Novembrové zamyslenie.

V novembri predseda parlamentu pán Pellegríni vyhlásil termín parlamentných volieb a oslávili sme, i keď to na oslavu veľmi nevyzeralo, „Deň boja za slobodu a demokraciu“. Predtým 17. november bol medzinárodným dňom študentstva ako pamätný deň, však na počesť „zamatovej“ revolúcie bol povýšený, s uvedeným pomenovaním, na štátny sviatok. Rozhodne nemám nič proti tomu aby sloboda a demokracia a boj za ne mohli mať svoj deň. Medzinárodný deň študentstva vyhlásil Medzinárodný zväz študentstva v roku 1941 ako spomienku na rozpútaný teror nacistov proti českým vysokým školám a ich študentom. A tento aspekt sa pomaly a iste z prejavov a hodnotení tohto dńa vytráca. O to výraznejšie sa prejavy a komentáre zaoberajú tzv. „zamatovou revolúciou“ s patričným zdôraznením na získanú slobodu a demokraciu. Je pochopiteľné, že táto udalosť je nám najbližšia, zvlášť keď ešte je mnoho priamych účastníkov tohto diania. Len si myslím, že ak deň študentstva bol Medzinárodným dňom študentstva, tak nové pomenovanie tohto dňa by malo mať prívlastok medzinárodný – teda „Medzinárodný deň boja za slobodu a demokraciu“. A to by potom nemalo absentovať ani hodnotenie kapitalizmu s jeho podielom na potláčaní slobody a demokracie. A dá sa povedať, že jeho aktivity majú podstatne výraznejší dopad ako zásah štátnej bezpečnosti na Národní tříde, námatkom – vojna vo Vietname, bombardovanie Laosu, vojenský puč v Chile..., alebo, aj súčasnejšie, zásah proti hnutiu Occupy.

V súvislosti so 17. novembrom a „nežnou“ sa prízvukuje, že sme si vybojovali demokraciu, a za jedným z vrcholov prejavu demokracie sú označované voľby, parlamentné voľby. To už preto, že má to byť prejav vôle ľudu ( démos – ľud, kratiá – vláda ), kto z jeho vôle bude vládnuť.

Nechcem sa zaoberať samotnými voľbami a zákonmi s nimi súvisiacimi, ktoré v niektorých veciach vlastne ignorujú, alebo deformujú vôľu ľudu – voličov, teda spochybňujú ich demokratický charakter, ako je napríklad imperatívny mandát poslanca, ktorý vôbec nemá spracovaný mechanizmus ako ho vykonávať ( zatiaľ po každých parlamentných voľbách dochádza v parlamente k zmenám v zastúpení poslancov, tým sa vlastne mení výsledok parlamentných volieb a v parlamente sú dokonca strany, ktoré sa volieb vôbec nezúčastnili ) a tiež je to otázka finančných prostriedkov na financovanie volebnej kampane, ktoré nedáva rovnaké podmienky pre všetky zúčastnené politické strany, čo by som označil ako akúsi nepriamu korupciu.

Zamýšľam sa nad podielom samotných voličov na výsledku parlamentných volieb, aby sa mohlo konštatovať, že skutočne je obrazom ich vôle. Víťaz volieb, totiž výsledok berie ako absolútny mandát pre vládu a rozhodovanie.

Posledných parlamentných volieb sa zúčastnilo 59,11% oprávnených voličov a keď zoberieme koľko z týchto oprávnených voličov volilo Smer SD dostaneme 25,8%. V roku 2010 sa parlamentných volieb zúčastnilo 58,83% oprávnených voličov, z ktorých 20% volilo stranu Smer SD ako víťaza. Vládu však vytvorila koalícia – SDKU,Sas,KDH a Most-Hít, ktorých súčet oprávnených voličov z celkového počtu dosiahol 25,5%. V roku 2006 sa volieb zúčastnil najnižší počet oprávnených voličov od novembra 1989, 54,67%. Víťazom bol zase Smer SD, keď mu z celkového počtu oprávnených voličov dalo hlas len asi 15,29% voličov.

Teda možno z uvedených výsledkov konštatovať, že vládnu stranu (strany) volí v posledných 10 rokoch jedna štvrtina oprávnených voličov, z ktorých sa volieb zúčastnilo niečo cez polovicu. Má teda víťazná strana právo brať svoje víťazstvo ako absolútny mandát ? Dá sa takýto výsledok považovať za prejav vôle ľudu ? Je mi jasné, že môžete namietať – je to ich vec či sa volieb zúčastnia, alebo nie. Mám za to, že pri voľbách existuje aj pojem „zdržať sa hlasovania“. Viem, že ak by sa aj tieto hlasy započítavali na výsledkoch by sa to veľmi asi nezmenilo, víťaz by bol ten istý, len asi kvórum pre vstup do parlamentu by sa muselo zmeniť.

Za závažnejšie považujem – prečo skoro polovina voličov k voľbám nejde ? Je to nezáujem, rezignácia, sklamanie ?.... Keď sa dostanem do reči na túto tému s ľuďmi vo svojom okolí, obyčajne počujem reči ako : „No vieš, dobre už bolo“, dokonca aj od ľudí, od ktorých by som to nečakal, „zlatí komunisti“ a podobne. No , ale komunisti sa nevolia, im je prisudzované všetko zlo, dokonca aj za súčasný stav. Dosť je aj takých, že voliť pôjdu, považujú to za svoju občiansku povinnosť že niekoho voliť musia, s dodatkom, že budú voliť to „menšie zlo“. Neviem ako poznajú, ktoré zlo je menšie, ktoré väčšie, ale viem, že zlo zostane vždy len zlom.

Tak sa hráme na demokraciu.