Panika na trhoch keď globálna ekonomika vstupuje do novej fázy

Pod týmto titulkom sa v geopolitickom diári Stratfor konštatuje, že svet je ponorený do finančnej drámy. Trhy prudko kolíšu medzi extrémami. Akcie najmä bánk klesajú a bezpečnejšie aktíva – dlhopisy a zlato – narastajú. Pád globálnych bankových akcií vyvoláva nepríjemný pocit návratu ku kríze z roku 2008. Napríklad o Deutsche Bank sa hovorí ako o novej „Lehmann Brothers“. Nemecká banka v snahe zmierniť stredajšiu búrku avizovala vykupovanie vlastného dlhu ako dôkaz, že má stále k dispozícii dostatok financií. Trhom sa vo štvrtok trochu uľavilo.

Ekonomickí analytici začudovane krútia hlavami. Nezdá sa, že by svetové banky riskovali viac ako v minulom roku. V porovnaní s krízou 2008 sú bezpečnejšie a lepšie kapitalizované. Viacerí si myslia, že paniku zapríčinilo rozhodnutie Japonskej banky zaviesť negatívne úrokové sadzby od 29. januára. Nové sadzby veštia nepríjemnosti pre bankový sektor, lebo zaťažujú komerčné banky aby držali rezervy, poškodzujú bankové zisky tým, že len  neochotne prenášajú náklady na zákazníkov zo strachu, aby ich nestratili.

Uvedený argument spochybňuje skutočnosť, že Európska centrálna banka zaviedla negatívne úrokové sadzby v bankách eurozóny od roku 2014. Švédsko tak učinilo skôr, ešte v roku 2009. Banky nenamietali a dráma sa dosiaľ nekonala. Japonská banka na rozdiel od ECB vynaložila veľké úsilie, aby chránila svoje banky od negatívnych úrokových sadzieb, čo prehĺbilo rozdielnosť.

Iní pozorovatelia upozorňujú na odlišné faktory. Spomalenie ekonomického rasu v Číne, nasledované pôrodnými bolesťami meny, nielen že držalo japonské  úrokové sadzby nízke, ale prispelo k drastickému poklesu cien ropy. Nízke ceny ropy boli následne obviňované z bankových problémov, lebo mzdy v energetickom sektore sú vystavené nebezpečenstvu z omeškania. Ďalší pozorovatelia sa venujú politickým scenárom vrátane exitu Británie z Európy a pochybnej volebnej súťaže v USA.

V Európe sa vyskytuje iná špecificky zaujímavá kauza. Nové unijné bankové pravidlá, platné od januára, stimulovali investorov, aby nedržali akcie unijných bánk. Portugalsko potrestalo zahraničných investorov za pomoc pri príprave nových pravidiel v decembri 2015 a Taliansko žije v strachu z honu na banky. Strach je opodstatnený, ale skutočnosť, že zasiahnuté neboli iba unijné ale aj americké a japonské banky (rovnako akcie mimo bankového sektora) naznačuje rozohratý divokejší príbeh.

Vyhliadky pre bankový sektor sú naozaj čierne. Vysoko regulovaný, ohrozovaný  novými finančnými technológiami musí čeliť neprehľadnému ale smrteľnému nebezpečenstvu, že stratí moc vytvárať peniaze. Preto je možné, že investori z bankového sektoru jednoducho utekajú. Tak či onak načasovanie je podozrivé. Dá sa predpokladať, že tieto faktory sa kumulujú naraz, uvrhnú trhy do stavu blízkemu hystérii a spustia lavínu zlých finančných správ.

Uvedený posun  začal  rozhodnutím USA zvýšiť úrokové sadzby od decembra 2015. Toto symbolizuje koniec uvoľnených peňazí. Predseda FED Ben Bernake v roku 2008, v situácii najhoršej finančnej krízy globálnej ekonomiky od roku 1929, urobil neohrozené opatrenia. Bernake je jedným z vedúcich svetových akademikov zaoberajúcich sa Veľkou depresiou. Dôsledkom bolo, že zaplavili globálny trh uvoľneným kapitálom pri zavedení nulovej úrokovej sadzby a kvantitatívneho uvoľňovania. Krvácajúca rana zapríčinená krízou bola pokrytá peniazmi a dlhmi, bandážou, pod ktorou sa mal systém uzdraviť.

Problém spočíva v tom, že je čas odstrániť bandáž, ale nie je jasné, či sa rana zahojila. Zdá sa, akoby svet určitým spôsobom fungoval ako pred krízou. Vzostup a pád rozvojových trhov na čele s Čínou pripomína ázijský boom a krach z roku 1990 alebo podobný cyklus v Latinskej Amerike pred dvoma desaťročiami. V tomto štádiu cyklu obušok spravidla dopadá na rozvinutý svet.   Výhoda sIabých cien komodít sa využíva na zvládnutie extrémov vlastného rastu, ktorý  je  u rozvinutých trhov menej dramatický ako u rozvojových trhov vzhľadom na ich vyšší východiskový bod. Stále k tomu dochádza. USA vykázali za ostatných 18 mesiacov pozitívne znaky, dostatočné aby inšpirovali FED k rozhodujúcemu kroku.

Hlavným sporným problémom je však neistota. Sedem rokov nulových úrokových mier a kvantitatívneho uvoľňovania v minulých dejinách nikdy nebolo. Neexistuje cestovná mapa toho, čo sa môže stať v post-krízovej fáze. Týchto sedem rokov bolo nových a neobyčajných, uvoľnené peniaze plynuli, čo nebolo nepohodlné pre trhy a korporácie. Dnes sme svedkami odstránenia bandáže, máme možnosť po prvý raz uvidieť ranu pod ňou. Narastanie úrokových mier znamená menej dostupného kapitálu, čo znamená, že ceny aktív musia klesnúť z ich umelej inflačnej úrovne, takže spoločnosti objavia svoju reálnu hodnotu.

USA budú pravdepodobne držať obušok vo svojich rukách a starať sa o prepotrebný rast a stabilitu globálnej ekonomiky. Hoci sa tým nepomôže Európe, ktorá v súčasnosti prechádza bolestivým rozkladom. Stále je tu nebezpečenstvo, že bandáž nesplnila svoju úlohu a rana sa nezahojila. Ceny môžu naďalej padať a spoločnosti v dôsledku poklesu trhu budú prepúšťať pracovníkov, čo povedie k nárastu nezamestnanosti a rozšíreniu biedy. FED pravdepodobne nedovolí, aby k tomu došlo. Za takýchto okolností pravdepodobne znovu otvorí stavidlá a dovolí kapitálu znovu plynúť, bandáž dá na pôvodné miesto. Tento krok už urobilo Japonsko, krajina prežila dve „stratené desaťročia“ v ktorých ekonómia prestala rásť. Obyvateľstvo tento dopad nemuselo naozaj znášať, vládny kapitál bol udržateľný.

Strach z neznámeho vysvetľuje, prečo sú trhy ako prst na spúšti. Neistota prispieva k poklesu cien aktív, ale zapríčinila tiež nadmerné reakcie na každý kúsok správy, ktorá sa vyskytne. Svet prechádza prechodom, pohybuje sa smerom k novej časti podnikateľského cyklu. Súčasne sa nachádzame v procese objavovania, či opatrenia urobené po kríze roku 2008 naozaj odvrátili depresiu v štýle tridsiatych rokov alebo ju iba posunuli v čase.

Preložil -lh-

Vykonané opatrenia depresiu iba odložili, transformácia sa nekoná. Žiadne systémové opatrenia typu zdanenia finančného kapitálu, odpísania štátnych dlhov, zavedenia nepodmieneného základného príjmu a pod. neboli urobené. Nehovoriac o neriešenej otázke novej svetovej rezervnej meny a multilaterálneho svetového poriadku. USA môžu držať obušok v rukách, ale nedokážu garantovať rast a stabilitu globálnej ekonomiky bez dohody s inými globálnymi aktérmi.