I to by mohlo patriť k spomienkam

Zatiaľ v žiadnej správe o návšteve hrobov vojakov Červenej armády a príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, ktoré sa vybral ponavštevovať p. Kiska, prezident, ako jeho výraz úcty k ich smrti, neobjavili sa detaily, že tí mladí ľudia, vojaci chybovali celú generáciu doma, vo svojej vlasti, že to bolo 14 % mladej a životaschopnej populácie národov na jednej i druhej strane.

Ak by sme k absencii týchto podrobností pripočítali stovky našich občanov, ktorí sa dostali často náhodou do ruských pracovných táborov, mali by byť k ich osudu a rokom za polárnym kruhom či v baniach na uhlie priraďované aj okolnosti, za ktorých sa tak stalo. Ak vojak sprevádzajúci zástup skutočných kolaborantov a gardistov zistil, že mu niektorý z nich počas pochodu po hlavnej ulici utiekol, neurobil nič iné než to, že z radu prihliadajúcich a okolostojacich vybral si jedného, aby mu súhlasil počet, ktorý podpísal, pretože ináč by bol potrestaný on trestom najvyšším, životom. Taká bola vojna, či jej odvrátená tvár, ktorá sa dnes, po rokoch mlčania môže interpretovať účelovo, že to bol princíp okupačnej moci. Tak sa stalo v Košiciach.

Tí pochodujúci nyilasiovci a na Slovensku gardisti išli zbierať padlých bojovníkov na bojiskách, brehoch potokov i opevnení po Nemcoch, aby ich v celtách znášali a za účasti predstaviteľov armády pochovali a tam, kde to v tom čase pokladali za najdôstojnejšie, na námestiach miest, okolo sôch svätých, alebo v parčíkoch. Až neskôr a potom sa za podpory našich aj sovietskych úradov určili miesta, kde sú dodnes padlí vojaci pochovaní a k hrobom ktorých prichádzajú ich potomkovia, pokiaľ sa podarilo overiť, že niektorý z hrobov má i svojho adresáta, nie len  bezmenného hrdinu.

Preto osudy jednotlivcov, nech boli akokoľvek tragické a smutné, nemôžu prerásť do nenávisti, sú to ich individuálne príbehy

Ale tí mladí padlí i zajatí Nemci chýbali aj doma, v rozbitých mestách a zbombardovaných fabrikách a rodinách Aj preto prvý spolkový kancelár SRN K. Adenauer (1876 – 1967) v roku 1955 pri prvej návšteve Moskvy otvoril nebojácne otázku návratu nemeckých zajatcov, ktorí aj po 10 rokoch od skončenia vojny stále pracovali za ťažkých pracovných i existenčných podmienok všade, kde chýbali domáce ruky. Podarilo sa mu, že 10-tisíc z nich, nikdy nesúdených ani neodsúdených za vojnové zločiny sa vrátilo po strastiplnej ceste domov, do Nemecka. Aj taká bola vojna a jej následky

A keď sa vrátime v spomienkach na koniec vojny u nás, na Slovensko a možno i so správou o nutnej oprave mostov ponad Váh pred Strečnom, ktorá ich aktuálne evokuje, budeme si pamätať, ako dômyselne a jednoducho ustupujúca nemecká armáda ešte pred tým, čo vyhodila do povetria mosty a zatarasila tunely zničila hlavnú trať od Liptovského Mikuláša po Žilinu (možno i iné). Slúžil na to masívny oceľový hák primeranej hmotnosti ťahaný lokomotívou, ktorý trhal podvaly pod koľajnicami ako zápalky. Rovnako provizórny drevený most ponad Váh, ktorý mohol byť vybudovaný až potom, čo v tunel pred ním plný neznesiteľného zápachu hnijúcich kráv v nákladných vagónoch vyvetrali a sprejazdnili, a robotníci z dielní vo Vrútkach mohli denne do práce po moste dochádzať drezinou. Keď ho v lete 1946 dávali do prevádzky, na brehu Váhu bola veľká slávnosť, všetci prítomní i my deti, počúvali sme ako praskajú piliere dreveného  mosta a tŕpli sme, či vydrží prechádzajúci skúšobný vlak. Vydržal.

Ešte spomeniem, že pri pečení chleba z jačmennej múky potrebovali naše matky droždie .To bolo až v ďalekej droždiarni v Trenčíne a tak podnikavci vlastniaci bicykle s poplátanými plášťami vozili a predávali droždie, ktoré vozili dovtedy, kým nebola trať ďalej na západ opravená.

Aj to bolo vojna, ktorej koniec si spomíname v týchto dňoch, ale jej následky ešte dlho doznievali v našich životoch. V myšlienkach mnohých až po dnešok.