Hrubé manipulácie a klamstvá v Denníku N

V rámci intenzívnej protiruskej propagandy týchto dní publikoval Denník N rozhovor s „českým analytikom“ a „bývalým diplomatom“ Stulíkom. O tom, ako vraj treba účinne presviedčať „zástancov politiky Kremľa“.

Odporúča tam, ako odpovedať na paralely medzi Kosovom a Krymom, ako obhajovať inváziu do Iraku a podobne.

Ten rozhovor je plný takých nehoráznych tvrdení, že som si dovolil aspoň tie najdôležitejšie uviesť tu:

„Slobodan Milošević dostal niekoľko šancí, aby spolupracoval pri ukončení násilia v Kosove.“ Áno, juhoslovanská vláda dostala na rokovaniach v Rambouillet vskutku skvelú ponuku na ukončenie násilia: dostali ultimátum, podľa ktorého mali na celé územie Juhoslávie (teda dokonca nielen do Kosova) pustiť vojská NATO. To by žiadna suverénna vláda nemohla prijať.

„Zločiny, samozrejme, páchala aj druhá strana, hoci v nepomerne menšom rozsahu než srbská armáda.“ Veľmi by ma zaujalo, na čom autor toto tvrdenie vôbec zakladá. Lebo aj k Srbom kritické zdroje zvyknú uznávať, že ozbrojené zložky ústrednej vlády išli vo väčšom počte do provincie robiť poriadky vždy po tom, ako tam kosovské gerily vypaľovali policajné stanice a vraždili policajtov. A nevidel som žiadny relevantný zdroj, ktorý by ukazoval, že to robili zjavne disproporčne.

„Ak si na porovnanie zoberieme anexiu Krymu... Ukrajina pred anexiou neporušovala medzinárodné právo, neboli proti nej žiadne rezolúcie OSN.“ A Juhoslávia medzinárodné právo pred anexiou porušovala ako? To, že rezolúcie Bezpečnostnej rady (!) OSN vyzývali obe strany, juhoslovanskú vládu aj kosovských nelegálnych ozbrojencov, na ukončenie násilia, dáva aký podklad na bombardovanie a okupáciu??

„Áno, zbrane hromadného ničenia, ktorými sa pred inváziou argumentovalo, sa nenašli. Z môjho pohľadu to kladivo, ktoré sa na Husajna použilo, bolo zlé a nešťastné. Aj v tomto prípade bol však útok vedený koalíciou demokratických štátov ako krajné riešenie. Nasledujúce mesiace a roky sa v týchto štátoch zároveň veľmi intenzívne diskutovalo o chybách, ktoré boli s inváziou spojené...“ To, že inváziu viedli demokratické štáty má ako presne ospravedlňovať to, že tak a) urobili na základe lží b) rozvrátili krajinu a zapríčinili smrť stoviek a stoviek tisíc ľudí??

„V demokratických krajinách, ako sú Spojené štáty americké, je armáda pod parlamentnou kontrolou. Pokiaľ by zamýšľali mať niekde základňu, tak by k tomu museli existovať nejaké plány, návrh financovania, museli by sa viesť rokovania s daným štátom.“ Toto má byť argument, podľa ktorého sa Rusi v skutočnosti nemuseli báť, že by si Američania na Ukrajine postavili základne. Čiže, podľa jeho logiky, sa Srbi nemuseli báť, že Američania postavia v Kosove mamutiu základňu, ktorú tam postavili, pretože pred inváziou takéto plány zverejnené neboli. (Ešte si dovolím pripomenúť, že Američania dali poslednému sovietskemu lídrovi Gorbačovovi explicitné garancie, že sa NATO nebude rozširovať smerom na východ.)

„V čase anexie Krymu bol v Bielom dome prezident Barack Obama, ktorý sa usiloval o čo najlepšie vzťahy s Ruskom. Dúfal, že mu Vladimir Putin pomôže v boji proti klimatickým zmenám alebo v spoločnom postupe voči iránskemu jadrovému programu. Postsovietske krajiny ako Ukrajina Obamu nezaujímali...“ No, iste, USA Ukrajina vôbec nezaujímala (:; tu už sme vo sfére rozprávok o tom, ako darčeky na Vianoce nosí Dedo Mráz. Pripomínam: ich štátna tajomníčka Victoria Nuland po telefóne dávala ich veľvyslancovi v Kyjeve pokyny, kto by mal a kto by nemal byť v novej ukrajinskej vláde (akurát, že ich Ukrajinci alebo Rusi tajne nahrávali a nahrávku zverejnili). A počas návštevy Kyjeva išla demonštrantov sama navštíviť a povzbudiť. A rozprávku o mierumilovnom Obamovi, za ktorého Američania napríklad podporovali začiatok krutej občianskej vojny v Sýrii, už radšej ani ďalej nekomentovať.

„Snahy o zbližovanie sa s NATO vidíme v Kyjeve až teraz, po tom, ako sa Ukrajina stala terčom vojenskej agresie. V čase pred Krymom a konfliktom na Donbase nebolo NATO téma.“ Iste, členstvo v NATO nebolo témou nikde vo východnej Európe, respektíve, ak na to prišla neskôr v 90. rokoch reč, obyvateľstvo zvyklo byť proti. A napriek tomu v tom NATO sme.

„Po ukrajinsky sa na Kryme vôbec nehovorilo, dominovala tam ruština. Určite sa preto nedá povedať, že by Rusi na Kryme trpeli pod národnostným útlakom.“ Nie, oni nejako dramaticky netrpeli, ale báli sa, že budú. Mali dobrý dôvod a ich obavy sa aj potvrdili. Po prvé, už od 90. rokov centrálna vláda bojovala proti ruštine (napríklad napriek referendám vo východných oblastiach v roku 1994, kde až 90 percent zúčastnených požadovalo zaviesť na úrovni ich regiónov ruštinu ako druhý oficiálny jazyk, to úrady blokovali). Po druhé, po Majdane ukrajinská vláda najprv zablokovala vysielanie všetkých ruských staníc a neskôr dokonca plošne zakázala dovoz kníh z Ruska. A hlavne, ľudia sa báli násilia: celkom oprávnene, veď inde došlo k strašným veciam, stačí spomenúť to, ako v Odese zahynulo 42 ruských aktivistov.

„Takzvané referendum, ktoré sa konalo na Kryme v marci 2014, nespĺňalo žiadne predpoklady, aby mohlo byť považované za demokratické a právoplatné. Konalo sa krátko po tom, ako polostrov obsadili príslušníci ruskej armády, preto bolo už vopred jasné, ako dopadne.“ Aha, a aké demokratické referendum sa konalo v Kosove? Mimochodom, ani nepriatelia odtrhnutia Krymu si zväčša netrúfajú tvrdiť, že by referendum nebolo úspešné aj za akýchkoľvek iných podmienok: obyvatelia Krymu sa cítia ako Rusi a navyše Rusko má aj výrazne vyššiu životnú úroveň ako Ukrajina.

„Na Námestí nezávislosti boli prevažne úplne bežní ľudia, napríklad učitelia, úradníci, robotníci, ktorí neboli ozbrojení. Spočiatku tam nikto nemal ani len štíty. Vždy to boli poriadkové zložky, ktoré stupňovali násilie proti demonštrantom.“ Strašný nezmysel. Bezpochyby väčšina ľudí boli bežní Ukrajinci, nahnevaní na Janukovyčovu vládu a s vierou, že Ukrajina by sa mala snažiť o trochu tesnejšie vzťahy s bohatou EÚ. Ale my, ktorí sme streaming z protestov pozerali, sme jasne videli, ako tam na policajtov kruto útočia bojovníci z Pravého sektora. Nejaký čas sa im umiernení Ukrajinci v tom snažili aj brániť (vrátane boxera Klička), ale nedokázali týchto dobre ozbrojených ľudí zastaviť.

„Pôvodne to bola partia futbalových chuligánov okolo Dynama Kyjev, zvykli sedávať na pravej strane tribúny. Preto názov Pravý sektor. Medzi týmito ‚rowdies‘ mala svojich ľudí ukrajinská tajná služba kontrolovaná Janukovyčom.“ Po prvé, Pravý sektor neboli žiadni len takí futbaloví chuligáni, išlo o zoskupenie niekoľkých nacionalistických skupín napojených pôvodne na hnutia, ktoré počas sovietskych čias platila CIA. Po druhé, Pravý sektor to celkom určite nehral na Janukovyča, boli úplne kľúčoví v ozbrojených stretoch v Kyjeve aj mimo neho v tom, že Janukovyč stratil moc.

Atakďalej. Je tam strašné množstvo buď hrubých manipulácií alebo klamstiev. Denník N aj autor by sa mali za tento paškvil hanbiť.
(Status na FB 13. 4. 2021, titulok Slovo)