Reklama
Reklama

K 108. výročiu narodenia Gustáva Husáka

Počet zobrazení: 1600

Gustáv Husák (10. 1. 1913 – 18. 11. 1991) patrí nesporne k jedným z najvýznamnejších slovenských politikov 20. storočia. Jeho politické pôsobenie je možné hodnotiť z rôznych aspektov. Ja by som ale rád obrátil pozornosť predovšetkým k jeho pôsobeniu po roku 1969, kedy sa stal na dlhých 18 rokov najprv prvým a neskôr generálnym tajomníkom strany, ktorá mala podľa vtedajšej ústavy rozhodujúce mocenské postavenie v spoločnosti a od roku 1975 bol 14 rokov  aj prezidentom ČSSFR. Preto je myslím celkom oprávnené si položiť otázku, ako G. Husák v tak významných stranícko-politických funkciách napomohol rozvoju socializmu československej spoločnosti, ako jej napomohol na ceste ku komunizmu a to tým skôr, že v podmienkach tzv. demokratického centralizmu, ktorý bola ale prakticky tuhým centralizmom, zohrávali vo vývoji spoločnosti rozhodujúcu úlohu práve ústredný výbor a jeho generálny tajomník.

Realita je v danom smere vo vzťahu ku G. Husákovi ako aj všetkým tým, ktorí sa svojou čestnou prácou snažili budovať socializmus viac ako krutá. Ukazuje, že našu spoločnosť, ktorú chcel G. Husák v 1969, keď sa s pomocou sovietskych súdruhov dostal do čela strany zachrániť, síce zachránil, ale tak, že pracujúcich  priviedol k všeobecnej nedôvere k politike KSČ a nakoniec aj k jeho úplnému pádu socializmu.

Môžeme sa, samozrejme, utešovať, že ľud, ktorý vo svojom novembrovom generálnom štrajku požadoval predovšetkým zrušenie vedúcej úlohy strany bol demagogicky podvedený, ale rovnako je pravdou, že podmienky k tomu, aby národ uveril v západnú demokraciu, boli predovšetkým dôsledkom politiky strany, ktorá proletariát či pracujúci ľud nikdy nepustila k tomu, aby sa skutočne podieľal na rozhodovaní o svojom vlastnom osude.

Cesta k socializmu podľa Marxa mala viesť cez diktatúru proletariátu, a nie cez diktatúru strany. Mala viesť cez reálnu a širokú účasť pracujúcich ako spoločných vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí nemali byť len budovateľmi socializmu, ale rovnako aj tými, čo riadia svoj vlastný rozvoj. Diktatúra jednej strany premenila pracujúcich ako vlastníkov výrobných prostriedkov len na formálnych vlastníkov a tým ich súčasne premenila na obyčajných zamestnancov štátu, na vykonávateľov či budovateľov rozhodnutí strany.

Podľa všetkého je určitým paradoxom, že to, čo sa G. Husákovi kladie ako najväčšia zásluha po 69, teda ekonomicko-sociálny a kultúrny rozvoj našej spoločnosti prezentovaný napríklad generáciou tzv. Husákových detí, je nespochybniteľnou pravdou, ale daný rozvoj bol súčasne aj katalyzátorom rastu nespokojnosti občanov. Rastu životnej úrovne, rastu vzdelanosti občanov jasne odporoval predovšetkým systému vlády jednej strany, ktorý potláčal nielen protisocialistické sily, ale v rovnakej miere potláčal aj samostatnú aktivitu a politickú kritiku občanov, čo viedlo k tomu, že v spoločnosti sa nutne šírila klamná idea, že kapitalizmus je lepším systémom. Veď z hľadiska životnej úrovne tam ľudia žili rovnako dobre ak nie lepšie ako u nás a navyše, tam ľudia s rozmanitými názormi neboli šikanovaní a prenasledovaní.

V súvislosti s nástupom M. S. Gorbačova na čelo sovietskej komunistickej strany G. Husák povedal, že: „po apríli 1985 som mohol vystúpiť za historickú pravdu o roku 1968. Mohol som zverejniť aj skutočné príčiny a dôsledky 21. augusta. Bolo by to však moje posledné vystúpenie. Boli by ma zvrhli, a to som nechcel.“

Husák svojou politickou nečinnosťou po 85 dosiahol čo chcel. Nikto ho nezvrhol, ale na strane druhej bol zvrhnutý socializmus, nad ktorým ortieľ ako prezident aj sám podpisoval. Podpisoval zákon o zrušení vedúcej úlohy strany a vymenoval vládu M. Čalfu, tzv. vládu porozumenia, ktorá však, žiaľ, nemala žiadne porozumenie pre pracujúceho človeka, ale mala veľké porozumenie pre reštauráciu kapitalizmu.

Búrlivý politický život G. Husáka, nie jeho fyzický život, sa definitívne skončil 18. januára 1990, keď ho jeho vlastná strana vylúčila zo svojich radov.

Pri pohľade do minulosti je nám už dnes jasné, že sovietsky model socializmu s vedúcou úlohou strany, princípom demokratického centralizmu, ktorého významným predstaviteľom bol aj G. Husák, neobstál v boji s kapitalizmom a neobstál najmä preto, že nenašiel spôsob ako vo vzťahu k pracujúcemu ľudu premeniť „demokratický centralizmus“ na skutočnú demokraciu pracujúceho ľudu a tak jeho formu budovateľa spojiť s jeho formou rozhodujúcej riadiacej sily spoločnosti.

My, ktorí sme rovnako ako G. Husák, presvedčení o správnosti idey komunizmu, by sme si od neho mali zobrať príklad predovšetkým z jeho pevného charakteru a presvedčenia, ktoré nezlomilo ani 10-ročné väzenie a súčasne by sme sa z jeho nezdaru ako komunistu ako aj nezdaru bývalého socializmu mali poučiť.

Zdroj: https://vladmir.blog.pravda.sk/author/vladmir/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy