Na Slavíne s prezidentkou Čaputovou...
nedeľa 09. máj 2021Občania, občania, občania. Súdruhovia. Súdružky! Práve sa vraciame zo Slavína. Od pani prezidentky. Dnes ráno sme jej podali návrh na prijatie demisie ministrov, ktorí nedávno odstúpili. A súčasne sme pani prezidentke navrhli zoznam osôb, ktorými má byť vláda doplnená a rekonštruovaná. Môžeme vám oznámiť, že pani prezidentka všetky naše návrhy, tak ako boli podané, zhodila zo stola! Hurrá, hurrá, hurrá!
Práve toto sa mi premietalo v mysli, keď som dnes schádzal zo Slavína do mesta. Jediné pozitívne na celej akcii vzdávania holdu osloboditeľom našej vlasti bola jedna veta v príhovore prezidentky pred televíznymi kamerami. Prvý raz po siedmich rokoch sme totiž počuli z úst hlavy nášho štátu, že vďačíme za mier a slobodu aj vojakom bývalého Sovietskeho zväzu. Tým sa celý klad podujatia začal i skončil.
Na pietny akt sa dalo okrem Zuzany Čaputovej a predsedu parlamentu odviezť niekoľko členov vlády a bratislavský primátor. Možno si tam Jaroslav Naď a Natália Milanová, ktorá si za celý rok nenašla čas na návštevu výkladnej skrine svojho ministerstva – Múzea SNP, dohadovali, kedy sa táto inštitúcia presunie z rezortu kultúry na obranu.
Keď sme sa chceli ako šesťčlenná delegácia SZPB na hornej terase automaticky zaradiť na koniec zástupu oficiálnych hostí, príslušní príslušníci nás zastavili zázračnou formulkou:
„Vy nie ste v protokole!“
„A nemôžeme tam tiež položiť veniec?“
„Až keď sa celý pietny akt skončí.“
Škoda, že som ten veniec nemal v rukách, vyštartoval by som, nech by nás pred televíznymi kamerami skúsili násilne zastaviť! Na moje opakované výzvy kolegom som dostal hrdinskú odpoveď:
„Ale veď my to máme zakázané!“
Divadielko pred hrobmi takmer 7-tisíc červenoarmejcov pokračovalo podľa očakávania. Politické elita národa dobre chránená pred plebsom sa po položení kvetov navzájom družne zdravila a rozprávala, akoby nemali za sebou vládnu krízu. Potom hovorca prezidentského úradu čosi pošepkal svojej šéfke.
Ona rezkým krokom prešla na druhú stranu mohyly k strapcu novinárov, ktorí poslušne čakali na tomto vyčlenenom mieste, a predniesla asi päť štátotvorných viet. Otočka na opätku, späť na druhú stranu, cup-cup dole schodíkmi a veľkým oblúkom prešla okolo delegácie SZPB. Medzi nami vpredu stál jediný tu prítomný veterán druhej svetovej vojny obsypaný medailami. Neprehliadnuteľný! Pani prezidentka pred ním ani nespomalila.
Pozrel som sa mu do očí, či v nich neuvidím malý smútok, sklamanie a trpkosť. Nie, hrdý partizán Karol Kuna prežil už oveľa krušnejšie chvíle.
Veľkí páni a dámy sa rýchlo vytratili. Pre úplnosť musím dodať, že predseda NR SR Boris Kollár sa pri skupine odbojárov pristavil a dohodol stretnutie.
Naše kladenie venca bez hudby bolo mimoriadne rýchle a strohé. Keď som v osamote kráčal uličkami vilovej štvrte, ktorá paradoxne voči tomu, čo sa odohralo tam hore, sladko voňala kvitnúcim orgovánom, nevedel som sa rozhodnúť, čo ma na Slavíne najviac rozhodilo. A opakovane sa pýtam:
„Prečo sme tam nepozvaní, nevítaní a ignorovaní vôbec išli?“
Zajtra, teda 9. mája, ako sme boli dosiaľ zvyknutí, ideme k červenoarmejcov znova. A už nielen pár funkcionárov, ale sa chystajú členovia z viacerých základných organizácií, aj viac priamych účastníkov. Poradil som prítomným novinárom:
„Príďte sem zajtra pred 11. hodinou, bude tu oveľa, oveľa veselšie!“
(Status na FB 8. mája 2021, titulok Slovo)
