Globálne politické prebudenie
sobota 02. máj 2015Najprv som na internete narazil na výrok Zbigniewa Brzezinského:
[The] major world powers, new and old, also face a novel reality: while the lethality of their military might is greater than ever, their capacity to impose control over the politically awakened masses of the world is at a historic low. To put it bluntly: in earlier times, it was easier to control one million people than to physically kill one million people; today, it is infinitely easier to kill one million people than to control one million people. (http://emergent-culture.com/the-great-global-awakening-has-arrived-egypt-revolution-and-the-drive-to-control-the-internet/)
"Nové aj staršie svetové veľmoci čelia novej skutočnosti. Kým smrtonosnosť ich armád je väčšia než kedykoľvek predtým, ich schopnosť uplatňovať kontrolu nad politicky prebudenými masami vo svete je na historicky najnižšom stupni. Na rovinu povedané, v minulosti bolo jednoduchšie kontrolovať milión ľudí ako ich fyzicky zabiť, v súčasnosti je neporovnateľne ľahšie zabiť milión ľudí než ich kontrolovať."
Začal som pátrať, ako to vplyvný vynikajúci analytik vlastne myslel. V článku pre New York Times (The Global Political Awakening, 2008) napísal:
"Po prvý raz v dejinách je celé ľudstvo politicky aktívne, politicky uvedomelé a politicky interaktívne. Globálny aktivizmus vyvoláva poryv honby za kultúrnym uznaním a ekonomickou príležitosťou vo svete zjazvenom spomienkami na koloniálnu alebo imperiálnu dominanciu."
V knihe „Strategic Vision“ (2013) reaguje na systémovú krízu od roku 2008 a na kontraproduktívny unilaterizmus USA za éry prezidenta G.W.Busha. Konštatuje, že globálna nadvláda Západu skončila. Ide o mladých ľudí, využívajúcich revolúciu v komunikačných technológiách a najmä internet, univerzitných študentov považuje za ekvivalent Marxovho „proletariátu“.
Politické prebúdzanie začalo za Francúzskej revolúcie, pokračovalo v rokoch meruôsmych, v nacionalistických hnutiach na rozhraní 19. a 20.storočia narastajúcou participáciou ľudových más. Ďalej napredovalo Boľševickou revolúciou 1917, ktorú nie bezdôvodne označil ako „utopický manicheizmus“, nástupom fašizmu k moci v Taliansku a v Nemecku. Týka sa aj Číny a Indie. Po druhej svetovej vojne sa prejavovalo protikolonialistickými hnutiami. Masy sa dožadovali a dožadujú radikálnych zmien čiže revolúcie v politickej, sociálnej a ekonomickej oblasti, predstavujú výzvu pre centralizované štruktúry moci.
Elity vždy usilovali o kontrolu populácie a to za každého politického režimu, nezáleží na tom, či ide o fašizmus, socializmus alebo demokraciu. Synovec S.Freuda Edward Bernays v knihe „Propaganda“ (1928) odhalil kontrolu más bez toho, aby o tom vedeli.
"Vedomá a inteligentná manipulácia s organizovanými zvykmi a názormi más je dôležitou zložkou demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí manipulujú s neviditeľnými mechanizmami spoločnosti formujú nevidilteľnú vládu, ktorá je skutočnou vládnucou mocou našej krajiny (t.j. USA). Sme ovládaní relatívne malým počtom ľudí, ktorí chápu mentálne procesy a sociálne vzory más; oni ťahajú za nitky kontrolujúce verejnú mienku."
Uvedené v predstihu v praxi uplatnil v Aprílových tézach (1917) V.I.Lenin, učenlivým žiakom Bernaysa bol J.Goebbels.
V súčasnosti transnacionálna kapitalistická trieda (TCC) je plne etablovaná ako „trieda pre seba“ v Marxovom zmysle, uvedomele - lež krátkozrako - ale rigorózne presadzuje svoje triedne záujmy, čo vyúsťuje do plutokratickej oligarchie. Globálne politické prebudenie naznačuje, že revolučná transformácia je a bude politickej povahy. Rancière definuje politiku ako boj o participáciu tých, ktorí sa nepočítajú. Žižek hovorí o vylúčených, ktorí samozrejme nie sú homogénnou triedou ako „proletariát“ v Marxových predstavách. Nancy Fraserová poukazuje na pomedzný boj (boundary struggle), pod čím rozumie vymedzovanie sociálnych aktérov, ktoré sa aktuálne nedá redukovať na vlastníctvo výrobných prostriedkov. Skončiť by som mohol citátom, ktorý S.Žižek pripisuje W.Benjaminovi, že fašizmus je pokračovaním neuskutočnenej revolúcie. (Citát sa mi nepodarilo overiť). TCC si plne uvedomuje svoj triedny záujem, je tu reálne nebezpečenstvo, že podľa osvedčených receptov z minulosti, keď tieto záujmy budú ohrozené, sa prikloní k fašizmu. Potom by sa lakonické a v podstate cynické vyjadrenie Z.Brzezinského mohlo naplniť. Nech nám teda slúži ako varovná prognóza!
Viac od autora
Komentáre
Hm, žeby politické prebúdzanie začalo za Francúzskej revolúcie? Keď už zoberieme do úvahy len kapitalistickú epochu, tak veľkými sociálno-politickými hnutiami boli husitské hnutie, reformné hnutie, prvá i druhá anglická revolúcia, ap.
A politické hnutia boli prirodzene prítomné aj v otrokárskom systéme, napr. počas Periklovej demokracie.
Politické prebudenie más je spojené hlavne so zmenou spoločenského systému, s rúcaním a tvorbou nového systému, je vyvolané nesúladom kvantitatívne narastajúcich výrobných síl a zastaraných výrobných (spoločenských) vzťahov. Politické prebúdzanie más je zároveň vždy spojené s pokrokovým spoločenským programom, je to jeho nutná podmienka. Bez pozitívneho spoločenského programu sa energia más zmení na deštruktívnu, ničivú silu. Kapitalizmus sa rodil na ideách renesancie, humanizmu, husitstva, reformácie, myšlienok rovnosti (bratstvo, rovnosť, sloboda). Socializmus sa rodil na ideách marxizmu, spoločenskej rovnosti, slobody, sociálnej spravodlivosti.
Ak je systém dostatočne bohatý, má dostatok zdrojov na prežitie krizy svojej klasickej podoby, ako to bolo napr. u Polynézarov, či u západných kapitalistických krajín, ktoré kolonializmom naakumulovali dostatok zdrojov, systém prehodí výhybku na vedľajšiu vývojovú koľaj. Ktorej významnou črtou je spotrebná, konzumná morálka. Masy v takomto systéme svoju "revolučnú politickú" aktivitu zameriavajú v podstate len na udržanie dostatočnej miery konzumu, nie na revolučné, pokrokové ciele. Väčšina pohybov na západe, na Ukrajine, ale aj v arabskom svete sa niesla zvúčša v znamení boja za plný žalúdok, nie za nejaké idey, ideály. Obávam sa, že čiastočne je to tak aj v Grécku, aj tam sa málo hovorí o ideách, viac o plnom žalúdku.
Žiadne významné politické hnutie dnes nevznikne mimo pokrokového programu, ktorý absolútne chýba. Ani ľavica taký program nemá, je úplne odtrhnutá od vnútorných spoločenských pohybov (intelektuálna ľavica by mohla odlíšiť javovú stránku spoločenských pohybov od podstaty). O globálnom politickom prebúdzaní más teda ťažko hovoriť. Vznik nového v prírode, či spoločnosti je vždy spojený s progresívnym programom.
Základnou úlohou je preto dnes pracovať na takomto pozitívnom, vedecky podloženom programe. Bez neho sa pohyb más zmení na deštrukciu tohto sveta.
Hádzať do jednej roviny fašizmus, socializmus a demokraciu sa mi zdá nekorektné. Z vedeckého, hoci aj filozofického hľadiska. Ide o rôzne spoločenské roviny, preto je nekorektné len tak nahádzať ich na kopu. Socializmus, kapitalizmus, nevoľníctvo sú pojmy označujúce ucelený spoločenský organizmus (v jednote jeho ekonomicko-sociálno-politickej stránky).
Demokracia, fašizmus (diktatúra) označujú spôsob formu správy, riadenia, politickú rovinu daného spoločenského organizmu (kapitalizmu, socializmu, či nevoľníctva).
Kapitalizmus môže mať podobu diktatúry (Nemecko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, známe boli juhoamerické diktatúry) alebo demokratickú podobu. K diktatúre, osobitne fašistickej siaha kapitalizmus, kapitál v dobe ohrozenia svojej existencie. Krízový manažment tiež uprednostňuje v dobe krízy autoritatívnu formu vlády. Ekonomická podstata fašizmu zostala za Hitlera stále kapitalistická, vlastnícke vzťahy, ekonomický systém, firmy sa nezmenili.
"Komunizmus ie je pre nás stav, ktorý by mal byť nastolený, nie je to ideál, podľa ktorého by sa mala riadiť skutočnosť. Komunizmom nazývame skutočné hnutie, ktorý zruší terajší stav. Podmienky tohto hnutia vznikajú z teraz jestvujúcich predpokladov." Program skutočnej ľavice musí obsahovať to, čoho sa sociálna demokracia zrieka, totiž zrušenie terajšieho stavu prostredníctvom transformačnej revolúcie. A vychádzať pritom z teraz jestvujúcich predpokladov pre revolučnú transformáciu.
Ten výrok z Nemeckej ideológie je vynikajúci. V nejakej štúdii som ho videl v pozmenenej, viac dialektickej podobe: "Komunizmom nazývame skutočné hnutie,ktoré zruší akýkoľvek stav." K takejto verzii som sa už nedopátral, kakže je možné, že som si ho len sám do takej podoby pozmenil. Ale lepšie by zodpovedal dialekticko-materialistickému chápaniu dejín. Aj tézam Marxa a Lenina (Štát a revolúcia) o tom, že úlohou komunistického hnutia je napokon aj "zrušenie" (pozitívna negácia) aj socialistického štátu.
Bez takto postavenej úlohy "revolučnej" ľavice nevieme objektívne (pozitívne dialekticky) posúdiť ani pohyby v r. 1989, z čoho vyplýva aj schizofrénia ľavicového hnutia. Aj sa k novembru 1989 hlási, aj ho odsudzuje. Bez takto postavenej úlohy, bez pozitívneho dialektického postoja k socializmu, jeho pozitívnej dialektickej transformácie do novej podoby, sme socializmus zbúrali - a pred ľavicou sa objavilo len, zrúcanisko, prázdne miesto, nie základy stavby, na ktorých mala stavať v budovaní. Ľavica v podstate po tom zrúcanisku stále blúdi, hľadajúc nejakú oporu, kde začať stavať.
Myslím si, že ono blúdenie "ľavice" spočíva v neakceptovaní Marxa v celku, bez Komunistického manifestu. Mnohým prekáža už to pomenovanie "komunistický". Totiž už to pomenovanie "komunistický" jasne vyjadruje smerovanie o čo programovo ide (aspoň tak by to malo byť, lebo ľudia už zneužili a defraudovali aj tie makrajšie myšlienky o slobode, rovnosti ... ). Pomenovanie politických strán ako je SDĽ, Úsvit, Vzdor ... dávajú možnosť lavírovania s politickým programom z ľava do prava a zpäť. Smer SD to krásne prezentuje. A je to aj odkaz pre voličov, málo voličov bude študovať program strany a ešte tomu nejako sa nad tým zamýšľať.
Preto si aj myslím, že premenovanie komunistickej strany na SDĽ bol prvým základným krokom k rozbitiu ľavice. Ono, to spojenie s pomenovaním "komunistický" sa dnes moc nenosí a aj tu, hoci sa vlastne všetci, autori aj diskutujúci, hlásia k ľavici, spojenie s týmto slovom, aspoň mám dojem, neradi používajú. Vo svojich vyjadreniach mi pripadajú niekedy až priveľmi opatrnícky, ja som bol v strane len krátko, ja som bol tamto a hento, ako by sa za svoje členstvo v komunistickej strane hanbili. Pritom neviem prečo. Jednoznačne si dovolím povedať, že sme zabezpečovali drvivej väčšine národa podstatne kvalitnejší spôsob života po všetkých stránkách ako je tomu dnes, nehľadiac na prebudovanie Slovenska z krajiny roľníkov a patierov a krajinu s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom.
Nieviem, kde som, čí nie som v SLOVE a tam sa všeličo nemá. Ja som nadobudol poznanie, možno ako posledný, že ľudia, ktorí v dobrom spomínajú na socializmus sú nadšene v podvedomí za tento kapitalizmus, a popri tom s ním vedome nesúhlasia. Volá sa to triedna nevedomosť zamotaná do zámien fundamntálnych osobných záujmov? Autor je dobrý autor, nachádza, ako, že je iný nový druhý proletariát, a to si myslím dávno, ja to dávam do súvislosti s kapitálovým prerozdelním prospechu z vedy vo výrobe. Do toho patrí degradácia vzdelaných vrstiev. A posledné Rusko Ukrajinské vojny ešte viac týchto ľudí, vedomým proti kapitizmu a s podvedomým za kapitalizmus, utvrdilo, že obrana Ruska je to správne a to najhorše je, že úplne z tohto dôvodu zavrhli spoločenské poznanie, histrické skúsenosti odmietajú vyhodnotiť a ani neberú, že Rusko je kapitalizmus. Takže dnes všetko stojí, teda sa nepohýna z dôvodu verejnej mienky, a to v celej Európe. Niečo sa musí stať a čím neskôr to bude, tým to bude väčšie. Takže preto, kto pracuje na uvedomení si más, že niečo sa musí stať, je ten, kto pracuje pre mier.