Ľudovít Markušovský a pamäť dvoch národov

Počet zobrazení: 4341

MUDr. Ľudovít Markušovský sa narodil 25. apríla 1815 v Štrbe v čisto slovenskej rodine evanjelického farára. Po krátkom štúdiu práv v Bratislave vyštudoval medicínu v Pešti a celý život sa angažoval predovšetkým v oblasti verejného zdravotníctva v Uhorsku. Univerzitný profesor, vynálezca nosného zrkadielka, autor mnohých publikácií, jeden z prvých organizátorov moderného zdravotníctva v strednej Európe, uhorský vládny radca pre zdravotníctvo. Zomrel 21. apríla 1893 v Opatiji v dnešnom Chorvátsku.

 

Publicista ešte sovietskeho pôvodu Sergej Michajlovič Ivanov napísal na úvod svojej knihy „Tajomstvá pamäti“ vydanej u nás v roku 1976: “Keď Prometeus daroval ľuďom božský oheň, nariadil Zeus za trest prikovať ho ku skale. Ale Prometeus spolu s ohňom daroval ľudstvu ešte jeden neoceniteľný dar – pamäť“. Pokračoval: „Ďakujúc pamäti sa stali ľudia ľuďmi, naučili sa čítať, premýšľať, vládnuť svojmu osudu bez ohľadu na bohov. Vďaka pamäti si podrobili oheň, naučili sa remeslám, vynašli písmo a nakoniec vzlietli ku hviezdam“. A ja k tomu dodávam – naučili sa pamätať výberovo a v podobe, ktorá často so skutočnosťou nesúhlasí. A mnohé národy vďaka (historickej) pamäti sa naučili dokonca aj nenávidieť.

 

Prečo to spomínam? Práve dnes uplynulo 120 rokov od smrti Ľ. Markušovského. Aký bol jeho život? Podľa znalca historika Petra Švorca Ľudovít „vyrastal v kultúrnom a činorodom prostredí štrbskej fary, v ktorej sa hovorilo slovensky a nie „po maďarsky a nemecky“ ako tvrdia jeho maďarskí životopisci“. Stredné školy absolvoval v Rožňave a v Kežmarku. Po ich skončení sa zapísal na právnickú fakultu v Bratislave, kde dosahoval dobré výsledky, ale štúdium neukončil, lebo sa rozhodol pre medicínu (čo takto pamätnú tabuľu v Bratislave?). Od roku 1834 študuje na lekárskej fakulte v Pešti. S finančnými ťažkosťami, stratou otca i neprajnosťou sa stretáva počas celého štúdia. Štúdium skončil v roku 1843 a doplnil si ho ešte prednáškami v Paríži. Po návrate z Paríža získal štipendijné miesto na chirurgickom ústave viedenskej univerzity, kde pôsobil v rokoch 1844 až 1846. Od 1847 mal riadne miesto v Pešti. Do jeho života zasiahla maďarská buržoázna revolúcia. Jeho peštianská lekárska prax sa týkala samozrejme aj liečenia ranených vojakov. V roku 1849 (po 2. júli) ho požiadali aby ošetroval ťažko zraneného generála Gorgeia, pri ktorom potom zostal ako jeho osobný lekár až do konca bojov (bitka pri Világoši – 12. augusta 1849) a neskôr ho nasledoval na chvíľu aj do vyhnanstva v rakúskom Klagenfurte.

Po návrate do Pešti v roku 1850 pre svoje „revolučné“ postoje zostal bez práce v zdravotných inštitúciách. Uplatnenie mu sťažovali aj útoky „jeho odporcov, ktorí mu vyčítali slovenský pôvod a evanjelickú konfesiu“. Pracoval ako praktický lekár. Zostrojil pomôcku – nosové zrkadlo. Ale predovšetkým sa chcel venovať otázkam zdravotníckeho vzdelávania a osvety, upísal sa verejnému zdravotníctvu a jeho organizácii.

Založil Lekársky týždenník (1857) a viedol ho 32 rokov. Spolupodielal sa na založení Štátnej zdravotníckej rady (1868), sformulovaní a presadení zdravotníckeho zákona (1876). Pomáhal pri zriaďovaní lekárskych katedier (aj katedry verejného zdravotníctva, tretej na svete). Za ministra J. Eotvosa pracoval na ministerstve vzdelávania. Pomáhal vzniku Uhorského lekárskeho knižného vydavateľstva (1863), redigoval lekársko-farmaceutický slovník (1862), organizoval lekárske kongresy. Bol členom Maďarskej (uhorskej) akadémie vied – od 1863 korešpondent, od 1888 čestný člen), čestný profesor lekárskych fakúlt oboch uhorských univerzít.

Do dôchodku odišiel v roku 1892. Začiatkom roku 1893 sa jeho stav výrazne zhoršil, na radu priateľov odišiel k moru do Opatije a tu po krátkom zlepšení jeho stavu 21. apríla 1893 zomrel“. Pochovali ho v obci Vasegerszeg (asi 100 km južne od Bratislavy), odkiaľ pochádzala manželka a kde žil.

 

Ľudovít Markušovský vysoko prečnieval alebo vyčnieval z priemeru lekárskej vedy 19. storočia. O tomto všetkom nieto pochybenia a všetci s tým súhlasia. Problém - najmä s pamäťou - nastáva pri jeho zaradení do „národného vlastníctva“. Maďari majú v tom jasno, bol to Maďar. Slováci – malá hŕstka – si zase pamätajú, že bol Slovák (od rodu). Ostatným Slovákom a zvyšku sveta je to jedno. Samozrejme, svet ako káže tradícia a kvalita maďarskej propagandy sa prikláňa k maďarskej verzii.

 

Druhým dôvodom príspevku je moja dovolenka v Opatiji pred niekoľkými rokmi. Známe chorvátske letovisko Opatija je miestom skonu Ľudovíta Markušovského. Počas potuliek som „naďabil“ v parku Margarita v strede mesta na odpočinkovú vyhliadku so skalou, ktorá niesla názov Markusovszky sitz. Priznávam, že som vtedy vôbec nevedel o čo ide. A to sa tvárim ako slušný znalec histórie. A napokon na promenáde na stene hotela v samotnom strede mesta som objavil pamätnú tabuľu na Markušovského s textom v chorvátčine a maďarčine. Tabuľa oznamuje všetkým, ktorý rozumejú chorvátsky a maďarsky, že tam zomrel „maďarský“ lekár. Nikto z pocestných sa nedozvie, že Ľudovít Markušovský patrí aj Slovensku. Moja malá národná slovenská pýcha mi nedala pokoj a povedal som si: Je čas napraviť to. Koncom minulého leta som zainteresovaným (ktorých som oslovil aj oficiálne) navrhol, aby sa spojili sily obce Štrba, Matice slovenskej a jej Krajanského múzea, matičiarov z Rijeky a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Bokom by nemuseli zostať ani profesijné organizácie slovenských lekárov. Výsledkom by bolo osadenie pamätnej tabule v chorvátskom a slovenskom jazyku v Opatiji (prípadne vedľa chorvátsko-maďarskej), ktorá by zdôraznila slovenskosť doktora Ľudovíta Markušovského. Ako vhodný termín jej odhalenia sa ponúkal 21. apríl 2013, keď uplynie 120 rokov od jeho smrti. Krajanské múzeum MS sa tejto iniciatívy chopilo, súhlasili aj v obci Štrba a podstatný diel práce odviedla neúnavná šéfka matičiarov v Rijeke, ktorej zásluhou sa podarilo „skrotiť“ byrokratického šimľa a zapriahnuť ho pre našu vec.

 

Všetko išlo hladko až do času, keď na scéne sa objavila pamäť. Samozrejme maďarská pamäť. Lebo, všetká česť, Maďari si pamätajú (chcú pamätať) čo najviac z histórie, k čomu im my Slováci nechávame voľné pole. Maďarská pamäť (iniciátori a realizátori inštalovanej tabule v Opatiji) vytiahla na povrch dva argumenty. Ten prvý je notoricky známy. Ľ. Markušovský sa narodil, žil a zomrel v 19. storočí v krajine volanej Maďarorság (po slovensky Uhorsko). A všetci čo tu žili a pre túto krajinu pracovali boli Maďari. Každý kto žil, tvoril, mrel na území, ktoré do roku 1918 bolo Maďarorság sa podieľal na maďarských dejinách a musí byť zaradený do panteónu maďarstva a ako taký nemôže byť v žiadnom prípade Slovák. Nekrúťte hlavou! V maďarskom jazyku používajú jeden a ten istý výraz pre Uhorsko a Maďarsko, bez ohľadu na “drobné“ nuansy historické, priestorové, mocenské. Pokiaľ nebudú ochotní svojské definície v maďarčine zmeniť, tak si nepomôžeme. Ale nesmieme ich pripustiť ako argument na vzdanie sa slovenského podielu na uhorskej histórii a našu pamäť nazývať pravým menom a slovenským spôsobom. A neustále ju zviditeľňovať!

Druhým argumentom maďarskej pamäte je (ne)kvalita tej našej slovenskej. Pripomenuli nám v akej podobe si uctievame Markušovského v jeho rodisku, v Štrbe. Pošepky píšem – majú pravdu. Na miestnej fare je tabuľa z roku 1965 so slovenským a maďarským textom. A ten slovenský píše:

 

Tu sa narodil

Ľudovít Markusovszky

veľký dejateľ maďarskej lekárskej vedy a verejného zdravotníctva.

(podpísané) československá a maďarská lekárska spoločnosť.

 

Tučným písmom som vyznačil zásadné chyby našej slovenskej pamäti. Jeho priezvisko je iba po maďarsky (neobstojí argument, že tak sa písal, všetci v Uhorsku museli písať svoje mená v maďarskej transkripcii). Bol dejateľom uhorskej lekárskej vedy, maďarský text je samozrejme správny. Prečo je spomínaná tabuľa v tejto podobe. Nuž preto, že my Slováci sme si nespomenuli osadiť ju. Prišli s tým Maďari a tí ju napísali tak ako chápu históriu. Ale to nie je jediná „zábudlivosť“ našej slovenskej pamäte. Štrbania si chybu svojich predchodcov uvedomili. V správe o schôdzi miestnej Matice slovenskej vo februári tohto roku za prítomnosti starosti uviedli: Zároveň upozornili aj na iniciatívu pri reinštalácii pamätnej tabule štrbskému rodákovi doktorovi Markušovskému, ktorého si privlastňujú Maďari práve kvôli terminologickej kamufláži, vyplývajúcej z nerozlišovania prívlastku maďarský a uhorský občan, čo je podstatný rozdiel a predstavitelia obce to chcú uviesť do poriadku. Bravó, Štrbania!

 

Teraz v apríli sa tabuľa v Opatiji ešte neodhalí. Hotel v Opatiji idú rekonštruovať. Pevne verím, že po jeho znovuotvorení sa bude na jeho priečelí skvieť pripomienka dr. Ľudovíta Markušovského aj v slovenčine a bude pripomínať jeho slovenský pôvod. Bez ohľadu na skutočnosť, že jeho vlasť v tom čase niesla meno Uhorsko (Maďarorság).

 

Objavujeme tajomstvá našej historickej pamäti neustále. Nielen Markušovského. A nielen 21. apríla v Opatiji, Štrbe či hocikde inde. Odhaľujme tajomstvá slovenských dejov a dejepisov, ktorých je neúrekom. Nehanbime sa za slovenský podiel na histórii veľkomoravskej ani na dlhej 900 ročnej histórii Uhorska, ktoré len posledných necelých 150 rokov svojej existencie bolo macochou Slovákov. Nehanbime sa za spoločnú česko-slovenskú históriu, aj ta je naša! A robme všetko preto aby najnovšie slovenské dejiny sme tvorili s plnou zodpovednosťou a nezabúdali z minulosti na všetko dobré (čo nás teší) i na to zlé (z čoho sa poučíme). Ostatných 20 rokov sa už nemáme na koho vyhovárať.

Jozef Schwarz

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984