Prežili sme totalitu

Za čias tzv. totality sme mali v obci výborne prosperujúce poľnohospodárske družstvo, ktoré sa neskôr zlúčilo s tromi susednými a mali sme aj Bavlnárske závody. Polovica občanov tu našla zamestnanie, nemuseli za prácou cestovať, bola to veľká výhoda. Dnes už neexistuje ani družstvo, ani  tzv. Textilka. Ostali na tieto časy iba spomienky a tento už vyblednutý príbeh, do ktorého som sa tak trocha zaplietol.

Začalo sa to tým, že manželka po dvadsiatich rokoch práce v Bavlnárskych závodoch dala výpoveď. Mali sme tri malé deti a prestala jej vyhovovať práca aj po sobotách a sviatkoch. Stalo sa úplnou samozrejmosťou, že vedenie podniku to od svojich zamestnancov pravidelne vyžadovalo. Začala sa uchádzať o miesto kuchárky v poľnohospodárskom družstve. Bolo viacero uchádzačiek o túto prácu, no nakoniec aj ju pozvali na pohovor. Na stole bol iba výtlačok Pravdy na nedeľu a jej pracovný posudok z BZ.  Predseda jej z neho čítal: Píše sa tu, že ste dobrá a spoľahlivá pracovníčka. Dokonca ste aj vedúcou BSP, ktorá má za sebou veľa brigád, odberov krvi a vzorný poriadok na pracovisku, pokračoval. Je tu však aj zmienka o tom, že často odmietate pracovať po sobotách a vo sviatok, zdvihol predseda obočie.
– Čo robievate v tieto dni, keď nechodíte do práce?
– Čítam deťom rozprávky, odpovedala mu manželka.
– Ste prijatá, oznámil jej predseda, len čo odložil pracovný posudok do akéhosi fascikla. Čo je to za somára, že vypisuje takéto posudky, zašomral. Na jednej strane vás vychvaľuje do nebies a na druhej strane vás podráža...

Ako som sa ja zaplietol do tohto príbehu? O tomto pracovnom posudku som vedel už takmer mesiac dopredu a vedel som teda aj o tom, čo v ňom bolo napísané. Pobúrilo ma to, že po dvoch desaťročiach poctivej práce sa niekto pokúša človeku uškodiť. Napísal som o tom do redakcie Pravdy článok a zverejnili mi ho v Nedeľnej pravde. Zverejnili mi ho doslova. Dokonca mi v ňom uverejnili aj to, keď som sa spytoval – Čo vlastne robí v „Textilke“, stranícka a odborová organizácia, keď vedenie podniku núti svojich zamestnancov pracovať aj počas voľných sobôt a nedieľ. Teda aj v dňoch, keď by sa mali matky starať o svoje deti a čítať im rozprávky. Ako to, že dovolia vypisovať takéto posudky? Nikto z BZ sa na túto kritiku neozval, asi vedeli prečo. Iba jeden pán z predstavenstva to okomentoval: – mal by ho niekto nakopať do...

Je to celkom obyčajný príbeh z čias tzv. totality, keď mohol pracovný posudok aj obyčajným  ľuďom poriadne skomplikovať život. Ten kto ho písal, dobre vedel, že môže človeku uškodiť, no chvalabohu, boli aj takí ľudia, čo podobné praktiky ignorovali. Občas mi však napadne: Koľko miesta by venovala podobnému príbehu celkom obyčajných ľudí naša mienkotvorná tlač? Alebo sa už nič podobného nedeje a ľudia si neubližujú takouto a podobnou šikanou?

Rudolf Slezák, Vysoká pri Morave