Ivan Hoffman: Nikto nás nenútil exhumovať kapitalizmus v mafiánskej verzii

Počet zobrazení: 2974

Jsem hrdý, že jsem s Ivanem Hoffmanem skoro deset let působil v jednom periodiku, i na to, že mi napsal, že mě považuje za svého přítele. Podobné myšlenky jako on má možná v hlavě víc lidí: ale nikdo je neumí tak napsat, a především, on je ten jediný, kdo se je nebojí i v psychóze svatořečení stávajícího režimu v době jeho 30. výročí říkat nahlas a bez obalu: „... po novembri 1989 sa komunisti s chuťou zapojili do budovania kapitalizmu a majú leviu zásluhu na privatizácii, akumulácii kapitálu a nastolení súčasnej liberálnej demokracie... S odstupom času si myslím, že československým prezidentom sa mal stať z viacerých dôvodov Alexander Dubček. Znamenalo by to kontinuitu s násilne prerušeným československým pokusom o socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. Voľbou Václava Havla sme prepásli šancu vydať sa ,treťou cestou‘, budovať systém, ktorý kombinuje prvky solidarity, sociálnej spravodlivosti a slobody, teda skúsiť čosi lepšie, než bol ,reálny‘ socializmus či kapitalizmus. Nikdy, samozrejme, nevieme, čo by bolo, keby, ale som presvedčený, že sme neboli vopred odsúdení vracať sa ku kapitalizmu, ktorý sa už v histórii neosvedčil, a že sme ani neboli nútení exhumovať kapitalizmus v jeho drsnej, mafiánskej verzii… Po bitke je však každý generál. V decembri 1989 sa však zdalo, že kandidatúra Václava Havla je dobrý nápad. Kto ho poznal a čítal jeho eseje, mohol mať dojem, že náplňou politiky sa stane život v pravde, že politická agenda sa bude odvíjať od mravnej integrity prezidenta. Heslo tých dní, a tuším, že to bolo heslo Havlovo, znelo ,kedy, ak nie teraz a kto, ak nie my‘. Znelo mi to vtedy logicky. Až neskôr som dospel k názoru, že keď intelektuál prevezme zodpovednosť za politiku, je to intelektuálne nezodpovedné... hlavnou príčinou rozdelenia Československa bola neochota politikov zveriť takéto zásadné rozhodnutie občanom v referende. Na politikoch je najodpornejšie, že sa povyšujú nad ľudí, ktorým majú slúžiť, v prospech ktorých majú pracovať. Veria, že s mandátom dostali aj rozum a pohŕdajú názorom občana, ktorý ich platí. Politici dostali od občanov vo voľbách úlohu o štátoprávnom usporiadaní rokovať a nájsť všeobecne prijateľný kompromis. Nič im napríklad nebránilo vrátiť sa k Pittsburskej dohode a konečne vyhlásiť pôvodne sľúbenú politickú autonómiu Slovenska, ale i Moravy a Sliezska… Zatiaľ čo u nás politici nerešpektovali väčšinové želanie Čechov i Slovákov udržať spoločný štát, v Španielsku sledujeme neochotu politikov rešpektovať právo Kataláncov, aby sami v referende rozhodli, či chcú alebo nechcú samostatnosť. S tým, ako negatíva globalizácie začínajú prevažovať nad pozitívami, prestáva byť sexy integrácia a začína sa nesmelo rozmýšľať, či receptom na globalizačné neduhy nie je dezintegrácia a deglobalizácia. Oproti niekdajšej predstave, že ideálom je zjednotený európsky priestor, v ktorom sme všetci všade doma, dnes stojí kacírska otázka, či by nebolo lepšie, keby bol každý doma tam, kde je, a či by EÚ neprospelo, keby sa transformovala, resp. rozpustila na spoločenstvo autentických a autonómnych regiónov a mikroregiónov, ktoré by neobmedzovala nadnárodná byrokracia, pracujúca dnes nie v službách občanov, ale ako nástroj nadnárodných bánk a korporácií sledujúcich svoj zisk...“

(Status na FB14. 11. 2019, celý text rozhovoru na Žurnál.Pravda.sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984