Magické vplyvy politických strán v systéme zastupiteľskej demokracie.

Počet zobrazení: 3395


14. februára 2014 televízia Markíza okomentovala rozruch, ktorý vyvolala návštevníčka rokovania na balkóne v parlamente, keď chcela hodiť na poslancov stoličku. V klipe, v ktorom následne televízia Markíza poukázala na švajčiarsky model rozhodovania obyvateľstva predseda  slovenského parlamentu s ohnivým rečníckym prejavom zauvažoval:  "V prípade, že sa ľudia rozhodnú, že toto má byť alternatíva a  budú spravovať túto krajinu, tak zaplať  pánboh". Určite nemyslel tak zaplať pánboh. Skôr by som odhadol, že chcel povedať, tak pánboh s nami alebo s pánom bohom.

Bohdaj by to tak bolo. Potom by musela celá spoločnosť začať pracovať na transformácii systému zastupiteľskej demokracie na priamu demokraciu.

Aj keď to bola pravdepodobne omylom ukázaná  reakcia predsedu slovenského parlamentu na poznámku o priamej demokracii vo Švajčiarsku, faktom je, že do českého parlamentu sa dostal Čechojaponec Tomio Okamura a jeho strana ÚSVIT, ktorá sa hlási k priamej demokracii. V tom zmysle v Česku urobili významný pokrok.

Ako magické pôsobenia mi pripadajú závery,  vyhlásenia, stanoviska a zaručene pravdivé informácie politických strán a hnutí pri vytváraní verejnej mienky o svojom pôsobení. Od voliča chcú jediné  - aby odovzdal  hlas, dar, alebo iný profit, z ktorého bude politická reprezentácia ďalšie roky spokojne prežívať na výslní politického neba. Myslím, že je potrebné objasniť, o čo tu vlastne ide.

Politické štruktúry pred voľbami zverejnia svoj volebný program, s ktorým sa oháňajú celé volebné obdobie. Či sa volebný program zrealizuje alebo nezrealizuje, tak sa nič nedeje. Sú na volebné obdobie zabezpečení a či sa budú angažovať pri tvorbe príslušnej legislatívy alebo nebudú, či je príslušná legislatíva dobrá alebo nie je, nesú len politickú zodpovednosť, čiže žiadnu. Potrebujú sa len zviditeľňovať a vytvárať o sebe verejnú mienku aby sa prípadne dostali do parlamentu na ďalšie volebné obdobie.

Štát ale zamestnáva odborníkov, ktorí túto legislatívu tvoria a ktorí tu osobnú zodpovednosť nesú.  Tak aká je zodpovednosť zastupiteľských orgánov? V podstate žiadna. Zastupiteľské orgány rozdeľujú príjmy štátu. V prospech zástupcov ľudu, ktorými sú koniec koncov všetci politici, ktorí u príslušných finančných kohútikov sedia.

Podstata na celom systéme štátnej moci spočíva v tom, že  štát si od obyvateľstva vyzbiera peniaze, na ktorých tvorbe sa nepodieľal a určuje, koho a ako bude odmeňovať.

Voličom nezostáva nič iné, ako veriť, že pri voľbách odhadnú budúce správanie víťaznej politickej strany. Lebo ak nie je, tak čo sa stane? V podstate nič. Podstatné nie je, či príslušná politická strana svoje sľuby dodrží. Podstatné je mať sľuby vo svojom programe a volič tomu musí veriť. Keď sa voličovi nepáči, ako strany hospodárili, nech čaká 4 roky.

Množstvo zdrojov (financií), ktoré má štát k dispozícii predstavuje vplyv na rozhodovanie (smerovanie moci),  ktorú nad svojimi ovečkami získa politická exekutíva (politické strany).

Zástupcovia ľudu sa naučia stabilnému pôsobeniu, vybudovali si a udržujú štruktúru, ktorá sa rozvíja podľa veľkosti príjmov, ktoré majú k dispozícii a rozhodujú o výdavkoch štátu.

Príjmy  štátu parlamentných strán, príjmy od vlastnej členskej základne vytvárajú zdroj pre realizáciu politických cieľov a záujmov špičky týchto strán.

Zdanlivo  sú nereálne úvahy sprehľadniť hospodárenie štátu, lebo každé politické združenie informácie o zdrojoch financovania a rozdeľovania považuje za strategické a okrem finančných audítorov a daňových kontrolórov nikto iný sa nemôže k týmto informáciám dostať.

Myslím, že je dobré si pripomenúť odkiaľ tečú príjmy štátu.

Predovšetkým z pracovného procesu, ktorý nazývame kapitalistickým. Z tohto pohľadu dôkladnú analýzu vzniku štruktúry príjmov spoločnosti urobil už Marx.

Špecifické pôsobenie na trhu a hodnotová výmena od čias vzniku kapitalizmu je predaj pracovnej sily, ktorá sa realizuje na trhu práce. V tomto prípade na jednej strane vystupuje človek, ktorý ponúka svoje schopnosti a na druhej strane je to takisto človek, kto si kupuje schopnosť ľudí pracovať. Musím pripomenúť že táto hodnotová výmena je nevyvážená, lebo predaj pracovnej sily je realizovaný pod jej skutočnú hodnotu. Touto zníženou hodnotou je mzda.  Práve v pracovnom procese vzniká osobitný druh hodnoty nazývanej nadhodnota, ktorá je tým efektom podnikania.

´To, ako je prísne strážená táto nákladová položka - mzda ako cena  pracovnej sily - môžeme pozorovať vtedy, keď výrobné korporácie uprednostňujú znižovanie ceny pracovnej sily pred znižovaním ostatných nákladov, a sú schopné premiestňovať celé fabriky, keď nájdu lacnejšiu pracovnú silu v iných krajinách. Lebo potom sa zvyšuje výnos z podnikania vo forme nadhodnoty.

Premena nadhodnoty na peniaze umožnila kapitalistickému systému koncentráciu kapitálu a financovať svoje represívne mechanizmy, ktorým je manažment na čele štátnej exekutívy. Štát si vytvoril spôsob akumulácie nadhodnoty, rozhodovanie o nej. Štát sa nehrá na zastupiteľskú demokraciu. Je to tvrdá byrokracia, ktorá nemá nad sebou kontrolu. Opticky má štátna exekutíva nad sebou parlament. Ale keby parlament fakticky kontroloval exekutívu, politické strany by neuprednostňovali ministerská kreslá v pred kreslami v parlamente. Teóriu nadhodnoty by sme mohli rozvádzať do akumulácie finančného kapitálu a ovládanie štátov prostredníctvom financií, ale to nie je cieľom týchto úvah.

Zastupiteľská demokracia postupne prešla zložitým vývojom. Vo svojich počiatkoch bola veľmi progresívna. Postupne naberala rôzne formy a dokázala sa transformovať na stalinizmus v Rusku po prvej svetovej vojne, fašizmus v Taliansku a neskoršie v Nemecku. Boli to štátne aparáty, ktoré využívali všetky možné prvky ideológie a demagógie a končili fyzickou likvidáciou svojich odporcov. Štáty tým dosiahli bezproblémovou koncentráciu zdrojov a vytvárali podmienky pre vznik vojnových konfliktov.

Ako tvrdo sa tieto zastupiteľské  štruktúry správali k svojim voličom, si môžeme pripomenúť celkom  nedávne praktiky za socializmu.

Napríklad so vznikom socializmu v Československu  po roku 1948 vznikla veľmi pevná mocenská štruktúra štátu s bezproblémovou koncentráciou financií, ale ako sa znižovala výkonnosť ekonomiky, ktorej podstatou bola kapitalistická akumulácia? Keď štát nemal peniaze, organizoval časté mzdové reformy, ktoré mali za úlohu zobrať zamestnancom čo možno najviac mzdových prostriedkov a nehospodárne financovať potreby svojho  aparátu zo štátneho rozpočtu.

O tom, ako je to stále nestabilný systém, sme sa mohli presvedčiť vlastnou skúsenosťou, keď obratnou informačnou stratégiou sa dostalo k moci HZDS a začalo rozdeľovať pôdu a majetky národných podnikov svojim priaznivcom.

Že tieto štruktúry sú schopné drancovať štát, sa dozvedáme na príklade Ukrajiny a jej prezidenta.

Spôsob, akým štát realizuje svoje príjmy a priority pri jeho rozdeľovaní´, určuje charakter tohto štátu. Je to štát, ktorý pracuje na princípoch zastupiteľskej demokracie. Svojich zástupcov zvolia občania ako jediným demokratickým aktom a o zvyšku riadiacich a rozdeľovacích kompetencií rozhodnú zástupcovia (poslanci) - vtedy sa demokracia už neuplatňuje. Uplatňuje sa centralizácia, ktorá sa vie zvrhnúť na štátne útvary, ktoré nemajú ďaleko od diktatúry.

Z tohto uhlu pohľadu zoskupenie, akým je Európska únia, je zastupiteľská demokracia so všetkými negatívami tohto systému. Stačí si len pripomenúť, že pri vzniku finančnej krízy pred štyrmi rokmi to boli prvé banky, ktoré si vyhojili rany vzniknuté práve ich hospodárením.

Diktátorským spôsobom sa začala správať Európska únia voči Švajčiarsku, keď Švajčiarsko obmedzilo príliv imigrácie.  

Prečo o tom hovorím?

Prakticky nie je možné odhaliť, čo sa varí v politickom kotle jednotlivých politických strán. To, čo proklamujú v čase pred voľbami, je neskôr ďaleko od skutočnosti, čo sa deje počas volebného obdobia. Spôsob riadenia politických strán a rozhodovanie jednotlivých strán sa  nelíši. Len názvy politických strán sú rôzne. Ich budúce úspechy a neúspechy vo voľbách sú závislé na marketingovom zvládnutí svojho imidžu, t.j. nezáleží na tom, čo strany skutočne robia, ale ako sú chápané. Spôsob vládnutia je zastupiteľská demokracia.

Veľmi plasticky komentoval vývoj zastupiteľskej demokracie nový minister financií Českej republiky pri prerokovávaní programového vyhlásenia novej vlády na nové volebné obdobie, keď hodnotil pôsobenie vlád Českej republiky v období od roku 1989 do posledných volieb v roku 2013:

Každé mocenské zoskupenie, ktoré sa nazývá koalícia - a bolo jedno či to bola pravica alebo ľavica - sa správalo štandardne pri rozoberaní majetku štátu svojimi zástupcami. To dokumentujú aféry, ktoré sa darí rozmotať, hoci len čiastočne.

Ako obratne dokáže vládna exekutíva zamiesť pod koberec aféry rovnakého charakteru na Slovensku, názorne ukazuje aféra "Gorila".

Chcem tým povedať, že to nie je "zásluhou" konkrétnych ľudí, že sa hazarduje takým spôsobom s hodnotami tohto štátu. Treba sa na to pozrieť ako na systém. Pred nami stojí už zastaraný a nevyhovujúci spôsob vládnutia a správy štátu. Mechanizmus, ktorý ukazuje svoje slabiny a nie je schopný zmeniť sa na niečo, čo by ľudí nadchlo, čo by im lepšie vyhovovalo a vtiahlo ich to angažovať sa pri správe tohto štátu.

To, že transformácia na nový systém nebude jednoduchý proces, už vidno teraz. Ako nepriateľsky sa pozerajú politici súčasnej exekutívy pri slovách "priama demokracia". V tomto zmysle nás čaká vznik novej ľavice s novými ideami a novým prístupom k správe vecí verejných.

25. februára 2014

Stanislav Dobrovodský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984