Reklama
Reklama

Karol Polák: „Socializmus má k demokracii bližšie ako kapitalizmus.“

Počet zobrazení: 3465

Jeho nezameniteľný barytón približoval divákom v Československu počas niekoľkých desaťročí stovky športových prenosov. Bol pri všetkých úspechoch športovcov ČSSR. Napriek tomu, že jeho otca neprávom odsúdili, socializmus nezavrhuje. Naopak. Dnes žije v štvrti za bratislavským hradom v ústraní a súčasný režim príliš „nemusí“. Komentátorská legenda Karol Polák (79).

Od detstva ste lavírovali medzi športom a umením – ako chlapec ste spievali v chóre, hrávali ste futbal, hrali na husle, neskôr ste hrali basketbal a popri tom študoval operný spev. Čo zavážilo pri rozhodovaní akou cestou sa vyberiete?

Ako každé chlapčisko mal som rád šport. Najviac futbal, ktorý bol najpopulárnejší a najdosiahnutelnejší vďaka lopte. Na začiatku sme nemali ani gumenú loptu, ale handrovú. Z pančúch sa dala dokopy a do toho sa kopalo. Vyrastal som na Zochovej ulici v Bratislave, kde sídlil rozhlas. V jedno nedeľné doobedie, keď som mal 8-9 rokov a hrali sme futbal, prišiel za nami ujo a spýtal sa, či si nechceme zarobiť korunku. To bolo pre nás neuveriteľné, lebo v tom období nedávali rodičia deťom vreckové. Takže zarobenie peňazí znelo neskutočne, preto nás to zaujalo.

A ako ste sa dostali do televízie?

Začal som študovať na obchodnej akadémii. Potom mi poradili, že mám dobrý hlas, barytón, aby som začal chodiť na konzervatórium, neskôr na VŠMU na opernom speve. Na konci ročníka ma Janko Borodáč, veľká herecká a režisérska hviezda, v tých časoch dekan divadelnej fakulty na VŠMU presvedčil, aby som prešiel na herectvo. Preradili ma teda z prvého ročníka hudobnej fakulty do druhého ročníka herectva. Postupom času ma oslovili z rádia, či by som nechcel robiť hlásateľa správ. Keďže som bol študent, mohol som ako externista pracovať v rozhlase na nočné zmeny.

Keď vznikla televízia práve som končil školu a mal som ísť do Martinského divadla. V Martine som už mal aj byt a pridelenú rolu. Už som sa chystal, no na ulici ma stretol Dušan Gábor, môj bývalý starší kolega z rozhlasu, ktorý v tom čase šéfoval televíznym hlásateľom. Jeden z dvojice hlásateľov ochorel, a to bol problém – vtedy sa pri moderovaní dvaja hlásatelia striedali obdeň. Aby to celý čas neťahal len jeden hlásateľ Dušan ma presvedčil, aby som na týždeň zaskočil. Po týždni prišli za mnou, že sa chce so mnou rozprávať riaditeľ televízie. Zavolal ma a povedal: „Sadni si. Vo vyššom záujme sa rozhodlo, že zostávaš v televízii.“ Začiatkom 60-ych rokov mi pridelili šport.

Do televízie Vás teda vzali doslova z ulice. Ako ste sa vyrovnali so stresom, pracovným nasadením a najmä nutnosťou naštudovať si vedomosti o športoch, o ktoré ste sa dovtedy nezaujímali?

Na stres som bol zvyknutý. Predtým som účinkoval ako herec v nejakých inscenáciách. Tešilo ma to, lebo k športu som inklinoval. Musel som komentovať všetky športy. Hneď prvý bola krasokorčuliarska exhibícia v Bratislave, to bolo tuším v roku 1960. Po MS zavítali všetky hviezdy do Bratislavy. No našťastie som sa to dozvedel tri týždne predtým, preto som kontaktoval doktora Mauera, veľkého odborníka, trénera, ktorý bol sám krasokorčuliarom – reprezentantom už počas Slovenského štátu. Vlastnil kameru, ktorá mala vytvoriť rozfázovanie skokov a piruet.  Tri týždne som chodil každý deň, keď som mal po službe. Tri – štyri hodiny som u neho presedel, a on mi premietal, čo je to Axel, čo je to Salchow, Rittberger, Lutz, aby som poznal už podľa nájazdu čo ide krasokorčuliar skákať.

Ďalší šport, ktorý mi robil problémy bol šerm. Pripravoval som sa na MS v šerme v Gdaňsku. Znova som musel chodiť na tréningy šermiarov, naučiť sa čosi o tom športe, počítať, ako sa to boduje, aký je rozdiel medzi zbraňami, atď. Tam boli problémy. Ale také ľudové športy, tie mi problémy nerobili.

Hovorí sa, že aj majster tesár sa občas utne. Podarili sa Vám nejaké brepty?

„Řekněte nám o tom Kokotovi…“ To chcú stále dokola o východonemeckom atlétovi Manfredovi Kokotovi.  Ale to nebol brept, to som si pripravil. Povedal som: „Ten Kokot vyhral suverénne a naši dvaja šprintéri Mandlík a Janeček boli siedmy a ôsmy, teda predposledný a posledný. Na to som povedal, že aká škoda, že u nás doma nemáme takýchto Kokotov. Následne telefón z Prahy: „Soudruhu, tos´ nemoh říct nějak jinak?“ Čo som to mal preložiť – miesto Kokota povedať „čurák“? Keď sa raz tak volá, tak čo už. Bol z toho malý „průser“, ale nie moc veľký.

Väčší bol v Sappore na olympiáde 1972: Hymna, nástup delegácií, komentoval som otvorenie olympiády. Vtedy sme boli chvíľu, nie dlhý čas, už ČSSR. Ja som zbadal našu vlajku, v bráne borcov, nasadil som pátos: „A už vítame delegáciu Československej,“ zrazu som uvidel tú skratku ČSSR, a to ma vyhodilo z konceptu. Tam nie je čas nejako rozmýšľať, utriediť si, vetu treba dopovedať. Ja som do priameho prenosu povedal: „Vítame delegáciu Československej sovietskej socialistickej republiky…

Normálne som sa odkrvil, zľakol, položil som mikrofón a povedal kolegovi: „Karle, ty to dokomentuj, ja sa idem na hotel baliť. Som určite odvolaný.“ Vtom dobehol taký malý japonský technik a podáva mi telefón so slovami „Mister, Prague.“ Z druhej strany sa ozvalo:„Diviš.“ To bol námestník pre politické záležitosti, televízny politruk. „Co to tam Karle vyvádiš?“ Na čo som povedal: „No, súdruh námestník, ako vy, Česi hovoríte, chybička se vloudila.“  Po chvíli však zaznelo: „Karle, nic si z toho nedělej, předběhl jsi dobu.“

To boli vtipné momenty. Máte však nejaký športový zážitok, pri ktorom Vám tuhla krv v žilách, pri ktorom Vám naskočila husia koža?

Zimná olympiáda v roku 1968 v Grenoble – otvorenie olympiády. Mojim dobrým priateľom bol Miro Procházka, básnik, publicista, manžel herečky Márie Kráľovičovej. On sa dozvedel, že olympijský oheň zapáli krasokorčuliar Alain Calmet. Pripravili to tak, že stiahli všetky ruchy na štadióne a pripevnili mu na hruď mikrofón, aby bolo počuť jeho bijúce srdce počas behu. To bol obrovský zážitok. On bežal, absolútne ticho, na ňom veľmi citlivý mikrofón a bolo počuť iba tlkot srdca. Miro Procházka to teda vedel a napísal špeciálne pre mňa báseň Mon Coeur – Srdce športovca. Dal mi to a ja som to počas jeho behu decentne potichučky predniesol a malo to obrovský úspech. Ja som mal slzy v očiach.

S pravidelným komentovaním zápasov ste skončili v roku 1992. Prečo ste sa vtedy rozhodli skončiť a čím ste sa v novej dobe zaoberali?

Začiatkom roku 1992 som sa zaoberal prípravou na olympiádu v Barcelone, moju trinástu, a prišli za mnou majitelia stávkovej kancelárie Fortuna s tým, že zakladajú na Slovensku pobočku Fortuny Terno. Vytipovali si ma ako PR riaditeľa, čo znamenalo, že chcú využiť moju popularitu a kontakty. Ja som mal vybavovať a otvárať nové prevádzky. V televízii som mal vtedy 4 200 korún a oni mi dali zmluvu na 35 tisíc. Začali sme robiť napr. Majstrovstvá Slovenska detských domovov vo futbale. Bol som riaditeľom celého turnaja. Toto podujatie dodnes funguje. Každý rok začína hrať 52 detských domovov pohárovým štýlom až do finále, ktoré máme každý rok v Tatrách na ihrisku FK Štrba za účasti starostu. Neskôr som z Terna odišiel a od vtedy som na voľnej nohe. Chodím moderovať dosť často, mám v priebehu roka dosť akcií, telefonáty sa stále ozývajú, kalendár sa mi teraz stále napĺňa termínmi.

Môžete s odstupom viac ako 20 rokov zhodnotiť ponovembrovú žurnalistiku resp. úroveň médií v súčasnosti?

Po odbornej stránke by som to ťažko vedel posúdiť. Myslím že médiá sa stali závislé od Západu. A vôbec celý ten akt prechodu zo socializmu do kapitalizmu by som prirovnal k  šíreniu kresťanstva v stredoveku. Vatikán vtedy šíril kresťanstvo po celom svete asi tak, že v jednej ruke držal kríž a v druhej meč. Takisto sem, na Východ, a nielen sem prišlo čosi čo malo tričko s nápisom „demokracia“, v ľavej ruke tzv. slobodu a v pravej ekonomickú a možnože aj politickú porobu. A vlastne Západ pokračuje v rozširovaní tej tzv. demokracie a slobody. Či už je to Ukrajina, Sýria, Irán – zámer je jednoducho opanovať celý svet.

Ako to vplýva na médiá?

Ide o ovplyvnenie ľudí. Ja tvrdím toto. Sú asi tri hlavné zámery. Prvý bol ovládnutie médií, tým pádom aj možnosť neustáleho spracovania a masírovania mozgov národa, druhé bolo nástup obchodných reťazcov, podchytiť tú ekonomiku, skúpiť čo sa dá – VSŽ, Slovnaft, obrovské fabriky ktoré zabezpečovali ekonomickú stabilitu štátu a do tretice snaha prerobiť národ na american life.

Stojíme teda pred dilemou: či v záujme väčšiny obmedziť slobodu jednotlivca alebo v záujme zachovania absolútnej slobody dovoliť inteligenčnú a morálnu degradáciu spoločnosti.

Určite uprednostniť dobro spoločnosti. Štát nemôže existovať pri absolútnej slobode. Aj toto je tzv. sloboda a tzv. demokracia. Je mi hrozne smutno keď počujem stále o demokracii, o tom, že tu niekto „priniesol demokraciu“. Veď všetci vieme, čo znamená slovo demokracia. Je to vláda ľudu. Máte dojem, že vládne ľud? Čiže akáže demokracia? To je len nápis na tričku. Ale v praxi nikto necituje výrok K. Čapka: „Demokracie není spúsob vládnutí, nýbrž stav mysli.“

Vášho otca počas socializmu zavreli na 10 rokov, no napriek tomu sa k tomuto obdobiu nestaviate negatívne.

To bolo tak že on pracoval vo vedúcej funkcii na jednom štátnom úrade a jedna skupinka ľudí z jeho oddelenia sa rozhodla že emigruje, lenže ich na hraniciach chytili. Oni však povedali, že o tom musel vedieť aj náš šéf. No a on o tom nemal ani potuchy. Tak ho zavreli, staval tunel v Magecanoch, neskôr zomrel. Napriek tomu to obdobie nevnímam negatívne.

No podľa súčasnej propagandy, by ste si kvôli otcovi v telke ani neškrtli. Hovorí sa, že ak mal niekto problémy so zákonom, tak trpela celá jeho rodina – nemohli ísť na vysokú, cestovať a pod.

Určite sa to niekde prejednávalo. Nechcem, aby to vyzeralo, že sa teraz vychvaľujem, že si o sebe niečo namýšľam. Možno som bol dobrý natoľko, že im to stálo za to.

V minulosti bolo zvykom, že komentátori jazdili priamo do dejiska podujatia, ktoré mali komentovať. Mnohokrát ste sa teda dostali aj na Západ. Aké ste mali dojmy z tejto časti sveta?

Boli v tom rozdiely. Videl som vo výkladoch veci, ktoré tu neboli ani v tuzexe. No na prvej ceste do Ameriky som prvýkrát videl ležať na zemi ľudí prikrytých škatuľami. Pýtal som sa, kto sú títo ľudia. „To sú bezdomovci,“ povedali mi. Vraj nemajú kde bývať. „Ako je to možné?“pýtal som sa. So samozrejmosťou odpovedali, že tu je taký systém… Sú tu nezamestnaní. Akí nezamestnaní? Veď tu nebol jediný nezamestnaný! Každý dokonca musel robiť! Keď ste sedeli v krčme a prišla policajná hliadka a niekoho hľadali vypýtali si občiansky preukaz, na zadnej strane ste mali pečiatku zamestnávateľa. Keď ste ju nemali, brali vás ako príživníka. V Amerike nevedeli, čo je to štátny byt. Keď som povedal, že mladá rodina dostane od štátu byt a platí si len elektrinu, vodu, plyn, tak mi to nechceli veriť a označili to za komunistickú propagandu.

Väčšina ľudí však vnímala len pozlátko kapitalizmu. Snažili ste sa svojim kolegom alebo blízkym rozprávať svoje zážitky?

Samozrejme, že áno, aj keď som tým možno vo svojom okolí vyvolal určitú nevôľu u skupiny, ktorá nadŕžala kapitalistickému systému. Ale veľmi som sa do týchto polôh nechcel dostávať. Videl som to, ale príliš som sa tým nezaoberal – bola to otázka zahranično-politických komentátorov. Ja som komentoval zápasy. Skritizoval som nanajvýš tak obecenstvo, ak sa správalo nevhodne. Ale videl som tie veci. Chodil som s otvorenými očami, no bral som to ako realitu. Na škole aj v zamestnaní sme mávali politické školenia, kde nám  prednášali o hrozbe kapitalizmu a vykorisťovaní človeka človekom, My sme pod lavicou hrali karty, lebo jednak som to videl na vlastné oči a jednak to bolo v Amerike – čo mňa vtedy zaujímal kapitalizmus? My sme sa mali báť kapitalizmu? Veď to bolo niekde ďaleko. Odrazu sme však zistili, že ho už máme tu.

Ak by ste mali zhodnotiť socializmus. V čom spočívali jeho plusy a v čom mínusy?

Povedal by som, že má oveľa bližšie k demokracii, ako má k nej kapitalizmus. Každý mal istotu, lebo pracoval. Že sa nemohlo cestovať? Mohlo sa cestovať. Kto nemal nejaké naozaj vážne problémy s režimom, tak mohol. Veď boli cestovné kancelárie – cestovalo sa na dovolenky do Talianska, do Turecka, do Grécka. Len sa nemohlo cestovať individuálne. A možno to bolo aj dobre – neboli tu drogy, zbrane, mafia. O tom, že sa nedalo cestovať sa najviac zmieňovali tí, ktorí potrebovali ísť štyrikrát denne do Viedne, ako teraz, a prevážať sem rôzny tovar, ktorý sa sem prevážať nesmel. Tí potrebovali „cestovať“.

Tento rok uplynie 25 rokov od novembrového prevratu. Väčšina túto zmenu, aspoň spočiatku, privítala. Ako ste vnímali túto zmenu Vy?

Ktovie, či to bola väčšina. Bratislava nie je Slovensko a revolúcia vlastne vznikla na Námestí SNP. Ak sa štrngalo, tak na námestiach. V dedinách na východnom Slovensku možno ani nevedeli, že je nový režim. Dozvedeli sa to možno až po týždni. Bola to otázka len určitej skupiny ľudí. Viete, všetko sa to robí podľa jedného scenára. V Česku to bol Havel, tu Kňažko s Budajom, v Poľsku Walesa, v ZSSR Gorbačov. Všade si vytipovali jedného-dvoch ľudí, ktorí to postavili a vyšlo im to.

Ale ako ste to vnímali bezprostredne počas tých novembrových dní?

Hovorilo sa, že prichádza sloboda. Ja som vedel, že prichádza kapitalizmus. Nebral som to ako príchod demokracie, lebo demokracia je niečo iné. Chodil som na Západ a vedel som, že tam demokracia nie je, že tam vládne oligarchia a mafia. A tí, čo majú peniaze, majú aj moc. Nemá ju obyčajný človek.

Čo súčasnosť? Aké má klady a aké zápory?

Pokiaľ by som mal tú možnosť, tak by som zrušil politické strany. Všetky. Viete čo to stojí peňazí? Ďalšia vec, že len strany nám predkladajú kandidátov. Pár krát som bol voliť, no pomaly už prestávam kvôli tomu, že ak zahlasujem za kandidáta nejakej strany a po voľbách zistím, že jeho strana vytvorila koalíciu s ďalšími stranami, tak s hrôzou zistím, že som vlastne volil aj tú stranu, ktorú som nechcel voliť.

A pozitíva? Je ich málo. Všetko sa rozpredalo, čo sa nerozpredalo sa rozkradlo, štát je zadlžený. V minulosti to bolo nemysliteľné. Také podniky ako VSŽ, Závody SNP, Slovnaft, vytvárali isté hodnoty a kapitál, ktorý šiel do štátnej kasy! A z toho sa stavali obrovské sídliská, štadióny, školy. Teraz väčšina zisku z U.S. Steel ide do Ameriky, zo Slovnaftu do Maďarska.

Sme veľmi malá krajina na to, aby sme sa zmobilizovali a niečo urobili. Aj keď si myslím, že príde k jednej veľkej celosvetovej revolúcii. Nemusí to byť o rok či o desať. Možno o dvadsať – tridsať rokov, ale náznaky tu už sú. Bedač povstane a možno sa to pre pánov skončí veľmi zle. Veď zhruba 7% obyvateľstva ovláda 80% kapitálu!

Čiže majetku je dosť, len je nerovnomerne rozdelený?

Samozrejme. No a čia je to vina? Kapitalizmu.

Myslíte, že zmena spoločenských a ekonomických pomerov ovplyvnila aj úroveň športu?

Ovplyvnili úroveň športu v tom, že sa stal súkromným. Napríklad kluby sa stali súkromným majetkom podnikateľov, ktorým sa raz darí, inokedy nie. Voľakedy boli futbalisti Interu zamestnancami Slovnaftu, futbalisti Slovanu zase zamestnancami Dimitrovky, futbalisti Nitry zamestnancami Plastiky. Boli súčasťou fabriky a dostávali mesačnú výplatu ako ostatní zamestnanci. Nezarábali horibilné sumy, no mali sa o čosi lepšie ako radoví zamestnanci a stačilo im to. Nenaháňali sa za miliónovými zárobkami. Mali istotu. Klub fungoval stále, lebo nemohol skrachovať, nemohli meškať výplaty. Vtedy športovci brali šport ako šport – robili ho s láskou!

Ale boli športovci, ktorí emigrovali. Napríklad Peter Šťastný.

Emigrovali kvôli zárobkom. Darmo vyhlasuje, že tu bol neslobodný, a preto išiel hrať hokej do Ameriky. Išiel kvôli dolárom, ktoré zarobil.

No stále platí, že dieťa, ak sa chce uplatniť v športe musí mať silné ekonomické zázemie. Čo by pomohlo zlepšiť situáciu v mládežníckom športe?

Jedine zmena systému. Keď si raz nezamestnaný a chudobný, tak ti vláda nedá peniaze za to, že máš talentovaného syna. Nekúpia ti napríklad hokejovú výstroj.

Mnohí športovci, ktorí vyrástli v športových triedach dostali všetko zadarmo. Miro Šatan mi povedal: „Pán Polák, keď v Topoľčanoch vyhlásili, že je výber do hokejovej športovej triedy, prišlo nás štyristo chlapcov. Rozdelili nás po sto na štyri dni a zo sto vyberali každý jeden deň a zo sto vybrali mňa do športovej triedy, kde sme dostali kompletnú výstroj. V rámci toho sme chodili trénovať a stal sa zo mňa hokejista.“  S deťmi z domovov čo hrajú v rámci turnajov, sa snažím zapojiť, pokiaľ sa dohodneme s mládežníckymi trénermi, aj mladších dorastencov. Nech nechá, aby si títo účastníci turnajov zahrali aj s rovesníkmi. No a veľmi často sa stane, že chlapci z domovov vyhrajú nad hráčmi s klubov. „Prosím ťa pekne, tebe to nevadí že ste prehrali 1:5?“ pýtam sa ich trénera.  „Karolko, bodaj by im dali pätnásť! Pozri sa, henten tam, čo stojí, to je syn jedného z hlavných sponzorov. Robili si z neho srandu, dávali mu jasle odpredu, odzadu, ale on musí hrať. Ak chlapec nehrá, prestávajú platiť.“ Preto je šport taký, aký teraz je.

Sú tu aj iné negatíva. Napríklad výtržnosti a násilie na štadiónoch. Ako vnímate tento nový fenomén?

To ide súvisí zase s tou tzv. „slobodou“. A násilie na štadiónoch sa bude zvyšovať. Pretože nová generácia je vystavovaná čoraz vyššej miere agresivity. Deti cez internet hrajú bojové hry, v ktorých sa navzájom vraždia, strieľajú po sebe, vidia to v seriáloch od rána do večera.

V poslednom období rezonuje aj predávanie zápasov. Nie je to záležitosť najnižších líg, ale aj tej najvyššej. Dá sa podobným praktikám zabrániť?

To bolo aj pred tým. Mám niekoľko osobných skúseností, kedy som sa dozvedel o takýchto praktikách. To vždy bolo a bude. V minulosti sa to robilo napríklad kvôli zisku titulu alebo postupu v pohári. Jeden z kandidátov na majstra potreboval vyhrať nad tímom zo stredu tabuľky, ktorému to bolo jedno, o päť gólov, tak pustil päť-šesť gólov, noviny písali o senzácii a niekto sa na tom napakoval. Teraz navyše prišli stávkové kancelárie a niektorí sa na tom snažia zarobiť.

V roku 1980 bojkotovalo OH v Moskve viacero krajín. Dnes, takmer po štvrťstoročí, kedy sa olympiáda vrátila späť do Ruska, západné krajiny opäť, aspoň ich politické špičky, bojkotovali olympiádu v Soči. Je správne spájať politiku so športom?

Nie je to správne, lebo politika by nemala zasahovať do športu. Keďže je to Rusko, ktoré leží zvyšku západného sveta v žalúdku, tak sa robilo všetko, aby sa Soči zdiskreditovalo, tak isto ako pred tým Moskva.

Mimochodom, bol som na dvanástich olympiádach. Neberte to ako rusofilstvo, ale ak mám byť objektívny, z tých dvanástich olympiád boli pre nás, novinárov, vytvorené najlepšie pracovné podmienky práve v Moskve.

Rozhovor viedol

Artur Bekmatov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy