Reklama
Reklama

Malý príbeh z Veľkej vojny

Počet zobrazení: 1892

 

Ako sa môžeme dozvedieť z publikácií zaoberajúcich sa otázkami vojny a oslobodzovaním Československa v roku 1945 Skupina armád „Juh“ približne v polovici januára 1945 začal oslobodzovať horthyovcami okupované južné a juhovýchodné Slovensko. V podstate od bývalého Parkanu (dnes Štúrovo) smerom na východ poza Košice, Vranov, Stropkov, atď. My, slovenskí obyvatelia na tomto zabranom území sme sa nevedeli už dočkať, kedy sa skončí naše ponížené postavenie v tomto horthyovskom Veľkomaďarskom „kráľovstve“. Že sa front k nám blíži svedčilo veľa okolností. Predovšetkým zvýšený ruch vojsk, nemeckých aj maďarských honvédskych jednotiek, zvýšený počet preletov lietadiel nielen cez deň ale aj v noci. Rekvirácia zásob „pre potreby frontu“. A pochopiteľne zaberanie izieb v domoch, kde sa usadzovali noví „nájomníci“ vybavení vysielačkami, a inými potrebami v spojitosti s frontom. Naše radosť však bola predčasná. Front sa z nám vtedy neznámych príčin zastavil neďaleko od nás na rieke Hron. Na línii v podstate Nový Tekov, Kalná nad Hronom, Želiezovce, Čata a Štúrovo, slovom približne 10 km. od našej obci. Nebudem spomínať na takmer trojmesačné obdobie, počas ktorých „stál“ front na spomenutej línii, keď sme boli svedkami výmeny frontových bojovníkov z prednej línie so zálohami, s ich odvšivovaním, a znova nasadzovaním do bojov. No a samozrejme šírenie poplašných správ o tom „čo nás čaká keď prídu Rusi“. Ako vtedy ešte chlapec som z toho veľa nerozumel. Jedno však sa tam opakovalo dookola a to, že každému zoberú majetky, že ľudia budú robiť spoločne a spoločné budú mať aj kuchyne. Zdalo sa, že ľuďom už bolo všetko jedno, vojny už mali „po krk“ . Čakali aby jej už raz bol koniec! Až raz skoro ráno, bolo to nejak pred Veľkou nocou sme započuli dovtedy neznámy hukot, akoby sa otváralo na východe nebo. V napätí sme očakávali, čo sa bude diať, nie však vonku, ale kde kto mohol, predovšetkým v pivničkách, a narýchlo vykopaných zemľankách.

Naša osada v pôdoryse vyzerá ako veľké „T“. Je rozložená na vŕšku, tiahnucej sa od hradskej až na dolinu k malej riečke. Spomínam to preto, že sme mali výborný výhľad jednak na východ a jednak na západ, a teda aj na pohyb vojakov. Videli sme veľmi dobre, že z naprotiľahlého briežku za našimi záhradami smerom od Horného a Dolného Pialu ustupujú vojaci v sivých uniformách. Jedni len tak bez zbrane, iní mali strelné zbrane, alebo ťahali za sebou guľomety. Nebolo pochýb, že sa front „pohol“. Zdalo sa, že „front“ prejde bez väčších ťažkostí pre miestnych občanov, dva tri zásahy granátmi z kanónov alebo tankov, ktoré dopadli do osady, to bolo asi všetko. Keď sme si už mysleli, že poslední Nemci už sú od nás niekde preč, sused svák Ondrej Majer, vytiahol už predtým pripravenú bielu zástavu, a začal ňou mávať smerom na druhý kopec spoza ktorého sa už vyrojovali ruskí vojaci. No a ako tak s tou bielou zástavou kýval, tu vidí ako sa hore záhradou asi z posledných síl blíži k nemu Nemec. Ako spomínal neskôr, vraj v tej chvíli by sa nebol v ňom krvi dorezal, čo bol tak tou nemeckou uniformou vydesený. Ale Nemec mu veľkú pozornosť nevenoval, len, že si pod nosom hundral: „Kaput, ales kaput“! A ťarbavo odchádzal cez dvor dolu do doliny za svojimi spolubojovníkmi.

Vždy keď nám sváko Ondrej večer pri šporáku, v ktorom si zapekal fajku o tomto svojom zážitku rozprával sme sa schuti zasmiali, a znovu si pripomínali jednotlivé epizódy, s ktorými sme sa v tých ťažkých časoch postretávali.

Dúfam, že moji potomci, nebudú musieť takéto „príhody“ aj keď úsmevné a s dobrým koncom, prežívať. Lebo, vojna je „vúl“!

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy