Reklama
Reklama

Nielen o Prípadoch majora Zemana

Počet zobrazení: 2557

Filmový teoretik a kritik Martin Ciel má v denníku Sme dostatok priestoru, aby sa mohol vyjadrovať ku všetkému, čo ho len napadne. Horšie je to s tými, čo by chceli na stránkach tohto denníka zverejniť svoj názor, ktorý nie je dostatočne protificovský, alebo sa vo všetkom nestotožňuje s názormi jeho tvorcov. Podľa ich predstáv je to v demokracii normálne a sloboda slova ešte neznamená, aby ten, kto má na dianie vo svete a okolo seba od nich odlišný názor, musel dostať v ich médiu aj priestor. Veď aj oni musia bojovať o každý štvorcový centimeter, aby sa mohli podpísať pod svoje texty a svet znova a znova obohacovať o svoje neomylné názory. Sú jednotní vo svojej tvorbe, aj keď sa niektorí z nich už osamostatnili, majú vlastné médium (Denník N), no píšu v ňom rovnako, ako keď mávali prápormi svojho bývalého zamestnávateľa. Chvíľami mám dojem, akoby obe tieto média riadila akási nová Internacionála, ktorá dohliada na ich smerovanie a predpisuje im aj náplň práce. Je to však iba môj dojem z toho, ako jednotne píšu proti Ficovi, ako sú protirusky naladení. O textoch proti Putinovi už ani nehovorím. Na túto tému majú už všetci oveľa viac štvorcových centimetrov, ako tomu bolo doteraz. Vrátim sa však k majorovi Zemanovi, ktorého už toľkokrát povláčili po médiách, že mi je divné, ak sa ním ešte stále niekto zaoberá. Dokonca i taká známa osobnosť v kultúre, akou je spomínaný Martin Ciel. Pohľadom som nedávno zavadil o jeho článok zverejnený 18. 9. na stránkach denníka Sme, pod názvom – Normalizácia a popkultúra. Major, nemajor, Martin Ciel si to s nim nebojácne rozdal, bez strachu z jeho vysokej eštebáckej hodnosti.

Priznám sa, že počas normalizácie som videl iba niekoľko častí tohto seriálu, takže by sa mi ťažko oponovalo profesionálovi s titulmi pred menom i za menom. Na niektorých televíznych staniciach síce tento seriál znova vysielali a vysielajú aj po roku 1989, no vzdal som to už pri prvej časti. Nevydržal som dopozerať ani jeden diel pre reklamu, ktorá neprestajne po večeroch útočí na psychiku televízneho diváka a bráni mu v pohode sa sústrediť na dej. Človek  potom ani nevie, či ma naháňať páchateľa, alebo sledovať ceny v Tesku. Škoda, že taký známy filmový teoretik a kritik, spisovateľ a vysokoškolský profesor, človek ktorý rozumie filmu, Martin Ciel, nepíše aj o tom, ako veľmi táto agresívna reklama ničí aj samotnú filmovú tvorbu, prešpikovanú neskutočným množstvom reklamy. Od hercov, ktorých vo filmoch a seriáloch vidíme, sa pomoci televízny divák nedočká, pretože reklama je pre nich „bokovkou“, ktorá  znamená výnosný kšeft. Profesionál, akým je Martin Ciel, by však predsa len mohol chrániť psychiku divákov pred agresívnou reklamou, ktorá ubližuje viac ako major Zeman. On je totiž už minulosťou, no toto novodobé monštrum ohrozuje naše zdravie v súčasnosti. Martin Ciel však na túto tému mlčí, nepúšťa sa do súboja s týmto civilizačným nešťastím, ktoré nás oberá o radosť zo života. Jednoduchšie je ísť do súboja so zostarnutým majorom, ktorý je už viac ako štvrť storočie na dôchodku. Samozrejme, že sa nelichotivo vyjadruje aj na adresu ostatnej filmovej tvorby z čias normalizácie, akoby súčasní filmoví tvorcovia mali viac talentu, ako ho mali ich predchodcovia. Vari sú súčasné seriály a formáty ako napr. Panelák, Farmár hľadá ženu, Výmena manželiek, Horná Dolná... toho dôkazom? Myslím si, že máme z nich rovnaký zážitok ako z bezohľadnej reklamy. Dôležitejšie je však, že nie sú písané v intenciách socialistického realizmu. Čo na tom, že tieto „trháky“, sú väčším „oblbovákom“, ako bol major Zeman? O tých hollywoodských trhákoch, výplodoch ducha kapitalizmu, ktoré zaplavili naše kiná a televízne stanice, plné násilia, krvi, výbuchov, šialencov, zabijakov, Rambov a pod., už ani nehovorím. Tu skutočne niet čo obdivovať alebo komentovať. Jedine ak vlastnú hlúposť, že ich kupujeme.

Martin Ciel nemá pravdepodobne rád ani ruské filmy. Vyčíta im prílišnú nadväznosť na sovietsku filmovú tvorbu. Ich tvorcovia sa vraj nedokázali zbaviť nánosu z minulých čias. Podľa mňa je náročným filmovým kritikom a veľmi dobre vie, o čom hovorí a píše. Veď vyštudoval počas hlbokej normalizácie a má teda aj zážitky z toho, ako sa študovalo pod kosákom a kladivom, keď všade sliedili „Zemanovi“ ľudia. Chápem, že vyštudovať v týchto časoch a za takých krutých podmienok lukratívny odbor filmovej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave nebolo vôbec jednoduché a že mu to dáva dôvod na vyrovnanie si účtov s eštebáckym majorom. Možno je aj preto naňho alergický, keď vidí, že sa znova objavuje na tv obrazovkách. Ani ja si neželám návrat do tých čias, no nie som nadšený, ak nám niekto z pamäti chce vytĺcť jeden brak ešte horším brakom. Od toho je už iba kúsok k tomu, aby nám zasa niekto určoval, čo máme čítať a na čo sa máme pozerať. Neviem prečo, ale vždy, keď zmizne z povrchu zeme nejaké dielo, ktoré nenaplňuje predstavy dnešnej „cenzúry“, spomeniem si na Tapíra z Ostrova tučniakov, ktorého stvoril Anatole France. Poveril ho úlohou chrániť obyvateľov ostrova pred nežiaducimi účinkami umenia. Tento tvor sa tak vžil do svojej práce, že mu pre ustavičné snorenie a vyňuchávanie nežiaducich kníh narástol z nosa chobot. S ním potom pohodlne oňuchával v archívoch škodlivé diela aj v tých najvzdialenejších kútoch. Spomeniem si na neho aj vtedy, keď počúvam niektoré komentáre o ruských filmoch. Občas mám dojem, že niektorí horlivci začnú vyhľadávať ruskú propagandu a nadväznosť na sovietsku minulosť aj v Mrazíkovi alebo v seriáli No počkaj, zajac!, aby nás tak uchránili pred nežiaducimi účinkami ruskej filmovej tvorby. Ešteže máme internet, ktorý nám dokáže nahradzovať aj televíziu. Vďaka nemu som si mohol pozrieť už veľa ruských filmov a seriálov, ktoré nám naše televízie nedoprajú a ktoré by asi neprešli cez súčasnú „cenzúru“. Momentálne sa najviac teším na štrnásťdielny nový seriál Tichý Don, ktorý pripravuje ruská televízia. Je to už štvrté sfilmovanie románu Michaila Šolochova. Rovnako sa teším aj na vystúpenie vojenského súboru Alexandrovcov, ktorí končia svoje turné po Slovensku 7. októbra v Bratislave. Vôbec ma nezaujíma, či v tom niekto „vyňuchá“ ruskú propagandu alebo nejakú nadväznosť na sovietsku tvorbu. Som totiž presvedčený, že o úspešnosti každého diela rozhoduje predovšetkým zaujímavý príbeh a talent.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy