Reklama
Reklama

Školstvo nie je na dopoludnie

Počet zobrazení: 2461

Lajtmotívom „Správy o stave školstva na Slovensku“, ktorú predložil v závere marca minister školstva Národnej Rade SR a vláde SR je zvýšenie jeho kvality, lapidárne charakterizované zmenou hodnotenia z „trojky“ na „jednotku“. Tematika, veľmi obsiahla, má prejsť do ročnej (?) verejnej diskusie, takže sa venujem len jedinému problému: kto vlastne potrebuje kvalitné školstvo?

Napriek mienke autorov „Správy“ som presvedčený, že to nie je „trh práce“, kde sa absolvent školy prezentuje svojou „tovarovou hodnotou“ nájomnej sily. Na to je potrebné ozrejmiť si zmysel pojmu „kvality“, ktorá sa dá zjednodušene, ale dostatočne precízne vyjadriť ako naplnenie potrieb a predstáv užívateľa (zákazníka) na vlastnosti používaného predmetu (tovaru či služieb). Predovšetkým z toho vyplýva, že „trh práce“ a teda potenciálni zamestnávatelia nie sú zákazníkmi vzdelávacieho procesu, nanajvýš nepriamo ako každý iný daňový poplatník prispievajúci do verejného rozpočtu. Ak by záujem týchto trhových „zákazníkov“ o vzdelanie bol úprimný, školy by sa napĺňali nadačnými fondmi a štipendiami veľkých podnikov, revitalizovali by sa devastované dielne odborných škôl a odvetvoví ministri by sa pretekali v ponukách na posilnenie kapitoly školstva v štátnom rozpočte, nehovoriac o náležitom smerovaní „skrytých“ rezerv samospráv. Lenže podnikateľ nemôže investovať do vzdelania niekoho, kto ho uplatní inde, nebodaj u konkurencie. Svoje vlastné, špecifické požiadavky na kvalitu vzdelania pracovnej sily si teda musia zamestnávatelia plniť internou školiacou sústavou, čo je bežná prax. Ako stručne zdôvodním ďalej, verejný vzdelávací sektor má povinnosť poskytnúť nie úzko uplatniteľného, ale adaptabilného absolventa. Univerzitných tútorov M. Thatcherovej, PhD., alebo A. Merkelovej, PhD., predsa ťažko obviniť z toho, že ich doktoráty z chémie neboli vhodné pre uplatnenie v politike.  Z toho nesporne vyplýva, že požiadavky o potrebe rýchleho uplatnenia sa na trhu práce sú adresované nesprávnym smerom. Ak sa niečo reálne môže prejaviť trhovo, tak to je spoločenské poznanie o prebytku povedzme masmediálnych komunikátorov a business magistrov. Jednako, oneskorený dopad tejto skúsenosti nie je pre školstvo dramatický -  časová konštanta spätnej väzby aj administratívnych opatrení sa v ňom meria dekádami, nie rokmi. 

Kto je teda zákazníkom školstva? Je to školák – „Children have a right to an education, a quality education“ – „Deti majú právo na vzdelanie, na kvalitné vzdelanie“ (Defining Quality in Education, UNICEF, New York, 2000, p. 3). A jeho legálnym zástupcom je rodič. Ich predstava o kvalite môže byť veľmi individuálna, tak ako sú predstavy o hodnotách, ktoré tvoria kvalitu všeobecne. Napomôcť im má štát vo formovaní edukačných štandardov a kurikulí (rozumej: učebných osnov). Čo ale robiť, keď záplava mediálnych pseudoinformácií formuje ideály mladých najmä do života smotánkových celebrít, politikárov a špekulatívnych podnikateľov. Mimochodom, väzbou na vzdelávacie funkcie rodiny a neškolských inštitúcií sa Správa akosi zaobišla. Školstvo však nemôže byť „na dopoludnie“. Uplatnenie žiaka a študenta (nie na trhu práce, ale v spoločnosti), sa začína každé popoludnie, v záujmovej činnosti, rodine, sociálnom prostredí.

Akokoľvek by nebolo výnimočné, ale aj zložité postavenie školstva v spoločnosti, faktom zostáva, že najväčší záujem na kvalite školstva má učiaci sa. Povinnosťou všetkých zložiek spoločnosti je podieľať sa na tom, aby on alebo jeho najbližší správne pochopili, akú kvalitu vzdelávania si má pýtať a na akej sa má aktívne podieľať. Jeho vzdelanie a schopnosť ďalšieho vzdelávania musí pretrvať nie jednu-dve vlády, ani nie zopár obmien podnikových manažérov, ale desiatky rokov dôstojnej ľudskej existencie. Deti, rodičia a mladí ľudia sú suverénnymi zákazníkmi vzdelávacej sústavy, bytostne a možno aj jedine zainteresovaní na jej kvalite. Hádam nespomíname s vďakou na všetkých svojich kvalitných učiteľov? A nehromžíme so svojimi deťmi a vnukmi nad nekvalitnými učebnicami?       

Mimochodom, frekvencia slov „dieťa“, „žiak“, „študent“ je v Správe podstatne nižšia, ako „trh“. Dozaista to súvisí s celosvetovým trendom vzdelávacích sústav, ktorý už zdá sa neurčujú UNESCO a UNICEF, ale OECD a EIB. Ale naozaj nás niekto k tomu núti?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy