Povolanie exekútor

Asi sme to zdedili po predkoch, že ešte i dnes, keď počujeme slovo exekútor, v predstave sa nám vynorí zlý človek, ktorý nás ide obrať o majetok, strechu nad hlavou, auto, chladničku, televízor,... Pritom všetkom je to človek ako každý iný, zložený z rovnakých kostí a svalov. Len to jeho povolanie vyvoláva v nás strach, nedôveru, dokonca i odpor. Niečo takého, čo pociťovali ľudia už v biblických časoch voči colníkom alebo vyberačom daní. Netreba nám však zachádzať až tak ďaleko do histórie, stačí, ak si oživíme v pamäti to, čo nám rozprávali o exekútoroch naši dedovia a pradedovia, ktorí s nimi prichádzali do styku za prvej republiky. Alebo si oživme v pamäti príbehy z kníh Petra Jilemnického, Fraňa Kráľa, Mila Urbana, Františka Hečka... a ďalších literátov, ktorí pre nás zachovali svedectvá o tom, aké tragédie sa odohrávali v rodinách za asistencie týchto štátom poverených úradníkov. Ak to niekto považuje iba za účelovú literatúru, mal by nahliadnuť aj do súdnych spisov alebo starých obecných kroník, v ktorých sa tiež píše o podobných prípadoch, keď exekútori brali ľuďom kravičku alebo kozičku živiteľku a siahli na základe súdneho rozhodnutia chudobným rodinám aj na základné potraviny. Áno, aj na potraviny, hoci bol v čase krízy hlad tou najstrašnejšou chorobou šíriacou sa po celej republike. Ľudia boli zúfalí z tohto nešťastia a biedy, ktorá sa nasťahovala do ich príbytkov.

Zaujímavý príbeh z tých čias, ako sa ľudia bránili voči tomuto nešťastiu a súčasne aj exekúcii, nám ponúkol Milan Vodička v knihe Den když došli prachy. Vyšla vo vydavateľstve Prah. v roku 2009. Vždy, keď počujem alebo čítam o tých dnešných exekútoroch a exekúciách, spomeniem si aj na príbeh spred mnohých desaťročí, ktorý nám ponúkol na prečítanie tento český literát. Je to príbeh o textilnom robotníkovi Dytrichovi, ktorý prišiel o prácu. Postupne sa zadlžil až natoľko, že bola naňho uvalená exekúcia. Okrem iného mu malo byť zhabaných aj zopár sliepok a husí, ktoré mu ešte behali po dvore a choval ich pre svoju obživu. Mal šesť hladných detí a tak sa nezamestnaný robotník rozhodol pred exekúciou hydinu zarezať a dopriať svojim deťom, aby sa ešte raz poriadne najedli. Aj sa tak stalo. Bol z toho však súd, pretože otec šiestich detí týmto svojím chovaním zmaril exekučný výkon a páchateľa krátko na to zatvorili. Súd síce uznal, že deti boli hladné, no na druhej strane mu priťažilo, že dovtedy v ich dedinke od hladu nikto nezomrel. Tak to bolo uvedené v rozsudku, tak o tom píše vo svojej knihe Milan Vodička. Spomenul zároveň aj to, že v rokoch 1931 – 1935 súdy povolili v republike 7 miliónov 200 tisíc podobných exekúcií na továrne, polia, domy a ďalší majetok, teda aj na kravičky a kozičky, v časoch, keď ľudia, najviac trpeli hladom. Ktovie, možno práve vtedy prepuklo v národe toľko nenávisti a opovrhovania voči exekútorom, že to pretrváva až do dnešných čias.

Napokon, všimnime si, ako rýchlo sa opozícia chytila tejto témy a pohotovo ju využila na odvolávanie Jána Richtera z funkcie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, keď poskytol dotáciu 23 tisíc eur exekučnému úradu Rudolfa Krutého. JUDr. Rudolf Krutý PRD je už známou postavou v tejto brandži, no zapojil sa aj do národného projektu XXXVII na podporu vytvárania pracovných miest pre uchádzačov o zamestnanie do 29 rokov v Bratislavskom samosprávnom kraji. Dostal dotáciu a vytvoril tri pracovné miesta pre administratívnych pracovníkov a jedno miesto pre projektového manažéra. Podobné dotácie dostali už aj iní exekútori v tomto i minulom roku. Na adresu ministra sa zosypala spŕška kritiky už v parlamente, v politických diskusiách... no pobúrenie alebo rozpaky to vyvolalo aj v národe a dokonca i medzi voličmi Smeru. Tiež som volič Smeru, no táto informácia ma nepotešila. Naopak, myslím si, že to neprospeje ani  popularite Jána Richtera ani Smeru. Viem si predstaviť, čo bude nasledovať. Ak by som mal možnosť rozhodovania, určite by som dotáciu pre exekútorov nepodporil, aj keď viem, že bez exekútorov sa nezaobídeme, že sú to štátom splnomocnené osoby na vykonávanie súdnych alebo iných rozhodnutí. Bol by som radšej, keby ich ubúdalo, akoby sa ich stav mal zvyšovať. Škoda, že keď sa Ján Richter rozhodoval o tomto svojom kroku, nikto mu z jeho kolegov ministrov nepovedal: Jano nerob to, uškodíš sebe i svojej strane. Medzi priateľmi a kolegami je to bežné.

Jána Richtera si vážim viac ako jeho predchodcov v tejto funkcii. Má väčšie sociálne cítenie, ako mali Kaník alebo Mihál dokopy. Nasledovať bude jeho odvolávanie, celá opozícia sa pri tom zjednotí. Bude to príležitosť, aby sa v parlamente znova urážalo, ponižovalo, nadávalo, hanobilo. Jedno je však isté, čím viac budú politici jeden druhého hanobiť, tým viac budú hanobiť aj svoje povolanie. Veľmi ľahko sa môže stať, že toto ich povolanie bude mať v národe rovnako hanlivú cenu, ako má povolanie exekútor.