia a sľuby budú nanič.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984