Reklama
Reklama

Piesne, ktoré prežili diktátorov

Počet zobrazení: 6473

Pribúdaním veku na sebe zisťujem, že z ničoho nič, si začínam „pobrumkávať“ nejakú starú pesničku, na ktorú už mnohí zabudli, alebo tí mladší ani nevedia, že existovala. Jednoducho sa mi v pamäti ozve jej melódia a ja už potom hľadám v pamäti slová, na ktoré som zabudol. Povedzme taká Suliko. Kto už dnes pozná text  tejto piesne a kto všetko vie, že si ju nechával po nociach prehrávať aj generalissimus Stalin? Vraj sa mu aj slzy občas zaligotali, keď ju počúval. Ak by sme však pripustili, že to bola „Stalinova pieseň“ a preto nie je žiaduce si ju pripomínať a dožadovať sa, aby nám ju občas zahrali, potom by sme museli zatratiť aj všetky knihy, ktoré Stalin čítaval a ktorých autorov obdivoval. Vie sa o ňom, že bol mimoriadne pozorným čitateľom a v jeho knižnici sa zachovali desaťtisíce kníh od ruských a svetových autorov, klasikov i literátov všetkých možných žánrov. Priveľa by ich muselo putovať do Zberných surovín iba preto, že ich čítal aj Stalin. Vráťme sa však k jeho obľúbenej Sulike, tajomnej gruzínskej dievčine, ktorá sa svojho času spievala takmer vo všetkých svetových jazykoch. Pamätám sa, že ju niekedy v osemdesiatych rokoch aj v češtine naspieval Richard Adam....

Prvý raz som počul túto pieseň v podaní jedného starého pohoniča koní, ktorý nás ešte ako chlapčiská povozil občas na svojej vlečke, keď išiel sťahovať drevo z lesa. Vedel ju zaspievať v ruštine, pretože ju vraj viac dní vyspevoval s jedným fúzatým Rusom, ktorý cez vojnu tiahol so svojou armádou na Berlín a v dedine sa nejaký čas zdržal. V živote som nevypil s nikým toľko pálenky, zaspomínal si starý pohonič, keď sme už podrástli a začali chodievať aj na pivo. Aj vtedy občas spustil Suliku a páčila sa nám. Nádherná clivá melódia, ktorú som si navždy zapamätal. Ten Rus mu vraj podaroval aj vatou vyfutrovaný, teplý prešivák, pochválil sa. Pamätám si, že dlhé roky ho nosieval, keď chodieval do lesa a  nikdy ho vraj neprefúklo. Keby Nemci mali takéto kabáty pri Stalingrade, nemuselo ich toľko pomrznúť, konštatoval. Dnes už také kabáty vidno iba v starých vojnových filmoch.

A Lili Marleen poznáš? spýtal sa ho raz ten fúzatý Rus. Poznám, priznal sa starý „koňak“ a vyrozprával nám svoj ďalší zážitok z konca vojny. Veď Lili Marleen nám v rádiu vyhrávali dosť často za Slovenského štátu, keď Nemci tiahli na Moskvu. Cestou naspäť im už tak do spevu nebolo, no „ wermachťáci“ si ju aj tak  v Rakúsoch nechávali vyhrávať. Vedel som ju spievať po nemecky, veď som tam chodieval slúžiť k bohatým sedliakom. Trocha som však stŕpol, nevedel som, čo tým Rus sleduje, keď sa ma na to spytoval. Ukázalo sa, že Kosťa, ten fúzatý Rus, si dokázal zanôtiť aj Lili Marleen pri fľaške pálenky. Na všetkých frontoch, ktorými počas vojny prešiel, im ju vraj Nemci, v čase keď sa nestrieľalo, vysielali zo svojich tlampačov. Rusi im zasa na odplatu vysielali Suliku. Občas aj Kaťušu. Nemyslím tým tzv. Stalinove varhany, ale tú známu Rascvetáli jábloni i grúši, ktorú určite poznajú naši ľudia v podaní súboru Alexandrovcov.

S pamäťou ľudí je to ako so starým stromom, z ktorého opadáva lístie. Nevedno odkiaľ,  no zrazu sa v človeku ozve melódia a tá sa z neho pýta von. Tak ako keď sa vietor oprie do koruny stromu a ten začne ševeliť. Myseľ sa potom vracia do čias, keď sa spievali tie jeho piesne. Nemyslím si, že je hriechom, ak si začnem občas „pobrumkávať“ Suliku, Kaťušu alebo Lili Marleen. Ozaj, prečo si niekto myslí, že nie je žiaduce, aby sa tieto piesne pospevovali aj na verejnosti? Veď ak prežili diktátorov, mali by mať právo na život aj v demokracii. Je síce pravdou, že pieseň o dievčati spod lucerny, sa stala priam „osudovou piesňou“ nemeckých vojakov v prvej i druhej svetovej vojne, no pravdou, je i to, že nacistický režim ňou nebol vôbec nadšený, že Goobbels sa ju všemožne snažil stiahnuť. Podľa neho, jej text pôsobil na vojakov pochmúrne až depresívne, nevyvolával v nich správne bojové nadšenie, skôr túžbu vrátiť sa z bojiska domov, k svojmu dievčaťu. To sa však už spievala nielen za pochodov v Rusku, spievali ju aj Rommelovi vojaci v Afrike a všade, kde boli. Prsia im išlo roztrhnúť od nadšenia, ak im ju zaspievala Lale Andersenová, alebo keď ju mohli počúvať z platní. Až keď sa ich Lale Andersenová korešpondenčne zaplietla, myslím, že so Židmi vo Švajčiarsku, bola pieseň i ona osobne v nacistickom Nemecku zakázaná. Počul som ju však spievať z nahrávok, ktoré sa zachovali a počul som, keď ju spievala aj Marlene Dietrichová v roku 1980 americkým vojakom. Počas vojny ju spievali aj spojeneckí vojaci. Netvárme sa teda, že do demokratických pomerov sa nehodí.

Každá pieseň má nielen svojich autorov a interpretov, ale má aj svoju históriu. Má ju aj svetoznáma pieseň – Vychodila na bereg Kaťuša, ktorú už pozná svet takmer vo všetkých jazykoch. Nie každý však vie, že sa zrodila v 1938 roku. Aj ona prežila diktátora, ktorý ju považoval za jednu z najkrajších piesni. Stala sa akousi hymnou všetkých sovietskych vojakov, každý chcel vedieť, kto je to vlastne tá Kaťuša, o ktorej sa v piesni spievalo. Z internetu som sa dozvedel, že to bola mladučká zdravotná sestra  Jekaterina Michajlovna-Demina, ktorá sa narodila v roku 1923 v Leningrade. Z jedného bojiska vraj vyniesla 150 zranených vojakov. V mestečku Vschody v Smolenskej oblasti, je múzeum, v ktorom sú gramofónové platne v stovkách jazykov. Ako prvá ju oficiálne naspievala Lidia Ruslanová tri roky pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Kaťuša, vlastne Jekaterina, bola podľa mňa veľmi krásne dievča, videl som ju na fotografii v uniforme zdravotnej sestry. Nečudujem sa, že pobláznila hlavy miliónom vojakov a nielen vojakov. Bola podľa mňa krajšia ako Marlene Dietrichová alebo Lale Andersonová, ktoré som tiež videl iba na fotografiách.

Ak by sa stal nejaký zázrak a mohol by som si vybrať, s ktorým interpretom týchto zľudovelých piesní by som sa najradšej stretol, myslím, že by bolo pre mňa zážitkom pozrieť a vypočuť si fúzatého ruského vojaka a pohoniča koni, ako tri dni vyspevovali pri harmonike a pálenke Lili Marleen a Suliku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy