Politika a predvídavosť

December je mesiac, počas ktorého každý dobrý hospodár je už dávno pripravený na studené zimné mesiace. Zabezpečil si dostatok paliva na vykurovanie, poopravoval strechu nad hlavou, pozatesňoval dvere i okná, zabezpečil sa potravinami, ktoré mu pomôžu prezimovať. Inak tomu nebolo v roku 1988 ani v ďalekom Arménsku. Nikto vtedy netušil, že 7. decembra ho ako blesk z jasného neba zasiahne prírodná katastrofa, ktorá ľudí v priebehu niekoľkých sekúnd oberie nielen o potraviny a strechu nad hlavou, ale aj o život či urobí z nich invalida. Vlastne to nebol blesk z jasného neba, ale obrovská sila, ktorá vyrazila z hlbín zeme a narobila na teritóriu severného Arménska obrovské škody, aké dokáže spôsobiť iba atómová bomba. Zničené boli vtedy celé mestá Spitak, Leninakon, Kirovakon a stovky dedín na tomto území. Zahynuli vtedy desaťtisíce ľudí,  viac ako pol milióna ich ostalo bez prístrešia, bez vody, elektriny, tepla, bez nemocníc, ktoré tiež zmizli z povrchu zeme. Tisíce zranených ľudí vtedy ošetrovali na zmrznutej pôde štadióna.

Pripomínam túto strašnú prírodnú katastrofu najmä pre udalosti, ktoré nasledovali potom. Michail Gorbačov bol vtedy na návšteve v Spojených štátoch a tam sa mu dostalo od Američanov okamžité uistenie o humanitárnej pomoci, ktorou chce táto najbohatšia a najmocnejšia krajina prispieť k zmierneniu nešťastia. Napriek tomu, že to ešte stále bola „ríša zla“, ako ju pomenoval Ronald Regan. Netrvalo dlho a na letisku v Arménsku začali pristávať plne naložené lietadla potravinami, šatstvom, liekmi... ale aj zdravotníckym personálom. Pristávali a odlietali z letiska nielen sovietske Iľjušiny,  ale aj Boeingy a Concordy. K tejto veľkej humanitárnej pomoci, sa pridali Nemci, Francúzi, Angličania... aj Čechoslováci. Priznám sa, mal som vtedy radosť z toho, ako toto nešťastie dokázalo spojiť Američanov s Rusmi, radosť z toho, keď som videl, ako títo ideologickí nepriatelia zrazu plece pri pleci zachraňovali zo zrúcanín ľudí, ošetrovali ich, poskytovali im lieky, potraviny, teplo... keď nefungovali nemocnice úrady, školy, dokonca aj jediná jadrová elektráreň Metsamon bola odstavená. Možno to boli synovia alebo vnuci tých, čo spoločne bojovali so Sovietmi proti fašizmu. Všeličo v takých chvíľach človeku napadne. Uverí dokonca i tomu, že ak by sa tieto dve krajiny dohodli a spojili, niet nešťastia, katastrofy alebo problému, ktoré by nedokázali zvládnuť. Dokonca aj prírodne živly, by dokázali  možno skrotiť.

Bohužiaľ, netrvala dlho táto naivita v našich hlavách a veľmi rýchlo sme sa presvedčili o tom, že tieto dve mocnosti neprestanú vo svojej rivalite ani po skončení ideologických rozporov a rozpade Sovietskeho zväzu. Ale aj o tom, že ľudstvo neohrozujú iba prírodné katastrofy a živly, ale najväčšou hrozbou pre nás všetkých, je hlúposť a nepredvídavosť. Čo iné si máme myslieť o súčasnej kríze s utečencami, ako to, že toto veľké civilizačné nešťastie, spôsobili konkrétni ľudia, obdarení hlúposťou, zbrklosťou a stratou akejkoľvek predvídavosti? Aj obyčajný človek, ktorý nemal žiadne politologické vzdelanie., tušil, že bombardovanie Líbye, Iraku, ale aj Belehradu a vznik takej „umeliny“, ako je Kosovo, skôr či neskôr dopadne na nás všetkých. Ešte ani dnes si však politici tých čias nedokážu chlapský priznať svoje pochybenie, naďalej sa živia politikou, tak isto, ako „žurnalistické esá“, ktoré ich konanie schvaľovali a velebili. Stačí si zalistovať v starých médiách a nájdete tam mena tých, čo nám mútili hlavy a mútia nám ich aj dnes, keď sa už zabetónovali v dôležitých pozíciách. Ešte som nepočul o jedinom človeku, ktorý by priznal, že bolo chybou rozbombardovať „malé Švajčiarsko“ – Líbyu, rozbiť Irak a Sýriu... Museli by totiž priznať aj to, že tiež majú svoj podiel viny na vzniku takého monštra, akým je dnes Islamský štát. Museli by priznať, že aj oni vlastne spôsobili, že veľká časť Afriky, sa dala do pohybu a ohrozuje dnes celú Európu.

Začalo to všetko už 11 septembra 2001, keď teroristi zničili Svetové obchodné centrum, v Spojených štátoch. Americký prezident George Bush vtedy vyhlásil vojnu terorizmu na celom svete. Zatlieskali sme mu, no ani v duchu nám nenapadlo, že vojensky zaútočí na Irak, rozbije Líbyu a rozpúta občiansku vojnu v Sýrii. Boh žehnaj Ameriku – posielal mu telegramy jeho otec pred každou vojenskou akciou na Blízkom východe, ktorej ovocie dnes žneme. Ich konečným výsledkom bolo zrodenie oveľa väčšieho a strašnejšieho monštra, akými boli Kaddáfí alebo Husajn. Vari to nebola strata predvídavosti, keď nikoho v tých časoch nezaujímalo, čo bude nasledovať, keď zvrhnú týchto diktátorov? Je vari lepšie a bezpečnejšie vo svete? Bude vari lepšie a bezpečnejšie vo svete, ak sa podarí zvrhnúť Asada v Sýrii? Pred kým vlastne Sýrčania utekajú zo svojej vlasti? Pred Asadom alebo radikálnymi islamistami? Padnú si vari v Európe do objatia utečenci, ktorí sa navzájom nenávidia? Veď teraz už všetci vieme, aj keď sa o tom nepíše, že Iračania nemajú radi Kurdov ani Sýrčanov, Arabi neznášajú Afgancov, nikto z nich nemá rád Albáncov alebo Kosovčanov, no všetci spoločne neznášajú medzi sebou Afrikáncov. Nie je vari táto ich nevraživosť medzi sebou dostatočným dôvodom preto, aby sme sa nezačali obávať o vlastnú bezpečnosť? Pominie ich vzájomná nevraživosť medzi sebou na európskej pôde? Prečo je každý, kto sa ozve proti tomuto  prívalu utečencov do Európy označovaný za človeka šíriaceho nenávisť, za rasistu alebo xenofóba...? Čo ak má tento človek iba viac predvídavosti, akú majú dnes svetoví lídri? Bola vari Angela Merkelová dosť predvídavá, keď vyhlásila, že Nemecko príjme 800 tisíc migrantov? Veď to bola priam pozvánka pre milióny nespokojencov, ktorých uviedla do pohybu. Ak si niekto myslí, že národy v Európe majú radosť z tejto migrácie, je na omyle. To iba vlády sa nás snažia presvedčiť, že všetko je na niečo dobré, že aj utečenci sú pre nás prínosom. Považujú nás za kapustné hlavy, ktorým sa dá všeličo navravieť. Preto si myslím aj ja, že Slovensko skutočne potrebuje v tejto chvíli silného premiéra, ako píše na stránkach Slova pán Dzurák, a dodávam k tomu .s darom predvídavosti. Nedokážem pochopiť ľudí, ktorí s takou ľahkosťou, podceňujú hrozbu islamizácie a nevidia ju aj medzi utečencami.

George Bush na začiatku vojny s teroristami vyhlásil: Národy si budú musieť vybrať, či budú s teroristami žiť a obchodovať( za liaheň teroristov považoval práve Líbyu, Irak, Sýriu a Afganistan, odkiaľ k nám prúdi najviac utečencov) alebo s nimi bojovať. Ak ich budú trpieť na svojom území, stávajú sa spoluvinníkmi ich činov. Čo zostalo z tejto jeho výzvy? Keď počúvam, že islamisti nakupujú zbrane po celom svete, že obchodujú s naftou...že do ich kalifátu denne prúdia milióny dolárov, mám pocit, že iba zdrap papiera. A jedna obrovská utečenecká kríza, ku ktorej ľudstvo prišlo vďaka hlúposti, zbrklosti a nepredvídavosti svojich lídrov. Takéto nešťastia sa však odstraňujú oveľa horšie ako tie, ktoré nám uštedrila príroda, povedzme v Arménsku. Bude to aj tým, že ľudia, čo tieto civilizačné nešťastia spôsobujú, ako aj tí, čo ich rozhodnutia podporujú, sa aj naďalej, zubami nechtami bránia opustiť svoje pozície v politike. Obávam sa, že v situácií, v akej sa dnes svet  nachádza, sa podobný príklad spolupráce, aký si pamätáme z Arménska, tak skoro nezopakuje.