Paradoxy trhu

Trhové hospodárstvo a plánované hospodárstvo – dva nezmieriteľné protiklady. Skutočným protikladom voľného trhu však podľa mojej mienky nie je hospodárstvo riadené plánom, ale samozásobovanie výrobcov, pri ktorom trh hrá iba vedľajšiu, dalo by sa povedať pomocnú úlohu a deje sa skôr vo forme vzájomnej výmeny produktov. Prax tzv. plánovitého riadenia hospodárstva a na tom základe aj všetkých ostatných oblastí spoločného jestvovania ukázala, že ani vtedy sa nedalo žiť bez trhu. Pokusy odstrániť trh zo života spoločnosti v podmienkach štátneho vlastníctva mali neblahé, priam katastrofálne následky. Na druhej strane súkromnovlastnícky systém, opierajúci sa o princípy trhového diania, sa tiež nezaobíde bez plánovania. Súkromník jednotlivec a ešte viac podnikateľská spoločnosť, nemôže existovať bez pohľadu do budúcnosti. Ak chce byť úspešná, musí skúmať podmienky danej chvíle a miesta a vytyčovať si perspektívy. Musí plánovať, inak by sa nemohla dopracovať k zisku, o ktorý jej musí ísť na prvom i poslednom mieste, lebo zákony konkurencie platia aj v ziskovej oblasti. Nuž aj preto nie je možné hovoriť o paradoxoch trhu iba formou  porovnávania dvoch systémov, socialistického plánovania a kapitalistického voľného trhu.

Cieľ výroby sa zmenil

Trhový systém hospodárstva nevznikol odrazu, nejakým revolučným aktom, ale sa vyvíjal, a to skutočne dlho, mnoho storočí. Vrchol dosiahol vtedy, keď svoje princípy vtlačil celému spoločenskému životu; nielen hospodárskemu, ale aj politickému, právnemu, kultúrnemu, duchovnému bytiu spoločnosti. Celá spoločnosť, všetky jej zložky, všetci občania už nemôžu žiť inak ako v podmienkach existujúceho trhu. Ak ešte v stredoveku veľká časť obyvateľstva vyrábala pre seba s cieľom uspokojovať svoje životné potreby, postupom času sa čoraz viac samovýrobcov a samospotrebiteľov dostávalo pod vplyv trhu. Aj ten najmenší drobný výrobca, či to chcel alebo nechcel, či sa mu to videlo alebo nie, mohol zrazu svoju úspešnosť merať nie tým, koľko čoho a akej kvality vyprodukoval, ale tým, koľko z vyprodukovaného dokázal predať, umiestniť na trhu. Víťaziaci trh postupne zlikvidoval, azda na malé výnimky, domácku výrobu pre seba, pre rodinu. Aj šitie a vyšívanie krojov, výroba domáceho súkna, plátna, šitie kapcov, krpcov, dedinské kováčstvo, drotárstvo, kolárstvo a podobné sa stalo predmetom trhu. A všetka taká výroba je odrazu veľmi nákladná; výrobky domáckej výroby (napríklad vyšívaný ľudový kroj) si dnes môže dovoliť len ten, kto na to má a chce sa predvádzať napríklad na národopisných slávnostiach; kroj už nie je na každodenné nosenie. Čo v minulosti bolo najlacnejšie, ba ani sa neoceňovalo, lebo sa vyrobilo doma, sa dnes stalo luxusom. Tak zákony trhu zmenili postavenie hodnôt.

Z pomocníka vznikol diktátor

Treba mať na pamäti, myslím si, že systém trhového hospodárstva je výsledkom prirodzeného vývinu, že ľudia, ktorí prvý raz začali medzi sebou obchodovať a používať pri tom ako sprostredkujúci prostriedok nejaké platidlo, vôbec nemohli predpokladať, čo sa z tohto ich počinu postupom času vyvinie a ako ovplyvní celý spoločenský život. Na začiatku vzniku trhového systému neboli ani nijaké právne normy, ktoré by tento proces  usmerňovali, regulovali, podporovali alebo, naopak, pribrzďovali. Právne normy vznikali až neskoršie, keď sa ukázala ich praktická potreba. Niet teda komu pripisovať vinu za vznik trhového systému.

Trhový systém, ktorý vládne dnes, sa vyvinul ako nevyhnutná potreba na základe vzniku a rozvoja veľkého priemyslu. Veľký priemysel vydobyl pre trh, ak to tak možno povedať, skutočný životný priestor. Avšak, keď už trh vznikol ako samostatný jav, ukázal sa ako činiteľ, bez ktorého pôsobenia nie je možná existencia a rozvoj nielen priemyslu, ale ani celého hospodárstva, so všetkými jeho odvetviami. Úlohy a postavenia akoby sa vymenili. Trh sa mohol rozvinúť do moderných podôb a rozmerov len vďaka vzniku a rozvoju priemyslu. Teraz však prosperita priemyslu, ale aj ostatných odvetví hospodárstva, závisí od toho, ako úspešne sa darí trhu. Hocaký veľký podnik, ak nedokáže predávať, je v trhovom systéme odsúdený na krach. V konečnom dôsledku nerozhoduje teda úspešnosť vo výrobe, ale na trhu.

Výroba dobrých, kvalitných, spoľahlivých, možno aj cenovo prístupných výrobkov dáva predpoklady pre úspech na trhu, ale iba predpoklady, nie záruky a istoty. Jednak preto, že na trhu pôsobí aj konkurencia, ktorá taktiež chce byť úspešná, a jednak preto, že veľmi veľa závisí od potrieb, vôle a možností spotrebiteľa. Ak predpokladaný kupujúci nechce, nepotrebuje alebo si nemôže dovoliť kúpiť príslušný výrobok, výrobca nemá nijakú možnosť ho ku kúpe donútiť. Ešte sa vari nenarodil taký spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol zachraňovať výrobcu pred krachom tým, že bude kupovať jeho výrobky, aj keď ich nepotrebuje.

Nová úloha - vyrábať trh!

Výroba musí napokon nielen vyrábať tovary, ale aj trh. Je vôbec možné čosi také, ako je výroba trhu? Je to nielen možné, ale sa to deje. Nesmierne významnú úlohu pri „výrobe“ trhu zohráva reklama, ktorá sa usiluje presvedčiť spotrebiteľa, že bez toho či onoho výrobku moderný človek nemôže žiť, existovať. Veľmi dôležitým nástrojom na „vyrábanie“ trhu je móda. Čo najrýchlejšie obmieňať kolekcie výrobkov podľa sezóny alebo umelo utváraných trendov, za každú cenu zabezpečiť, aby sa výrobky stávali starinami tak rýchlo, ako je to len možné, skracovať životnosť výrobkov, aby spotrebitelia boli nútení kupovať „novinky“! To je jedna z ciest „vyrábania“ trhu.

Rozhodne  treba vyrábať a dodávať na trh výrobky, ktoré sú neopraviteľné - napríklad stolové lampy; opravárstvo v modernom svete rozvinutého trhového hospodárstva je na vymretí; oprava obuvi, odevov, elektrospotrebičov – to kedysi boli prekvitajúce remeslá. Opýtajme sa dnes mladých ľudí, či vedia niečo o sceľovaní  látok... Nevedia, odevy sa už dnes takýmto spôsobom neopravujú. Americký spisovateľ Arthur Hailey dáva v románe Kolesá  do úst jednej  postave varovné slová, že keby sa  konštruktérom dala voľnosť, navrhli by auto pevnejšie ako tank a také odolné, že by vydržalo dlhšie ako stonehengské monolity. Predpokladom úspešného rozvoja moderného trhu je teda vyrábať výrobky, ktorých životnosť (výdrž) nesmie byť veľmi vysoká.

Znehodnocovanie

 „Každý nový vynález znehodnocuje výrobky toho istého druhu, ktoré sú na trhu.“  (K. Marx: Bieda filozofie.)  Čo by asi povedal dnes, po vyše 150 rokoch? Stroje už nahradzujú aj veľkú časť duševnej práce, ba sú v mnohých ohľadoch rýchlejšie a spoľahlivejšie. Z mnohých ľudí sa stávajú prívesky strojov, vedia len to, ktoré tlačidlá kedy a ako stláčať, viac vedieť nepotrebujú; stroje už aj prekladajú z jedného jazyka do druhého, tretieho atď. Rastie počet ľudí s akademickými titulmi, ale skutočných obetavcov pre vedu je nepomerne málo. Väčšina sa musí starať o to, ako prežiť vo svete, kde má vládu trh, ako obstáť na trhu práce, tovaru a peňazí (aj peniaze sa už dávno stali tovarom, takisto ako práca).  Tvor, ktorý vynašiel výrobu – človek – sa stal tovarom. Musí predávať svoju pracovnú silu, svoj  um, zručnosť, ak nájde kupca – zamestnávateľa, vlastníka výrobných prostriedkov, surovín, energií. Z tohto hľadiska je mu jedno, či tým vlastníkom je súkromník alebo štát, v každom prípade je on tým,  čo ponúka svoju silu na trhu práce a zároveň tým, čo nemusí byť vždy úspešný; prípadne tým, čo môže kedykoľvek stratiť možnosť predávať svoj „tovar“, čiže stať sa jedným z  nezamestnaných. To znamená znehodnoteným tvorom. Svoju schopnosť pracovať uplatniť nemôže, nemá kde.  Znehodnocovanie človeka, nedávanie mu možnosti  pracovať a tak si zarábať na živobytie spolu s pribúdaním ľudí, ktorí nemajú kde hlavu skloniť – to je asi najhorší, najnepríjemnejší paradox rozvoja hospodárstva založeného na voľnom trhu.

Na záver „perlička“

«V Amerike je napríklad prvou otázkou – koľko zarábate?. Pamätám sa na rozhovor, ktorý som mal pred mnohými rokmi s veľmi inteligentným vydavateľom Time Magazin Henry Loosom. Rozhovor bol veľmi zaujímavý, jeden druhému sme sa pozdávali. Loos povedal, „ste zaujímavý komunista, koľko zarábate?“ Mal som vtedy stranícky plat, ktorý nebol vysoký. Povedal som, aká to bola suma. On vstal a povedal: „Mal som vás dosiaľ za veľmi inteligentného človeka“ a odišiel preč.» (Z prednášky Ernsta Fischera, tajomníka rakúskej KS, ktorú mal v Prahe roku 1963.)

Človek je podľa Protagorasa meradlom všetkých vecí. Ako sa však ukazuje, v modernom svete sa meradlom človeka stali peniaze. Avšak peniaze nestvorila príroda – sú stvorencom človeka, a tento stvorenec vládne nad svojím stvoriteľom. Paradox ako hrom.