Nič iné, len oprašovanie faktov a dátumov

Ťažko veriť slovám britského generála Adriana Bradshawa, zástupcu veliteľa síl NATO v Európe, ktoré vyslovil v rozhovore s Edgarsom Skvariksom (Pravda 14. októbra) v Rige, keď povedal, že NATO je jednoznačne a úplne obranná aliancia. Keď by bol rozvinul dôvody,  pre ktoré strávil ako vojak nejaký čas v Afganistane, iste by povedal, koho tam a pred kým bránilo NATO a rovnako, ako a prečo zasahovali či zasahujú tieto sily v Iraku, teraz v Sýrii a medzitým v Líbyi a kde-kade v krajinách, ktoré nemôžu ohrozovať krajiny združené v NATO, pretože ich vojenský potenciál je nízky, ale hlavne dôvody, prečo by  sa púšťali do vopred stratenej vojny

Keby sa nám podarilo zalistovať v Kronike dějin 20. století autora Johna Bowmana a veriť textu kroniky, nemohli by nás prekvapiť dátumy, ktoré sa viažu k dôvodom  vzniku NATO a postupne k jej rastu i činnosti, až do konca storočia.

Preto treba začať na Jalte, kde sa v dňoch 4. – 11.februára 1945 konalo posledné stretnutie Veľkej trojky v zložení: prezident USA F. D. Roosevelt, predseda vlády Veľkej Británie W. Churchill a hostiteľ J. V. Stalin. Na nasledujúcom stretnutí, už  po skončení vojny v Európe, ktoré sa konalo v Postupimi, okrem J. V. Stalina, predstaviteľa ZSSR  zastupovali H. Truman USA a Cl. Attlee Veľkú Britániu.

Teda tam, na Jalte, v dôsledku nezvratnej situácie na východnom fronte a rýchlosti ťaženia Červenej armády na Berlín, predstavitelia USA a Veľkej Británie súhlasili s rozdelením a usporiadaním Európy po vojne. Nebyť tej dohody vojna by sa bola podľa mnohých historikov i politikov skončila pri brehoch Atlantiku so všeobecným vnímaním podielu ZSSR pri porážke fašistického Nemecka – a práve dohoda z Jalty túto možnosť eliminovala. Bola to len hrozba, strašenie, pretože aj víťaz bol už na pokraji síl a iste nemal ani záujem pokračovať.

Politické zmeny, ktoré uskutočnilo sovietske Rusko vo svojej sfére vplyvu, teda v štátoch východnej Európy, viedli W. Churchilla, vtedy už dôchodcu s vplyvom a poslanca Dolnej snemovne k známemu prejavu 3. marca 1946 v meste Fulton (USA), kde vyslovil svoju víziu o „železnej opone“ a to v tej súvislosti, že Rusi neboli ochotní meniť stav, ktorý dosiahli dohodami na Jalte Túto situáciu a politické zmeny pamätajú ešte žijúci občania aj u nás a ju hodnotia či posudzujú rôzne.

A tak sa dostaneme k 1. etape konštituovania dohody o obrannej aliancii medzi Veľkou Britániou, Francúzskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburgom o dva roky neskôr, 17. marca 1948. Určite to nebola reakcia na udalosti u nás z konca februára, kedy z vlády Kl. Gottwalda boli „odídení“ pravicoví ministri a prezident  E. Beneš musel prijať ich demisiu práve s rešpektovaním dohody z Jalty. Vie niekto viac? Ale vráťme sa k téme formovania NATO. 4. apríla 1949 za účasti predstaviteľov západoeurópskych štátov, ale už aj USA a Kanady bolo konštituované NATO ako Severoatlantická obranná aliancia (Nord Atlantic  Treaty Organization) i s povestným článkom 5, kde sa uvádza, že „útok na jedného jej člena bude považovaný za útok na celú alianciu“, aby v nasledujúcom roku, 19. septembra 1950,  bola do Aliancie prijatá NSR a postupne o rok neskôr, 15. septembra 1951 boli pozvané do nej Grécko a Turecko. Takže už nešlo o severoatlantické obranné spoločenstvo(organizáciu), ale európske s dominantným postavením USA a trvalo dlho, do 14.mája 1955, kým sa rozhodol iniciovať ZSSR obranný pakt so svojimi východoeurópskymi spojencami, aby ho vo Varšave podpísali aj za účasti  NDR.

V nasledujúcich rokoch síce došlo k postupnému uvoľňovaniu tvrdého spoločenského režimu i u nás, ktoré roky sú stále hodnotené rôzne, niekedy jednostranne a kedy naše spoločenské reformy boli v auguste 1968 potlačené vstupom armád VZ na naše územie. Tento zásah do našej suverenity  bol neskôr odôvodňovaný „právom kolektívnej obrany“ ináč nazývaným  Brežnevovou doktrínou, ale stále v duchu dohôd Veľkej trojky z Jalty vo februári 1945.

Nasledujúce roky až do konca roku 1987 prebiehali v zložitých medzinárodných pomeroch, nie tak pod vplyvom železnej opony, ale skôr  napínaním svalov na oboch stranách  rozhodujúcich mocností svetovej politiky v studenej vojne, v ktorej sa republikán R. Reagan podvolil nátlaku zbrojnej loby a rozhodol, že „ Ríšu zla“ treba „uzbrojiť“. (Bolo to v súlade s poznaním jeho predchodcu D. Eisenhowera, ktorý vyslovil názor, že o všetkom rozhoduje vojensko-priemyselný komplex, ktorému sa podriadil i on.) Aby výdaje na zbrojenie presahovali možnosti a ekonomický potenciál ZSSR, čo, pochopiteľne, malo dopad na životnú úroveň občanov, klesala produkcia bežných predmetov potreby i potravín až po tie najzákladnejšie.

Istým prelomom po dlhých rokovaniach bolo, keď R. Reagan a M. Gorbačov podpísali dohodu o  obojstrannom znížení počtu rakiet schopných niesť jadrové nálože. 15. máj 1987 znamenal  tiež významný medzník, pretože vtedy sa začal odsun sovietskych vojsk z Afganistanu, čo označili vtipní novinári, že sa skončil  „sovietsky Vietnam“. Nasledujúci rok bol v tomto ohľade úspešný aj tým, že 5.decembra 1988 oznámil M. Gorbačov z tribúny OSN rozhodnutie sovietskeho vedenia, že zníži stav svojej armády o 500 tisíc mužov,10 tisíc tankov a 800 lietadiel rozmiestnených v Európe, no i to bolo z pohľadu západných pozorovateľov málo

Ak 25. mája 1989 bol M. Gorbačov zvolený zjazdom ľudových delegátov s 95,6 % podielom platných hlasov, nik nepísal, že voľby boli zmanipulované, nedemokratické. Bol prvým, ale aj posledným prezidentom  ZSSR.

Čo všetko si povedali G. Bush s M. Gorbačovom v decembri 1989 na lodi neďaleko ostrova Malta nevieme, ale iste hovorili aj o zjednotení dvoch nemeckých štátov, no očakávali sme aj to, či  hovorili o rozpustení proti sebe stojacich vojenských blokov NATO a VZ, čo bolo logické v tej uvoľnenej atmosfére po toľkých rokoch napätia. Nebolo to tak, pretože už 13. januára 1990 na stretnutí ministrov zahraničných vecí štátov NATO v Ottawe boli prijaté plány na zjednotenie Nemecka a obmedzení pozemných síl, Rusi na 195 tisíc mužov a USA na 225 tisíc. Keď navštívil nový predstaviteľ a prezident Ruskej federácie B. Jeľcin prezidenta G. Busha na jeho ranči v dňoch 5 – 6. júla 1990 hovorili o možnosti stretnutia generálneho tajomníka NATO so zástupcami armády Ruska k prejednaniu „záležitostí spoločného záujmu“, ako sa hovorí, aby sa niečo povedalo a nič to  neznamenalo. Stretnutie sa nekonalo, no v Ríme sa v novembri 1991 zišli predstavitelia členských štátov NATO, aby sa zhodli na tom, že hrozba komunizmu pominula a treba sa pripraviť na zasahovanie všade, kde hrozí miestne ohrozovanie mieru. A tomu bola prispôsobená aj vnútorná štruktúra NATO.

Medzitým, 1.júla 1991, bolo v Prahe z rozhodnutia členských štátov deklarované rozpustenie vojensko-politického zoskupenia armád východného bloku. Prečo práve v Prahe? Asi preto, že v Československu stále boli dislokované posádky ruských vojsk z dôb po „Pražskej jari“ a to bol dôvod, aby sa tým zvýraznila symbolika dejín.

Až keď a takto chronologicky zoradíme politické udalosti od konca 2. svetovej vojny i rôzne inakosti, pochopíme, prečo sa stali a že stále išlo i z ruskej strany o obranu vlastných záujmov, aj keď boli zahalené do rôznych – izmov. Aj odchod či odsun ruských vojsk mal svoje ľudské dimenzie. Tých vojakov a dôstojníkov, ktorí u nás žili roky i so svojimi rodinami, bolo potrebné novousadiť do primeraných podmienok niekde v Rusku. Hlasy politikov vtedajšej doby  najmä z českej strany a vyznačujúcich sa chorobnou  rusofóbiou zneli od chvíle, keď sa začali nakladať prvé ešalóny techniky s pripojenými vozňami pre vojakov a ich rodiny, teda od 26. februára 1990 do 21.júna 1991, že  je to pomalé, že zdržujú a nechce sa im do neznáma.

K o n i e c   f i l m u   b e z   o b r á z k o v .