Juraj Draxler: Pád Dvojičiek (osobná spomienka)

Počet zobrazení: 914

Pre mňa to okrem iného bol zaujímavý pohľad do americkej psychológie, tráum, hlboko rozdielnych pohľadov na svet vnútri tej spoločnosti.

Útok na World Trade Centre totiž prišiel práve na začiatku môjho ročného pobytu na pobočke Marylandskej univerzity v južnom Nemecku. Campus bol dosť medzinárodný, ale veľká časť ľudí okolo mňa boli Američania, časť z nich dokonca vojaci v zálohe (medzi benefity toho, že sa upíšete ako chudobnejší človek armáde USA, patrí aj to, že vám zaplatia štúdium).

Online televízne vysielanie ešte nebolo také rozvinuté, preto, keď sa rozchýrilo, že sa niečo deje, nabehli sme k chalanom v susednej izbe, ktorí mali veľký televízor. V tej chvíli na obrazovke bolo vidno už len jednu vežu.

Nechápavo som sa pýtal, kde je druhá. Spolužiaci, šokovaní, kričali: "Spadla, proste spadla, nie je!"

Spomenul som si na návštevu New Yorku tri roky predtým, kde pre mňa najsilnejší okamih bola práve návšteva WTC. Pohľad na New York z jeho strechy bol úžasný. A teraz jedna veža "nebola".

A o chvíľu nebola ani druhá. Začala sa rúcať. V izbe nás v tej chvíli už bolo dosť, niektorí ľudia jačali skutočne hystericky. Jeden chalan začal plakať.

Od tej chvíli sa americká časť nášho campusu rozdelila akoby na dve polovice. Časť ľudí bola voči mnohému, čo sme v televízii videli, veľmi kritická. Napríklad keď v CNN nejaká žena, s ktorou práve robili rozhovor na ulici, začala kričať: "Musíme ich všetkých nájsť, teroristov, a zabiť aj ich, aj ľudí okolo nich!" tak jeden z mojich spolužiakov začal kričať na televízor: "A preto nás všetci nenávidia! Lebo stále chceme niečo zbombardovať!"

Zaujímavé bolo, že kritickí boli práve vojaci v zálohe. Videli svet, pochopili, že nie je taký čierno-biely, ako im to domáca propaganda vnucovala. A báli sa, že ich čoskoro povolajú ísť strieľať niekam do Afganistanu, Iraku.

Na druhej strane sa našli aj vášniví "patrioti", aj keď boli v menšine. Jeden z nich mi o pár hodín vykladal, že tie mrakodrapy spadli len preto, že sa tam použila nejaká kórejská, nie americká oceľ.

Už predtým sa ale objavili aj klasické "konšpirácie" či skôr príbehy nedôvery v oficiálnu verziu. Už v prvý večer si niektorí americkí spolužiaci rozprávali, že to všetko možno len nejako zorganizovala vláda, aby mala dôvod ľudí viac ovládať.

Prekvapilo ma to, keďže som dovtedy osobne s týmto aspektom amerického života, hlbokou nedôverou voči vlastnej vláde, neprišiel do kontaktu.

Zároveň prišli aj prvé ukážky spolupatričnosti. Keďže sme boli "americká inštitúcia" okolo campusu okamžite začali patrolovať autá miestnej polície, aby nás nejako "ochránili". V malom nemeckom mestečku, vedľa ktorého campus stál, hneď zorganizovali aj bohoslužby za obete.

Potom sa na 9/11 na campuse začalo zabúdať, nebola to taká téma, ako v samotnom USA. Naši profesori boli aj patrioti, aj takí, čo boli k americkej politike dosť kritickí. Na hodinách histórie sme pomerne detailne rozoberali pôsobenie CIA počas studenej vojny, americké intervencie v Latinskej Amerike a podobne. Pre mňa to bol zaujímavý kontrast s tým, čo som predtým zažíval v Bratislave, kde "lepšia" časť spoločnosti bola silno ovplyvnená americkou vládnou propagandou a okato to prejavovala, s podlízavou nevzdelanosťou. (Až tak veľa sa odvtedy nezmenilo.)

Vojaci rok ešte dokončili, niektorí z nich, pokiaľ viem, potom naozaj museli ísť do Afganistanu a Iraku. Takže túto spomienku venujem aj im, chalanom, s ktorými sme hrávali šachy alebo sa mlátili v telocvični, a ktorí chceli študovať, čítať si o histórii a filozofii. Nie obsluhovať zbraňové systému kdesi v púšťach Stredného východu.

(Status na FB 11. septembra 2021)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984