MDD 2013 a slovenská kultúra

V súvislosti s dnešným Medzinárodným dňom detí som si spomenul na doby svojej mladosti. V škole na hodinách hudobnej výchovy nás učili aj slovenské pesničky, na hodinách slovenského jazyka aj históriu a tvorbu slovenských spisovateľov ( minulých a vtedy aj súčasných ) a dokonca predstavte si učili sme sa naspamäť úryvky z niektorých diel slovenských klasikov. Niečo z toho si pamätám dodnes.

Ľudia i politici hovoria, že doba sa zmenila. V minulosti aj dnes nič nie je zadarmo. To je pravda. Záhadne sa mlčí o fakte, že vstupom súkromného sektora sa vo všetkých oblastiach, teda aj v kultúrnej sfére pridružil fenomén zisku. Mnohokrát dosahovanie zisku tzv. za každú cenu ! Deti sú veľmi vnímavé osobnosti. Určite poznáte príslovie :  „Čo sa v mladosti naučíš, na starosť akoby si našiel “ . Nepoviem nič nové, jednoducho je to tak. Spôsobu myslenia a tomu, ako reagujeme na rôzne životné situácie sa učíme od detstva. Učíme sa najmä od svojich rodičov, učiteľov, rodiny a napodobňujeme ich. Neskôr na vývoj osobnosti pôsobí okolie, spoločnosť. Ibaže nie vždy získame správne návyky. Asi je na mieste otázka, čo zanecháme ďalším generáciám ? Nuž asi len to, čo vidíme  u dnešných  dvadsiatnikov  odkojených  dnešným  tvrdým materializmom za ktorý by sa nemusel hanbiť ani predošlý presadzovaný ateistický marx-leninský vedecký socializmus. Dnes model správania sa dnešných dvadsiatnikov vytvárajú médiá. Idealizácia "celebrít", hrdinov medializovaných akcií, neúcta k ozajstným osobnostiam, relativizácia základných spoločenských hodnôt, to všetko je cielené, veď svetovládni potrebujú ovládať ľudí, ktorí sú poživační, málo zodpovední. Nastavený je v tomto smere aj úpadok školstva. Dominantným prvkom je že, každý sa má (po)starať sám o seba, teda žiadna spoločenská solidarita (homo homini lupus). Keď zistia, že spoločnosť im nedá príležitosť sa uplatniť, stávajú sa z nich buď bezohľadní dravci alebo nešťastníci, ktorí sa beznádejne zadĺžia alebo živoria. Vyvoláva to u nich frustráciu, v každom prípade nenávisť k predošlej generácii. Príznačný je výsmech súčasných médií z generácie tzv. Husákových detí, ako silných populačných ročníkov, keď ich rodičom štát poskytoval mladomanželské pôžičky na byt a jeho vybavenie, škôlky, jasle, rekreácie atď. Teraz nič.

Na záver slovo k dnešnej mediálnej slovenskej kultúre. Podľa môjho názoru jednoducho neexistuje. Sú len printové médiá, ktoré používajú slovenčinu. Hodnotenie kvality obsahu nechávam na čitateľoch. Deväť TV staníc takisto. O nich však možno niekedy inokedy.

Nepublikovanou zaujímavosťou zostáva, že tieto dve hlavné skupiny sami seba nazývajú mienkotvornými. Zo svojho blízkeho spriazdneného okolia si vytvárajú akési objektívne skupiny odborníkov. Títo odborníci potom vytvárajú obraz tých správnych, dobrých, objektívnych, skvelých a úspešných  „svojich“ pracovníkov z oblasti novinárskej i televíznej  tvorby. Následne ich predkladajú verejnosti. Koho zaujíma či im niekto verí ?