Je také jedno rádio

Vysiela 24 hodín denne, má najviac redaktorov, hlásateľov a trúfam si odhadnúť, že aj najviac poslucháčov. Je známe hlavne tým, že aj obyčajný človek má na jeho frekvenciách dostatok priestoru, aby mohol slobodne hlásať svoje názory bez toho, že by boli niekým cenzurované, skracované alebo poprekrúcané. Je to rádio, ktoré počuť všade, kde sa zíde niekoľko ľudí. Okamžite ho niekto spustí a každý sa dozvedá tie najdôležitejšie informácie zo zaručene pravdivých zdrojov. Dokonca môže bez problémov vstupovať aj do vysielania, vyjadrovať sa na hocijakú tému, pridávať k nej svoj názor a svoje vedomosti. Právom sa teda tomuto rádiu priznalo pomenovanie - Verejná mienka. Je to jediné médium, ktoré nepretržite vysielalo aj počas predvolebného moratória, keď iné médiá už mali zakázané vysielať v prospech niektorej politickej strany. Nečudo, že všetko to, čo sa vysielalo a hodnotilo po voľbách, vo Verejnej mienke už bolo dávno vyhodnotené a predebatované. Nič nás teda neprekvapilo, ako to tvrdia iné, aj mienkotvorné média.

O mizernej účasti nikto nepochyboval ani pred voľbami. Nezačudovali sme sa ani vtedy, keď sme sa dozvedeli, že do druhého kola postupuje v súboji s pánom Maňkom pán Kotleba. Prečo by sme sa mali čudovať? Bolo to jasné už vtedy, keď sme sa dozvedeli, že jeho súperom by mal byť pán Kaník. To už by musel tento národ úplne osprostieť, aby tak rýchlo zabudol na jeho sociálne ľudožrútstvo, keď ho musela v jeho sociálnych projektoch brzdiť dokonca i pani Radičová. Vo Verejnej mienke už dávno pred voľbami sa tvrdilo, že pán Frešo by nemal púšťať Kaníka do žiadnej politickej debaty. Vždy to ubralo po jeho vystúpeniach na preferenciách SDKÚ.

Prekvapením pre nás mala byť aj zdrvujúca porážka Moniky Beňovej pánom Frešom v prvom kole volieb o miesto župana v Bratislavskom kraji. Pani Monika je pekná a šarmantná dáma, ktorá dokáže komunikovať s každým a o hocičom. Ako je možné, že táto elegantná dáma prehrala svoj súboj s večne zamračeným Frešom? Aj k tomu sa „rádio Verejná mienka“ vyjadrilo skôr než iné média, iní novinári a analytici. V čase, keď tieto médiá sa rozpisovali o jej aktivitách v súvislosti s dúhovými pochodmi homosexuálov a podobnými aktivitami, Verejná mienka vtedy nebola na jej strane. Darmo priletela viackrát až z Bruselu, aby podporila túto menšinu v uliciach Bratislavy, nepodarilo sa jej presvedčiť svet o tom, že jej krajania zmýšľajú rovnako moderne a európsky ako ona. Už vtedy z Verejnej mienky bolo počuť, že jej to voliči zrátajú vo voľbách o župana. Ani s modernosťou a pokrokovosťou netreba nič preháňať. Možno sa mýlim, ale myslím si, že Slovensko ešte nedozrelo natoľko, aby bolo potrebné problémy gejov riešiť ako prvoradé. Aj politici by si mohli občas, aspoň pred voľbami, vypočuť "rádio Verejná mienka".

V súbojoch o župana sa bude aj naďalej v týchto dvoch prípadoch pokračovať. Prekvapením v týchto voľbách by bolo iba to, ak by pán Kotleba porazil pána Maňku, alebo pani Beňová pána Frešu. Rádio Verejnosť však takúto možnosť vylučuje.