Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Slovensko stratilo posledný inštitút nestrannosti a nadhľadu

Počet zobrazení: 900

Je ťažké udržať si v tejto hysterickej dobe nadhľad, ale ten, kto by sa mal o to aspoň z titulu svojej funkcie usilovať, je prezident republiky. Zuzana Čaputová včera opustila pózu cukrovej bábiky, zhodila masku svojej nadstraníckosti a predviedla výstup, ktorý je buď dočasným skratom alebo vážnym signálom, že prechádza do ofenzívy. Reakcie verejnosti sú ľahko predvídateľné. Jej prívrženci jej budú tlieskať, že konečne tým smerákom naložila, ako sa patrí – kým opozícia zajasá, ako keď ryba skočí na návnadu. V podstate sa tešia obe skupiny, lebo vo vyhranených situáciách vedia lepšie manažovať vášne. Niečo tu však naozaj nie je v poriadku.

V prvom rade hlava štátu by mala vedieť znášať kritiku s nadhľadom. Jej nervózne reakcie na útoky expremiéra Fica sú predsa len precitlivené – ak má predseda Smeru-SD „dokázať alebo mlčať“, že Zuzana Čaputová slúži americkým záujmom, potom ona by mala rovnako „dokázať alebo mlčať“, že Vladimír Putin organizuje nával utečencov na bielorusko-poľské hranice – sú to rovnako expresívne politické vyjadrenia a obvinenia bez dôkazov. To, že „zmarila referendum“ je síce z podstaty veci prehnané, ale nemôže poprieť, že v tom má prsty. To, že tým chránila ústavu, je patetická lož, keďže značná časť právnikov je presvedčená, že ústavný súd rozhodol absurdne, čiže keby ten návrh nepodala, je dosť možné, že by sa nenašiel nikto, kto by celú záležitosť spochybnil. Práve jej neúprimnosť a neochota priznať, že si nové voľby neželá a urobila všetko pre to, aby sa nekonali, je kameňom úrazu.

Provládne červené denníčky podľa očakávania adorujú prezidentku, aká bola rázna a dajú si záležať, aby zdôraznili, že kritizovala aj vládu. Lenže všetci vieme, že to bolo v porovnaní so zdrvujúcou kritikou opozície iba láskavé napomenutie. Čaputová nikdy nevybehla na Matoviča tak ako na Fica a že na to bolo príležitostí neúrekom, to si ešte snáď pamätá každý. Rovnako nezabudnuteľná je jej hláška, že každý si želá, aby mala táto vláda úspech – v čase, keď mala vláda nameranú 80-percentnú nedôveru spoločnosti. Jej včerajšie vyjadrenie, že táto vláda má veľa odborníkov, ktorí robia dobré veci, je už len bodkou za konštatovaním, že nevníma realitu a je zaujatá až hrôza. Nezávislosť sa totiž neprejavuje pokryteckými sladkými rečami, ale spravodlivým úsudkom.

V jednej veci sa však kritici Zuzany Čaputovej mýlia. Hoci má dokázateľne bližšie k vládnej koalícii než k opozícii a včera to deklarovala úplne jasne, ten subjekt, ktorému drží chrbát a ktorého politiku napĺňa, je Progresívne Slovensko. PS by bolo určite súčasťou tejto vlády, keby sa dostalo do parlamentu, a tak zatiaľ jeho témy pretláča jeho bývalá podpredsedníčka, ktorá mentálne z tejto funkcie nikdy neodišla. Preto sa aj PS vyvíja ako „hradná“ strana a bráni prezidentku v prvej línii, až je to občas komické. Áno, útoky Smeru-SD sú hrubé a občas mi ich vulgárnosť vyrazí dych. Ale zlo sa nedá vykoreniť tým, že budeme proti nemu bojovať, ale jedine tým, že ho nebudeme živiť.

Ten najdôležitejší odkaz s ďalekosiahlymi dôsledkami zo včerajšej slovnej prestrelky medzi Grassalkovičovým palácom a Súmračnou ulicou však znie, že Slovenská republika stratila inštitút, ktorý bude vnášať do spoločnosti prepotrebný nadhľad, nestrannosť a stabilitu. Zuzana Čaputová vyrazila do boja rovnako ako jej predchodca Andrej Kiska. Považujem to za obrovské zlyhanie. Čo je to za motiváciu, ak tvrdí, že útoky Smeru-SD ju posilňujú v rozhodovaní kandidovať opäť? Všetci vieme, že je už dávno rozhodnutá, ale aký signál do spoločnosti vnáša konštatovanie, že ju motivuje boj proti opozícii? Možno by bola skvelá líderka tejto vládnej koalície, ale ako prezidentka týmto zlyháva na celej čiare. Za rovnako nenáležité považujem jej vyjadrenie, že ľuďom blízkym Smeru-SD nikdy neudelí milosť. To čo je?! O nominantoch či mecenášoch Smeru si môžem myslieť hocičo, ale ak vopred prejudikujem rozhodnutie, pričom neviem, či súd rozhodne spravodlivo, inštitút milosti stráca zmysel. Ona predsa nie je absolutistická panovníčka, aj keď sa na kráľovnú hrá, aby svojvoľne rozhodovala o tom, kto je hoden milosti.

Čaká nás teda urputný a pomerne nechutný boj, v ktorom sa prezidentka pravdepodobne postaví na čelo či už otvorených alebo skrytých prívržencov tejto vládnej koalície. Ona vie, že teraz už cúvnuť nemôže a prívržencov opozície neosloví. Jej pomerne paranoidná hláška, že opozícii nejde o referendum, ale že jej chcú uchmatnúť kreslo, je nehodná hlavy štátu. Najviac tým však utrpí samotný úrad prezidenta republiky. Ako som už povedal v jednom z predchádzajúcich vyjadrení, nikto tak neurobil funkciu hlavy štátu zbytočnou ako práve Zuzana Čaputová. Jej včerajšia ofenzíva naznačuje, že sa rozhodla hrať vabank. A to je veľmi nebezpečné tak pre jej úrad ako aj pre celú Slovenskú republiku.

(Status na FB 12. novembra 2021)

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy