Fetiš rastu a "lenivé" národy

Počet zobrazení: 3553

Autor eseje, ktorú som cez Facebook odporúčal, Filip Vostál, položil naozaj provokatívnu otázku. Dokážeme si predstaviť budúcnosť, resp. spoločnosť, v ktorej nebude nevyhnutne hrať prím hospodársky rast, posadlosť pracovným výkonom a ekonomicky cielenými „inováciami“? Makroekonóm Václav Novotný, známy výskumom Kondratievových cyklov, poukázal na dva argumenty, ktoré sa zdajú byť evidentné. Po prvé, že nie je mysliteľné, aby sa rast výroby zastavil, ľudstva neustále pribúda a pomalší rast možno očakávať vo vyspelých ekonomikách. Po druhé, že intenzita práce je mikroekonomická a hospodársky rast makroekonomická kategória, pričom medzi nimi je iba voľný vzťah, s čím súhlasím. Lenže z uvedeného vyvodil, že lenivé a nevýkonné národy zostávajú spravidla chudobné a zaostalé, zatiaľčo príčinlivé národy bohatnú a sú nositeľmi pokroku.

 

Skúsme sa zamyslieť najprv nad osvietenským termínom „pokrok“. To, čo nazývame a velebíme v danej dobe ako pokrok, je vlastne nastupujúci úspešný trend, ktorý sa dočasne javí ako taký jedinečný a veľkolepý, že prehliadame negatívne externality a v konečnom dôsledku ignorujeme spätnú väzbu spoločnosti na prostredie. Kto si všímal devastáciu biosféry, keď éra dymiacich komínov bola na vzostupe? Čiže to, čo je vlastne „pokrok“, sme si v danej dobe vymysleli na zdôvodnenie nášho počínania. Toto zdôvodnenie je vždy ideologické. Naša súčasná situácia javí typické symptómy upadajúcich starých civilizácií, ktoré zanikli v dôsledku vlastného úspechu, majúceho za následok vyčerpanie životne nevyhnutných disponibilných zdrojov.

 

Prvý osudový problém, ktorý treba v súčasnosti riešiť, je vojnový stav. Druhým problém spočíva v neudržateľnej fetišizácii rastu. Naša súčasná situácia javí typické symptómy upadajúcich starých civilizácií, ktoré zanikli v dôsledku vlastného úspechu, majúceho za následok vyčerpanie životne nevyhnutných disponibilných zdrojov. Spoločnosť zahľadená do seba reprezentovaná politikmi, pre ktorých je rozhodujúci horizont znovuzvolenia, však o vhľad do blízkej budúcnosti nemá záujem, preto nekriticky presadzuje udržiavanie a narastanie tempa ekonomického rastu neudržateľným spôsobom. Ak naša civilizácia nemá zaniknúť prostredníctvom nekontrolovanej pozitívnej spätnej väzby, musí sa zrieknuť fetiša rastu a to znamená prehodnotenie vzťahu civilizácie (kultúry) a prírody. Nástroje sa už formujú, ide o holistické myslenie a novú duchovnosť. „Rast výroby“ vyžaduje negatívnu spätnú väzbu, ak nechceme, aby termostat vybuchol. Táto sa v rámci kapitalizmu doteraz uplatňovala striedaním cyklických výkyvov, kríz a konjunktúry, čo vedie do kritického štádia, sprevádzaného náhlym kolapsom alebo pádom. Marx prvý pochopil, že kapitalizmus má zabudovaný imanentný deštrukčný mechanizmus. N.Georgescu-Roegen ukázal, že ekonomický proces je ireverzibilný a znamená permanentnú kumulatívnu zmenu prostredia: cenné zdroje (nízka entropia) sa premieňajú na bezcenný odpad (vysoká entropia). Druhý zákon termodynamiky vysvetľuje nedostatok, pretože ak by neplatil a premena energií by bola reverzibilná, by sa teplo mohlo donekonečna premieňať na prácu. Z uvedeného vyplýva, že prírodné zdroje sú vyčerpateľné a nenahraditeľné. Živé organizmy sa vyznačujú iným druhom negatívnej spätnej väzby, homeostázou, ktorá zvnútra udržiava rovnováhu organizmu a prostredia. Takže potrebujeme dosiahnuť, aby rast výroby prebiehal tak, že bude konvergovať k rovnováhe s biosférou, teda nie exponenciálny rast, ale degrowth (negrast). Dvadsať rokov po Roegenovej smrti sa jeho koncept konečne začína brať medzi ekonómami vážne.

 

A pokiaľ ide o „lenivé národy“ Niečo podobného tvrdil už Hegel vo svojej filozofii dejín. Max Weber urobil komparatívny rozbor, ktoré národy alebo nemecké spolkové krajiny lepšie zodpovedajú „duchu kapitalizmu“ a dospel k záveru, že tie protestantské. A dalo by sa povedať, že leniví a poživační Gréci si bankrot zapríčinili sami a čím skôr opustia eurozónu, tým lepšie pre ostatných. Pertraktované tvrdenie je nehorázne. Niečo pravdy však zrejme bude v tom, že krajiny južnej Európy majú inú mentalitu a k produktivite podľa nemeckého vzoru sa im nedarí priblížiť. Ak budeme považovať meritokraciu za „telos“, potom si jednoducho nezaslúžia prosperitu. Ide o to, či je efektívnosť/výkonnosť cieľom alebo prostriedkom. Ak je cieľom osebe, tak sa nezastavíme, pokiaľ našu planétu úplne nezdevastujeme a po vyhynutí ľudstva nejaké pozostalé stroje budú pokračovať vo výrobe, pokým ich nezastaví entropia. Ak je iba prostriedkom, potom treba definovať cieľ, napríklad ako rozvoj ľudských bytostných síl, ktorému sa medze nekladú. Pamätám na Egona Bondyho, ktorý pripomínal, že prírodné národy (lovci a zberači) potrebovali na obživu menšiu časť dňa a mohli sa venovať duchovnej kreativite, boli zrejme šťastnejší než ľudia éry dymiacich komínov. Samozrejme Voltaire mal pravdu, že nedokážeme znovu žiť v jaskyni. Futurológ sa môže odvolať na radikálne zmeny technológie v strednedobom horizonte (okolo 2030), ktoré prinesú zásadne iný typ efektívnosti, relokalizáciu a produkty na zakázku, kedy sa vyrobí len to, na čo je bezprostredný dopyt. Podľa dlhodobých predpovedí sa nachádzame na počiatku zostupnej fázy Kondratievovho cyklu, ktorá naštartovala asi pred desiatimi rokmi. Odrazenie odo dna sa dá očakávať približne po roku 2030, pretože nabehne nová vlna technológií (robotizácia, 3-D tlačiarne,, slnečná energia a i.) ktoré sú dnes v štádiu vývoja a prinesú radikálne zmeny oproti druhej industriálnej vlne.

 

V Davose vzbudil všeobecnú pozornosť prejav čínskeho ministerského predsedu Li Kche-čchianga, ktorý na rozdiel od pumovania nových peňazí do ekonomiky hovoril o spomaľovaní rastu HDP. Nejde o krízu, ale o transformáciu a kvalitatívnu metamorfózu, čo Čína pochopila a spomaľuje, toto čínsky premiér označil ako fázu nového normálu: Čína dosiahla rast pri vysokej zamestnanosti, nie za cenu nezamestnanosti, buduje nové Hodvábnu cestu ekonomického pásu spolupráce aj námornú trasu. Podľa uznávaného ekonóma Milana Zeleného Čína v predstihu pochopila, k čomu sa ostatný svet ešte nedopracoval, lebo uplatňuje fetiš rastu. Zelený hovorí o konci globalizácie, teda o deglobalizácii, čo znamená regionalizáciu a relokalizáciu v ekonomike, vzdelávaní a v politike, vzniknú relatívne sebestačné makroregióny. Zvýhodňovanie zahraničných investorov skončí, má sa rozvinúť silná podnikateľská mikroekonómia, masové podnikanie a inovácie, decentralizácia na samosprávy nižších úrovní. Treba tiež opustiť koncept novej studenej vojny a mentalitu „nulového súčtu“ (víťazov a porazených). Pozemská civilizácia sa nachádza v stave tektonického zlomu a rozhoduje sa o tom, za akú cenu ľudstvo prežije. V súčasnosti je naliehavou otázkou, po ktorej prebieha línia civilizačného zlomu, ako dosiahnuť globálnu prosperitu bez pozitívneho ekonomického rastu na planéte s limitovanými zdrojmi.

Odporúčam do pozornosti "Jak zničit Řecko a Evropu" http://blisty.cz/art/77867.html

 

LADISLAV HOHOŠ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984