Európa ako možnosť

Počet zobrazení: 2930

Literární noviny sa v ankete na tému, či je nám demokracia ukradnutá, pýtali aj sociológa Jana Kellera. Z jeho odpovede ma zaujali slová:Současná krize politiky má více příčin a při hledání řešení je nutno je oddělovat. Všem národním státům (i větším, než je Česko) hrozí, že v době globalizace se jejich politický život stane pouhým folklórem. Politici zprava i zleva mohou jen nepatrně ovlivňovat tak důležité parametry, jako jsou míra nezaměstnanosti, sociální politika, financování chodu státu. Anonymní toky financí a strategie nadnárodních korporací je v podstatě vyvlastňují od moci. (…) Politika v zemích typu České republiky si navíc k tomu všemu škodí neschopností, či neochotou snížit míru korupce. V tom nejhorším, nikoliv však nutně ojedinělém případě se politici stávají jen „bílými koni“ velkých mafiánů, kteří ze zákulisí porcují to, co globalizace zatím ještě státu ponechává. (…) Řešení není jednoduché. Je evidentní, že státy se nedokážou ubránit samy negativním vlivům globalizace. Zde může pomoci jen uskupení velikosti a síly sjednocené Evropy. Evropa v mnoha ohledech nefunguje tak, jak by měla, ale bez Evropy bude stát – s počtem obyvatel srovnatelným s většími světovými metropolemi – zcela bez šancí. Nemáme na vybranou mezi tím, zda o státní suverenitu přijdeme, anebo ne. Máme na vybranou jen mezi tím, zda se naše suverenita rozplyne v té evropské, anebo nás o ni připraví nadnárodní firmy a mocné finanční instituce. V prvém případě se můžeme o prosazování jakéhosi politického vlivu snažit, ve druhém případě by taková snaha byla zcela zbytečná“.

K tomu dodávam: Stotožňujem sa názormi J. K. Súhlasím, že platia aj pre Slovensko. Aj ja dávam prednosť vraj obmedzenej ľudskej, politickej, ekonomickej, kultúrnej, sociálnej dôstojnosti v európskych šatách pred hrdosťou, že patrím do rodiny toho-oného, domáceho či zahraničného „krstného otca“. Členstvo v mafii (čo aj v našej rodnej) nie je mojím meradlom vlastenectva.

Pred chvíľou som si prečítal titulok Pravdy: „Chorváti vstupujú do EÚ bez veľkého jasotu, s vráskami na čele. A pokračujú v pesimistickom tóne, že vraj predtým ružový sen života Chorvátov v blahobyte sa mení na ochabujúce nadšenie. Nie je takýto myšlienkový prúd priam typickou ukážkou snahy aj „nepodkupných“ médií podporovať stratégie nadnárodných korporácií vyvlastniť štát od moci“? A keď sa po rokoch našiel odvážlivec rozšírenia EÚ v podobe chorvátskeho štátu, treba mu to poriadne „osladiť“ a najmä nadnárodné korporácie potrebujú zneistiť myšlienku jednotnej Európy. Čo ak náhodou by myšlienka silného politického celku mala úspech a bola schopná nebodaj klepnúť a predovšetkým finančnú oligarchiu po jej nenásytných prstoch?

Avšak európske vajatanie nie je prítomné len pri komentovaní čerstvého európskeho nováčka. Je vlastné aj veľmi malej časti (ale so silným hlasom) slovenskej politickej scény. Veľmi ma neznepokojujú. Strany typu slobody oslobodenej od solidarity a iné politické spoločnosti s ručením obmedzením a ich nadácie a spolky v cudzích službách to majú v génoch. Mrzí ma protieurópsky trend v diskusiách na ľavej strane politického spektra. Už sme zabudli, že „my nefinančná oligarchia“ sme ako proletári pred 150 rokmi. Nemáme čo stratiť, len okovy postavenia na nesprávnej strane finančnej barikády. Pretože kapitál je už dávno nadnárodný, musíme byť aj my občania nadnárodní. A čo znamená občan? Príslušnosť k štátu. Preto ak máme byť úspešní, musíme štát posilniť na všetkých úrovniach. Vôbec mi neprekáža ani slovné spojenie Spojené štáty európske. Dôležité bude či a do akej miery budú mi zabezpečovať dôstojný každodenný život a budúcnosť našich potomkov. A to, ako sa ukazuje, nedokáže nijaký malý štát. Jednotlivé štáty Európy sú všetky malé v porovnaní s USA, Ruskom, Čínou či Indiou. Preto hŕŕ do Európy, ale do Európy pretváranej na ľudský obraz, kde mierou úspešnosti nebude zisk, ale spokojnosť a všestranný rozvoj osobnosti. Cesta k vysnívanému cieľu ľudstva je kľukatá, ale má zmysel a azda aj budúcnosť. Dokonca si viem predstaviť si ju ako nekrvavú, revolúcia by mala prebehnúť len v našich mysliach. Ako hovorí Michal Polák, prekonaniu krízy a nastoleniu zmeny môže napomôcť zvyšovanie miery demokracie v spoločnosti. Pôjde o to, aby jediným etalónom demokracie neboli voľby raz za štyri roky, ale aby posudzovanie (a rozhodovanie) variantov fungovania spoločnosti bolo našou každodennou voľbou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984