Reklama
Reklama

Ruky preč od Kórey

Počet zobrazení: 1916

Ak by ste sa spýtali hocikoho, kto si ešte pamätá na obdobie päťdesiatych rokov, určite by si  spomenul na Stalina, Mao Ce-tunga, Trumana, Kim Ir -sena, Li Syn-mana, Mc Artura... Boli to najčastejšie spomínané mená v súvislosti s Kórejskou vojnou. Potvrdila by vám to, samozrejme, aj dobová tlač. Nie je ľahké udržať si v pamäti hlavne tie ázijské mená, no ak vám ich médiá sústavne opakujú, zapamätáte si ich na dlho.

Dnes je z týchto končín , najčastejšie spomínané meno Kim Čong-una, súčasného vodcu v severnej Kórei. Jeho krajina sa totiž už veľmi dlho udržuje v pozornosti celého sveta a hlavne v posledných dňoch tam nabrala situácia veľmi nebezpečné obrátky. Nie som vojak ani politik, aby som rozoberal, prečo je tomu tak, no keď počúvam a čítam o všetkom tom, čo sa deje na tomto polostrove, ani mňa to nenecháva ľahostajným. Nikdy som v tejto krajine nebol, nikdy som si so žiadnym Severokórejčanom ešte nepodal ruku, no niekde som už čítal alebo počul, že aj podanie ruky so Severokórejčanom je nebezpečné. On vraj už má vo zvyku stláčať vám ruku tak silno a tak dlho, dokiaľ nepocítite bolesť. Ukazuje vraj tak svoju silu. Nemal som možnosť si to overiť, no aj tak si kladiem otázku - čo vlastne viem o ľuďoch v tejto krajine?

Viac ako všelijaké odborné a zložité práce o tejto krajine a o vojne v päťdesiatych rokoch laickú verejnosť zaujal spisovateľ Richard Hornberger, ktorý v tých rokoch v Kórei vojenčil. Američania tam vtedy mali päť veľkých mobilných nemocníc a on ako chirurg slúžil v jednej z nich. Denne mu prechádzali cez ruky zmrzačené a doráňané obete tejto vojny. Netrvalo dlho a bol natočený aj seriál podľa tejto knihy pod názvom MASH. Viac ako dvesto večerov mohli stráviť naši televízni diváci pozeraním tohto protivojnového diela. Ešte i dnes si mnohí z nás dokážu spomenúť na sympatické  i menej sympatické postavy Radara, Klingera, Hawkinsa, Franka Burnsa, Margaret (Šťabajzna)... a plukovníka Hamnicuta, ktorý im všetkým velil. Viac ako 1 500 lekárov spolu so zubármi slúžilo vtedy v týchto poľných nemocniciach. Oveľa menej slávy sa dočkal spisovateľ Jaroslav Švanberk, ktorý tiež napísal o tejto krajine a vojne knihu - Nasadený v Kórei. Málokto vie, že po uzavretí mieru boli aj naši vojaci vymenovaní do zmiešanej Dozornej komisie, ktorá riešila výmeny zajatcov, odsuny zahraničných vojakov a vojenského materiálu... Nebola to jednoduchá práca, pretože veľa zajatcov vtedy odmietalo návrat do severnej Kórey.

Znova vidíme a počujeme na obrazovkách televízorov vojakov a ich generálov, ako rinčia zbraňami. Akoby už celý svet zabudol, čo sa tu dialo pred desiatkami rokov, keď stáli proti sebe takmer tie isté zoskupenia. Vtedy bolo na Kóreu zhodených viacej bômb ako na Nemecko počas druhej svetovej vojny. Stávalo sa, že americkí piloti, keď vyleteli bombardovať nepriateľské územie, vrátili sa naspäť aj s nákladom. Nenašli proste cieľ, ktorý by ešte mohli zruinovať. V takom stave bola vtedy rozbombardovaná Kórea. Kladiem si otázku: ak si aj vieme predstaviť rozbombardované mesto alebo dedinu, vieme si predstaviť aj to, ako dokážu takéto nálety rozbombardovať psychiku ľudí? Vieme si predstaviť, čo to s nimi porobilo, ak k tomu ešte pripočítame rôzne novodobé sankcie, blokády, hrozby, bojkotovanie? Má vlastne takýto propagandou spracovaný človiečik záujem podať si ešte s niekým ruku? Alebo sa už spolieha skutočne iba na svoju silu?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy