Pavučina v hlave

Počet zobrazení: 2886


V lete 43. roku minulého storočia sa rozhodla temperamentná vdova Cesire so svojou 12-ročnou dcérkou Tosetou opustiť ustavičné bombardovaný Rím a uchýliť sa niekde do bezpečia. Cestou do hôr v jednom opustenom chráme, kde chceli prenocovať, ich objavili spojeneckí vojaci, černosi a surovo ich znásilnili. Nebrali ohľad na 12-ročné mladučké dievčatko a tiež ho podrobili krutému sexuálnemu zaobchádzaniu. Tento príbeh opísal vo románe Vrchárka vynikajúci taliansky spisovateľ Alberto Moravia v 1957 roku a už o tri roky neskôr natočil Vittorio de Sicca film z rovnakým názvom. V hlavných postavách sa predviedla Sofia Lorenová, začínajúci P. Belmondo a ešte mladučká E. Brownová. Niekedy v 70-tych rokoch sa film objavil aj v našich kinách a neskôr aj na televíznych obrazovkách. Myslím si, že v tých časoch to bol film odvážny hlavne na Západe, pretože prezradil, že nie iba ruskí vojaci boli postrachom žien a dievčat, ale aj osloboditelia z Montgomeriho a Eisenhowerovej armády. Začalo sa nahlas rozprávať o tom, že aj slušne vychovaní synkovia amerických a kanadských farmárov sa nesprávali v tých časoch iba ako dobrosrdeční ujovia rozdávajúci žuvačky, cukríky a pančucháče, ale že mnohí z nich mali tiež všeličo za ušami. Okrem iného aj rabovanie a znásilňovanie. Nespomínam to preto, aby som hanobil ich zásluhy a obete pri oslobodzovaní Európy, ale preto, že dnes už pozeráme na toto obdobie cez pavučinu, ktorú nám v hlavách splieta pavúk podľa toho, ako a čím ho prikrmujeme.

Film a knihu mi vyvolal v pamäti 26-ročný študent z Gdanska, istý Jerzy Bohdan Szumezyk. Zo dňa na deň sa stal slávnym, pretože vytvoril v minulom roku sochárske dielo, ktoré znázorňovalo, ako sovietsky vojak znásilňuje tehotnú ženu, a umiestnil ho na verejnom priestranstve. Nevedno, či tým vojakom bol Mongol, Tatár, Gruzínec, Ukrajinec... bol to proste Rus. Meno i fotografie tohto diela okamžite prekročili hranice Poľska, bola to totiž príležitosť, ako povzbudiť protiruské nálady. Netrvalo však dlho a úrady prikázali tento poburujúci výtvor z verejného priestranstva odstrániť. Ešte, že sa na magistráte v Gdansku našli ľudia, ktorí si nepriali ďalšie zhoršovanie poľsko-ruských vzťahov. Ktovie, ako by to dopadlo, ak by sa v súčasnej obrovskej rusofóbii po udalostiach na Ukrajine a na Kryme takéto umenie znova objavilo. Rusofóbia naberá na obrátkach a heslom dňa sa stáva, že iba Rus je príčinou všetkého zla vo svete. Napriek tomu, že všetci dobre vieme, že každý národ má svoje obdobia, za ktoré sa hanbí. Majú ho Rusi, Američania, Nemci a ani Poliaci sa nemajú prečo naparovať. Máme ho aj my, keď sme vyháňali zo svojho územia Čechov, vyvážali  Židov... Vždy sa však takéto veci udiali, až keď propaganda, všelijaké rozhodnutia, vyhlášky a predpisy ľuďom pomútili hlavy a začali pozerať na dianie okolo seba podľa toho, akou potravou si prikrmovali pavúka vo svojej hlave. Ten potom splietal pavučinu, často nasiaknutú aj hlúposťami a hlúpe boli aj ľudské rozhodnutia. Do tretice spomeniem jedno poburujúce rozhodnutie aj zo súčasnosti.

Doteraz som nevedel, že v Liptovskom Mikuláši je primátorom istý pán Alexander Slafkovský, teraz ho už pozná celé Slovensko. Aj on sa pozerá na svet cez pavučinu, ktorú mu napriadol pavúk v jeho hlave. Podľa toho vyzerá aj jeho rozhodnutie nepozvať na oslavy oslobodenia svojho mesta nikoho z ruského veľvyslanectva. Vždy som si myslel, že pri takomto rozhodovaní by mali mať najdôležitejšie slovo vojnoví veteráni, účastníci povstania, odbojári, protifašistickí bojovníci a nikdy by tam nemali chýbať zástupcovia krajiny, z ktorej zahynulo najviac vojakov. Všetci už vieme, aký ohlas to v ich radoch vyvolalo a som rád, že ani na ministerstve zahraničných veci nepovažujú toto rozhodnutie za správne. Akokoľvek bude pán primátor obhajovať svoje konanie ruskou agresivitou na Kryme, vždy to bude neúcta voči padlým vojakom, ich príbuzným a potomkom. Takto dajako sa to začínalo aj na Ukrajine. Škoda, že sme sa nedozvedeli aj to, ako by tento pán riešil našu ekonomiku, ak by nám kvôli zhoršeným vzťahom prestal prúdiť plyn alebo bol o 100 % drahší, ak by Rusi prestali kupovať auta vyrobené na Slovensku... Pánu primátorovi s primátorským platom to síce môže byť jedno, no tým ostatným, s mizernými platmi a dôchodkami to jedno nie je. Nech mi je odpustené, ale pripadá mi to, ako keby chcel pán Alexander Slavkovský svetu iba oznámiť, že na magistráte v Liptovskom Mikuláši sedí bohatier, ktorý sa ani Putina nebojí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984