Reklama
Reklama

"Ľudský činiteľ" - naše alibi (4. časť – psychológia ne-zodpovednosti)

Počet zobrazení: 576

Prológ 

V závere predošlého blogu "Ľudský činiteľ - naše alibi" som naznačil pokračovanie, v ktorom som chcel čitateľom trochu priblížiť samotnú  "psychológiu zodpovednosti", to čím a ako môže psychológia, ako teoretická a aplikovaná disciplína pomôcť v odhaľovaní jedincov so sklonom k morálnym zlyhaniam a podporiť tých, ktorí majú predpoklady bezúhonne zvládať náročné profesie a funkcie. Vrátane poskytnutia zopár praktických rád, ktoré môžu prispieť k detekovaniu osôb náchylných k nepoctivému, či nezodpovednému správaniu, zvlášť v pracovnej sfére. Živý záujem a viaceré urgencie čitateľov potvrdil, že táto problematika je živá a nanajvýš aktuálna.

 

 responsibility.jpg

To spôsobilo zmenu obsahu tohto blogu z pôvodného zámeru "čím a ako môže psychológia a psychológovia pomôcť zvlášť hospodárskej a ekonomickej praxi" na zámer pokúsiť sa dôraznejšie apelovať na potrebu vytvárania najmä legislatívneho prostredia pre takúto pomoc. Bez nej bude aj ten apel len jeden z ďaľších márnych  pokusov o zmenu pomerov. 


ÚVODOM

Na nedávnom stretnutí psychológov práce konanom na pôde Fakulty psychológie Paneurópskej VŠ sme sa zhodli na potrebe venovať intenzívnejšie skúmaniu pojmu INTEGRITA OSOBNOSTI a zamerať sa tiež na vyvolanie verejnej diskusie k bolestivým otázkam, ktoré neúnosne trápia celú našu spoločnosť. Jedna veľká kauza za druhou dokazujú, že pojem „zodpovednosť“ akoby účelovo vymizol z nášho povedomia, z povedomia mnohých verejných činiteľov a politikov, nehovoriac už o jeho vážnej absencii v našich každodenných životoch. Akoby ani neexistovala seriózna spoločenská objednávka brať naň zreteľ! Ak sa aj takáto objednávka objavila, jedna kauza prehlušuje druhú a dezorientovaní ľudia už strácali nádej, že môžu niečo skutočne zmeniť. Nezodpovední nám uniesli štát a ešte aj zo spravodlivosti urobili tovar. 
V príprave na uvažovanú konferenciu venovanú problematike zodpovednosti organizovanú Slovenskou asociáciou psychológov práce a Slovenskou komorou psychológov som vytiahol z knižnice jednu vzácnu publikáciu PSYCHOLOGIE ODPOVĚDNOSTI, vojenského psychológa Jaroslava HROMÁTKU vydanú Naším vojskom ešte v roku 1972.

hromatka-jaroslav-psychologie-odpovednosti.jpg

Dnes je takmer neuveriteľné, že knižka s takým výbušným obsahom vyšla v období normalizácie. Pre mňa, v tom čase začínajúceho psychológa bola „bibliou“, ktorá mi dávala odpovede na mnohé otázky s ktorými som sa musel popasovať. 

Ku cti mojich vtedajších šéfov v Čs. rozhlase  slúži, že nielen počúvali citáty z nej, ktorými som ich neraz obťažoval, ale aj vytvárali priestor pre prácu podnikového psychológa a nezasahovali mi do nej! 
Vcelku útla knižka  je síce plná rôznych grafov, tabuliek, korelácií, matematicko-štatistických výrazov a skratiek, ale tiež aj vážnych konštatovaní a iskrivých myšlienok o podstate ľudskej povahy a charakteru. O.i. je pozoruhodná aj tým, že v nej nenájdeme jediné slovo s ideologickým obsahom, či propagandistickým nábojom.

Aj takého publikácie vychádzali v totalitnej ČSSR.  

V záujme už naznačeného sa pokúsim niektoré myšlienky, konštatovania či závery z nej viac-menej náhodne citovať, Nedá mi nepripomenúť, že rok jej vydania je 1972! : 

"V posledních letech se v našem živote nakupilo mnoho potíží a nedostatků ekonomického rázu, i v oblasti sociálních vztahů, které mají velmi zlé následky, vždy však působí vážné politické, hospodářske a morální škody.“
„ Denne se můžeme setkat s nejakým druhem lajdáctví, nedbalosti a lhostejnosti, které plynou z anonymní, indirektní, a proto témeř nepostižitelné neodpovědnosti, skrývajúci se za objektivní překážky a kolektívní či institucionální rozhodnutí. Únikové způsoby řešení však nejsou řešením, neboť pouze uzavírají kruh, který vede k dalšímu prohlubování neodpovědnosti.“
„Tam kde se neukládají jen povinnosti, kde se zajišťují práva člověka, tam je s odpovědností méne problémů.“
„Především se potvrduje veľmi tesná souvislost odpovědnosti a citlivosti svědomí, jež je jedním z důležitých prědpoladů odpovědného jednání, ale nyčerpáva je.“
„Potvrdzuje se dále předpoklad souvislosti odpovědného jednání s pozitivním vztahem k lidem (přejícnost, ohled na jiné) a se zvažovaním důsledkú jednání, někdy i svědomitého jednáni. Naproti tomu neodpovědné jednání je v tesném sepětí s lehkovážností, lehlomysleností, sklonem k nepřiměřenému, lehkovážnému riziku.“
„Lidé se zadržovaným snažením vyznačují stálostí, smyslem pro skutečnost, vytrvalostí a svědomitostí. Každé sledování plánovaného cíle vyžaduje schopnosť soustředit se, uzavřít se do sebe vůči rušivým vlivům, sebeovládaní.“
„Statisticky velmi významný je vztah odpovědných osob vyznačujúcích se důkladností, pečlivostí a přesností s jejich pozitivním vztahem k vlastní osobě: zdravé sebevědomí, skromnost, náročnost k sobě, sebekritočnost.“
„Zdánlivě překvapivý je nález podstatne vyšší schopnosti koncentrace pozornosti u odpovědných. L.Kolhberg například  zjstil, že klamání v experimentální  situaci vysoce korelovalo s nestabilitou pozornosti (variabilita reakčního času a psychogalvanická reakce). Vyvodzuje z toho, že správní vývoj pozornostních procesú je důležitou podmínkou mravního chování.“
„Skupina neodpovědných osob se velmi výrazne liší vyšším stupněm ochoty k riziku,..“
„Většina odpovědných nerada plní mnoho úkolů najednou, zatímco neodpovědným to nepřekáží.“
„Z mnoha výpovědí méne odpovědných jsou patrny - zvýšená  až prehnaná úroveň sebevědomí a velmi vysoká úroveň aspirací.“
„Již z letmého pohledu na diagramy je patrno, že rozdíly mezi odpovědnými a méně odpovědnými osobami skoumaného vzorku jsou v některých faktorech vemi značné.“
„V odpovědnosti jde o rozumnou, moudrou a konstruktivní neochvějnost, zásadovost a stálost postojú, pohotovost jít – je li to třeba – i proti okamžitému nátlaku sociálního prostředí i vnitřních tendencí. „
„Odpovědnost předpokládá dobře integrovanou a emocionálne zralou osobnost, disponujúcí soustavou kriticky internalizovaných mravních principů, které však  vždy testuje s ohledem na situaci a zejména na jiné lidi, osobnost  je zároveň racionální, s pozitovním vztahem k lidem, nekonstriktívna a nepritánska.“
„Odpovědné osoby se vyznačují silnou potřebou velkého výkonu, spjatou s hodnotami práce a altruizmu (kolektivizmu).U neodpovědných je potřeba velkého výkonu slabá.“
„Tuha po pozitivním spoločenském hodnocení je snad najkonstantnejším motivem smyslu pro povinnost..., vede nás k plnení  mnohých obtížných a nudných povinností.“
„Předpoklad, že mezi odpovědností (neodpovědností) člověka a jeho potřebami existuje jednak genetická, jednak strukturální souvislost je zcela reálný.“
„Čím odpovědnejší byli skoumané osoby tím byli inteligentnejší, ale korelace není významná. Zároveň totéž platí i o osobách ve skupine neodpovědných.“


Už len tento stručný výber obsahuje veľa podnetov k zamysleniu a nielen u dnešných politikov a  manažérov. Môžu byť užitočné a prospešné len vtedy ak sú oni sami zodpovední a sú vzorom pre občanov a vedených spolupracovníkov. Často sa totiž stáva, že kritérium výberu nového člena strany, či spolupracovníka, či kritérium jeho funkčného povýšenia je „flexibilita“ chápaná nie ako intelektová kvalita jeho šedej kôry mozgovej, ale ako „pružnosť jeho chrbtovej kosti“. Táto mimoriadne škodlivá  a dlhodobá tendencia výberu najmä v štátnej a verejnej správe vyústila v mnohých oblastiach do negatívneho  výberu servilných, netalentovaných, konformných, korumpovateľných  a teda nezodpovedných ľudí na zodpovedných miestach. Česť mnohým výnimkám, ktoré to denno-denne trpko pociťujú na svojej koži, na svojich osudoch a vo svojich peňaženkách. Táto deformácia spoločenského vedomia a tichej neviditeľnej kultúry, ktorú vyjadrujú ľudové porekadlá  „ruka ruku myje, vrana k vrane , či rovný rovného si hľadá“, ... nadobudla obludné rozmery. 
Táto kriminálna morálka, útok na právny štát a spravodlivosti sa netýka len mafiánov v „bielych golierov“. Rozrástla sa všade a je tu celé desaťročia. Ani zďaleka ju nespôsobili iba deformácie socializmu. Skôr sa mi zdá, že je našou mentálnou výbavou a že sme ju sami dali do vienka, aj pri vzniku samostatného štátu. Ak to nedokážeme zmeniť - môže rýchlo a ľahko rozhodnúť o jeho budúcnosti. Štát, národ, ktorý má vážne problémy s morálkou nemôže dobre obstáť v súťaži s inými civilizovanejšími  ľudskými spoločenstvami.

 
Na tomto vývoji a súčasnom stave majú svoj podiel aj slovenskí psychológovia, ktorí vonkoncom nezvládli požiadavky a nároky doby, v hospodárskej sfére zvlášť. Príliš ľahko a odovzdane ustúpili z pozícií, ktoré už mali vybudované. Neúnosná akademizácia, spiritualizácia a klinizácia celej aplikovanej psychologickej praxe nebola ničím iným len maskovaním ekonomických záujmov zopár „snaživcov“ spomedzi ich radov. Títo napríklad pod rúškom „psychológie zdravia“ tiež prispievali k stavu popísanom vyššie a v predošlých troch blogoch. 
Je nadovšetko zrejmé, že nezodpovedného konania sa dopúšťajú zväčša ľudia u ktorých sa ani vo výskumoch Jaroslava Hromátku nezistila žiadna klinická psychopatologická symptomatológia. ...
Sklon k nezodpovednému správaniu sa síce dá čiastočne detekovať aj testami, ktoré sa používajú v klinickej psychologickej praxi, ale ani tie sa neaplikujú v súlade s etickými princípmi ochrany dôstojnosti takto posudzovaných osôb, o využívaní ďalších poznatkov a metód psychológie, napr. pri on-line testovaní ani nehovoriac.

  
Riešenie tohto mimoriadne vážneho problému, v ktorom sa dnes topí celá slovenská spoločnosť si vyžaduje aj zo zásadné zmeny aj vo vysokoškolskom vzdelávaní psychológov a ich príprave na psychologickú prax. Tieto zmeny sa musia opierať o nové interdisciplinárne prístupy, skúsenosti z rozvinutých, demokratických krajín a v prvom rade o novú legislatívu vytvárajúcu podmienky pre postupnú očistu od nánosov konformity, ziskuchtivosti, klientelizmu  a takmer stredovekého elitárstva v ich radoch.  Až potom môžu mať ambície účinne pomáhať  spoločnosti.
Inak sú a budú psychológovia a ich psychológia len zneužívaným nástrojom, v rukách tých ktorí pod rúškom vedy maskujú svoj alibizmus, neschopnosť a nekalé zámery. 


Za všetky príbehy uvediem aspoň jeden

Tie isté skupiny ľudí, ktoré v parlamente blokujú prijatie účinného zákona o preukazovaní pôvodu majetku prispeli v nedávne minulosti aj k zrušeniu Úradu pre štátnu službu. Tento úrad  bol ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky od marca 2002 do mája 2006. Jeho úlohou bolo zabezpečovať rozvíjanie štátnej služby na Slovensku. Úrad koordinoval jednotný postup pri zamestnávaní vo verejnej správe, mal na starosti výberové konania a dodatočné vzdelávanie zamestnancov, s významný podielom účasti psychológov. V tej dobe bolo snahou úradu vytvoriť verejný Centrálny register štátnych zamestnancov, čo predstavovalo vedenie údajov až o 43 tisíc zamestnancoch.
Predsedu úradu vymenúval aj odvolával prezident na návrh vlády. Za predsedu úradu bol po celú dobu existencie menovaný Ľubomír Plai. Namiesto podpory sa úrad a jeho predseda denne stretávali s invektívami a spochybňovaním jeho opodstatnenosti. V kontexte blogu č.3 asi nie je  potrebné teraz opakovať aké všelijaké a rôznorodé boli skupiny ľudí, ktorým úrad a jeho činnosť prekážali. 
Na tomto osude Úradu pre štátnu službu  dnes nahradenom akousi Radou pre štátnu službu majú nepriamo svoj podiel aj slovenskí psychológovia.Títo jednotlivo, ani ako odoborná pospolitosť manažérsky a ani eticky nazvládli Mečiarov VLÁDNY KONKURZ.  Dovolím si citovať z časopisu PSYCHOLOGIE V EKONOMICKÉ PRAXI č.3-4/2000:
„Jednou z významnejších akcií, ktorou vstúpila Slovenská psychlogická spoločnosť (SPS pri SAV) do vedomia aj občianskej verejnosti, bol vládny konkurz na jeseň roku 1990, ktorý bol mimoriadnou príležitosťou slovenských psychológov na prezentovanie svojich možností a vkladom do vytváraniu novej spoločnosti a novej personálnej práce.
Táto široko medializovaná akcia by si sama o sebe zaslúžila osobitnú analýzu, pretože na základe vyjadrení niektorých politikov nadobudla dimenzie takého zneužitia psychológie a psychológov, aké by sa v demokraticky rozvinutých krajinách tvrdo sankcionovali. Slovenskí psychológovia sa zverenej úlohy a celkom vzácnej príležitosti odborne zhostili veľmi dobre. Môžem to zodpovedne prehlásiť, aj ako jeden z piatich odborných garantov celej akcie. Vážnou otázkou však je, prečo neboli do dôsledkov domyslené ochranné postupy proti zneužívaniu osobných informácií dôverného charakteru (psychologické posudky a osobnostné profily), ktoré boli získané posudzovaním 3000 záujemcov o prácu v štátnej správe, bankovníctve, výrobnej sfére a zahraničnej službe. Podľa vyjadrenia vtedajšieho premiéra Valdimíra Mečiara, v odpovedi na otázku redaktorky BBC ešte v roku 1993 boli výsledky vládneho konkurzu, po vybratí hrozienok dané k dispozícii zahraničným podnikateľom a čo zostalo, k dispozícii Ministerstvu vnútra SR.

Bývalý predseda SKP PhDr. Štefan Matula by o skúsenostiach s hárkami zoznamov týchto uchádzačov, ktoré podnikateľsky ponúkala istá agentúra blízka istému hnutiu, vedel iste veľa rozhorčene rozprávať. Bez ďalšieho zdôvodňovania to možno hodnotiť nielen ako porušovanie ľudských práv týchto uchádzačov, Ústavy tejto republiky, ale aj ako nehoráznosť. V jej pozadí stoja zopár podnikavcov, ktorých odborná i občianska reputácia je medzi slovenskými psychológmi "verejným tajomstvom". 

A to bol len začiatok.

Týchto pár jedincov, ako to už býva získali na sebavedomí a trúfali si čoraz viac. Oháňali sa prepojením na tajné služby a celé roky suverénne kšeftovali s ľudskými dušami. Pôvodná Slovenská komora psychológov sa ocitla pod tlakom podvodov pri novelizovaní zákonov zakotvujúcich „spôsobilosť k vedeniu motorových vozidiel“, či „spôsobilosť k držaniu zbraní a streliva“. a dosť dlho tomuto tlaku odolávala. Nakoniec pribudol návrh na jej zrušenie a pohltenie komorou zdravotníckych pracovníkov pod záštitou Min. zdravotníctva. Tá nehodných psychológov s „láskou prijala“. 


Psychológovia sa už pri svojej VŠ príprave sústreďujú viac na slabších a ohrozených, na poruchy symptómy, diagnózy, na chorobu ako na zdravie, viac na strach ako na odvahu, skôr na agresivitu skôr ako na súdržnosť, skôr na práceneschopnosť ako na prognózu úspešnosti v práci (viď blog „Ľudský činiteľ č.2). O tej prognóze úspešnosti vedia klinicky velaní a zameraní odborníci pramálo a zistili to aj manažéri ľudských zdrojov. Márne hľadali a našťastie ešte stále hľadajú psychológov práce a organizácie, ktorí by poskytovali seriózne prístupy a koncepčné riešenia rozvoja pracovného potenciálu zamestnancov a v prevencii zlyhaní ľudského činiteľa. Zdravotné aspekty vždy vnímali manažéri ako dôležité, ale nie ako primárne. Ak klinicky vzdelaných psychológov vôbec zamestnajú poveria ich riešením náhradných problémov, možno i akademických vízií a poniektorých úlohami na hranici iracionality, veštenia a pod.

 

ZÁVEROM

Mnohí psychológovia sa aj dnes často bránia otvorene hovoriť o celospolečenských témach, akými sú napríklad korupcia, klientelizmus, politický a spoločenský extrémizmus, odvolávajúc sa pri tom nato, že majú málo objektivizovaných poznatkov. Akoby sa ich ta ani netýkalo, čo samozrejme nie je pravda? Z čoho pramení taká veľká obava, či strach hovoriť o problémoch, ktoré trápia celú spoločnosť? Aj za socializmu sa našli jednotlivci, ktorí dokázali vyjadriť svoj názor na veci verejné, prejaviť svoj názor „proti oficiálne presadzovanej jednotnej politickej línii", uplatňovať svoju odbornosť, profesionalitu v prospech skutočného verejného záujmu a konkrétneho občana. Osobné riziko tých, ktorí vtedy vystúpili z radu všeobecného súhlasu bolo iste väčšie ako je tomu dnes. A to nám občianska i odborná verejnosť vyčíta. Nie sme schopní zaujať také postoje, ponúknuť také riešenia, programy, projekty, ktoré by boli v praxi účinné, alebo ak áno, tak z rôznych dôvodov - čo ponúkame, hoci je to podľa psychológov seriózne a exaktné - prax odmieta. Neraz pre príliš vysokú a všeobecnú akademickú odťažitosť ponúkaných výstupov, neraz pre zúžený pohľad na súvislosti, bez akýchkoľvek interdisciplinárnych prepojení a niekedy aj pre "do očí bijúcu" naivitu. 

Prečo je tomu tak? Pretože nemáme čarovný prútik, ktorí ponúkajú mnohí "tiež" psychológovia?, ... alebo jednoducho súčasná materialistická kultúra svojou silou kapitálu a konzumu pretláča, vnucuje spoločnosti také hodnoty, ktoré ešte viac prehlbujú to nežiadúce v nej. Prečo to psychológovia nevidia, prečo nedokážu k tomu zaujať jednoznačnejšie stanoviská?

 
Sloboda slova je jedným z mála výdobytkov 17. novembra, ktoré nám (zatiaľ) zostali. Ako túto slobodu využívame my psychológovia? Ako ju využívame na to aby sme  otvorene verejne pomenovali príčiny problémov ako ich vidíme a dokázali o nich hoci aj v polemike hovoriť. 


V tridsiatom roku, vraj výročí,  po páde komunizmu možno teda  na Slovensku pozorovať popretie pôvodnej myšlienky 17. novembra. K demokracii západného typu a zlepšeniu života občanov máme ešte veľmi ďaleko a čo je horšie, čoraz viac sa začína objavovať nostalgia za starými komunistickými časmi. Súčasný stav na Slovensku možno teda nazvať antitézou sedemnásteho novembra.


Zákonnosť a uplatňovanie princípov právneho štátu a demokracia sú dve strany tej istej mince, pričom je medzi nimi vzťah priamej úmery. Ak orgány štátu nevedia zabezpečiť dodržiavanie zákona a vykonateľnosť práva, ak nie sú schopné potlačiť hromadné prejavy organizovaného zločinu, ak si dovolia ignorovať základné princípy práva a spravodlicosti, tak tá naša slovenská demokracia prejavuje fatálne nedostatky.

 

P.S.
V takýchto pomeroch majú spoločenské vedy, medzi nimi aj psychológia a psychológovia  len malé možnosti prispieť k ich náprave. Aj sebalepšie vedecky verifikované nástroje odhaľovania, detekcie ľudí náchylných k spoločensky nezodpovednému správaniu sa minú účinku a môžu byž zneužité. Napriek tomu a s istým rizikom budú niektoré z nich, ako ukážky a pohľady do "psychologickej kuchyne" obsahom odloženého  blogu, v nádeji, že oslovia tých zodpovednejších manažérov a hlavne preukážu exaktnosť a efektívnosť modernej psychológie práce a organizácie.  

 

 

Autor absolvoval študium klinickej psychológie na FF Univerzity Komenského a štúdium psychológie práce a riadenia na Karlovej Univerzite. Pracoval 33 rokov ako psychológ práce v pozícii podnikového psychológa Slovenského rozhlasu a Národnej banky Slovenska. Založil a viedol Sekciu psychológie práce a organizácie pri pôvodnej Slovenskej komore psychológov. Táto bola účelovo pohltená rezortom zdravotníctva, čo hodnotí ako vážnu chybu pri uplatňovaní poznatkov a metód psychológie najmä v  štátne správe a v hospodárskej praxi. 

milan.koziak@windowslive.com

https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-blogu/Ludsky_cinitel_nase_alibi_3_cast_dnesok_je_zrkadlom_nasej_vcerajsej_ne

https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-blogu/Ludsky_cinitel_nase_alibi_2_cast_vratane_kritiky_slovenskej_psychologickej_praxe

https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-blogu/Ludsky_cinitel_nase_alibi_1_cast

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy