Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Pred štvrťstoročím umrel slovenský Hemingway a vládca slovenčiny

Počet zobrazení: 664

Pred 25 rokmi, 25. októbra 1996, zomrel v Bratislave jeden z najväčších slovenských spisovateľov Vladimír Mináč. Keďže na budúci rok v auguste si budeme pripomínať storočnicu od jeho narodenia, dalo by sa povedať, že týmto výročím štartujeme rok Vladimíra Mináča. Mal som to šťastie, že som ešte stihol tohto veľkého rozprávača a jedného z najmúdrejších ľudí, akých kedy zrodila slovenská zem, spoznať zblízka.

Mináč bol nesmierne komplikovaný človek. Ale kto ho chce súdiť, musí najprv poznať jeho ťažký život, ktorý ho na to predurčoval. Ako 22-ročný sa zapojil do Slovenského národného povstania. Ktosi ho udal a dostal sa do rúk nacistom. Opretý čelom k múru a so zviazanými rukami za chrbtom počúval, ako nemeckí okupanti odrátavali každého druhého, ktorého zastrelili. On mal väčšie „šťastie“ – transportovali ho do koncentračného tábora Mauthausen. O tejto skúsenosti hovoril veľmi málo. Najviac porozprával svojmu dlhoročnému priateľovi, spisovateľovi Petrovi Holkovi. Viem, že istý čas pálil mŕtve telá v peci, v pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a do konca života sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku „schody smrti“. Bol som tam, videl som ich na vlastné oči a nechápal som. Mal tie schody spočítané. Bolo ich 186. Ak niekto spadol, buď ho zastrelili alebo so sebou strhol ďalších pod ním. Niekoľko mesiacov sa celý jeho život koncentroval na to, aby sa sústredil, ako správne klásť nohy pred seba a nestratiť rovnováhu. Nič viac. V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí, ale Mináč prežil. Jeho mama ho po návrate niekoľko mesiacov dávala dokopy. Keď ho potom v čase komunistického teroru na začiatku päťdesiatych rokov obvinili z buržoázneho nacionalizmu a mladí sfanatizovaní zväzáci ho na stavbe priehrady obkolesili, hádzali do neho blato a prinútili ho, aby urobil „sebakritiku“, mladý spisovateľ po druhýkrát pocítil, ako sa mu okolo hrdla zaťahuje slučka. A vtedy si povedal, že už viac nechce byť hrdinom a potrebuje iba prežiť.

Toto rozprávam všetkým, ktorí ho chcú súdiť. Život človeka by sme mali posudzovať len do takej miery, do akej sme schopní prejsť ho v jeho topánkach. Vladimír Mináč bol v každom prípade jednou z kľúčových postáv druhej polovice 20. storočia. K jeho nesmrteľnosti by stačilo iste to, že napísal pravdepodobne najdôležitejší román o Slovenskom národnom povstaní. Lenže on toho urobil oveľa viac. Bol aj scenáristom, podieľal sa okrem iného na tvorbe kultového filmu Kapitán Dabač. Ja sám si najviac cením jeho publicistickú tvorbu, ktorá patrí k vrcholom slovenskej esejistiky. Ak sa kedysi ľudia učili po anglicky, aby mohli čítať Shakespearea v origináli a po rusky, aby mohli čítať Puškina v origináli, tak z tých istých dôvodov by sa mali učiť po slovensky, aby mohli čítať Mináča, aby si mohli vychutnať jeho geniálne slovné spojenia, ktoré sú nepreložiteľné. Kedysi som o ňom napísal, že on slovenčinu neovládal, on jej vládol. Jeho eseje sú okrem myšlienkového bohatstva predovšetkým majstrovskou školou, čo dokáže slovenčina. Keby aj celé jeho dielo nestálo za nič, v tomto ohľade bol neprekonateľný: dokázal veľkosť a možnosti nášho jazyka. Vyvrátil tvrdenia profesora Marcelliho (ktorého si inak veľmi vážim), ktorý nás na prednáškach z dejín filozofie presviedčal, že slovenčina nie je vhodný jazyk pre filozofiu. Nemusel na to použiť žiadne teoretické zdôvodnenia, on to dokázal vlastnou tvorbou. Môj učiteľ španielčiny Jozef Šulhan múdro hovorieval, že človek môže ovládať iba jeden jazyk – vlastný. Tými ostatnými môže nanajvýš výborne rozprávať. Mináč to v plnej miere potvrdil. Ako skutočný vládca slovenčiny si s ňou robil čo chcel, neraz ignoroval pravidlá, dotváral ju podľa vlastných potrieb, ohýbal ju, maznal sa s ňou ako s milenkou. Pred celým svetom dokázal, že slovenčina patrí medzi najbohatšie a najvyspelejšie jazyky – ak ovládate jej majstrovstvo. Ak sa chcete naučiť, aké sú možnosti slovenčiny, čítajte Mináča.

Dnes sa o Mináčovi píšu ploché a plytké odsudky, že bol oporou normalizácie, ale skutočnosť je, ako to už býva, oveľa zložitejšia. Mináč bol počas Pražskej jari Dubčekovým priaznivcom a keď ho odvolali z postu predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR, na protest si vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály. Keď mu však pohrozili profesijnou likvidáciou, po pritvrdení normalizácie sa novému kurzu podvolil. Možno si pamätáte, ako mu mladý študentský aktivista Milan Nič (dnes predstaviteľ zahraničného tretieho sektora) počas Nežnej revolúcie v televízii vmietol do tváre, že sa celý život len krútil a že všetko prežil – akoby bolo povinnosťou človeka trpieť a neprežiť. Iste sa, poučený zo svojej mladosti, nepokúšal s režimom zraziť priamo. No vždy ho vedel obísť a pomôcť tam, kde bolo treba. Málokto o ňom vie, že po temných päťdesiatych rokoch sa zaslúžil o rehabilitáciu fejtónu, ktorý bol považovaný za „buržoáznu úchylku“ a prežitok. Ako predseda Matice slovenskej po prvý raz nadviazal spojenie s krajanmi v Amerike, ale na rozdiel od dnešných predstaviteľov tejto organizácie kategoricky odmietal ľudácku emigráciu. Pomohol uplatniť sa mnohým zakázaným autorom (buď ich zamestnal v Matici slovenskej alebo im poskytol tvorivé štipendiá), okrem iného sa zaslúžil aj o návrat Milana Lasicu a Júliusa Satinského na scénu, za čo sa mu humoristická dvojica neskôr odvďačila tým, že z jeho satirického románu Výrobca šťastia urobila úspešnú divadelnú hru. V osemdesiatych rokoch sa verejne zastal environmentálnych disidentov z ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas a ako poslanec viedol nerovný boj s čechoslovakistami, ktorí sa rozhodli zlikvidovať posledné zvyšky oklieštenej federácie. V porevolučných dobách sa angažoval najmä za dosiahnutie samostatnosti Slovenskej republiky.

Stretnúť Mináča bolo pre mňa celoživotným zážitkom. Väčšina ľudí, keď sa opije, buď vystrája alebo zmĺkne. Mináčovi to vtedy začalo najviac myslieť. Neraz som bol svedkom rituálu, keď vošiel do Klubu slovenských spisovateľov, zvučným hlbokým hlasom zavolal – „Eva, dones benzínu!“ – čašníčka priniesla desať vodiek a on sa až po šiestej rozrozprával... Ale ako rozprával! Spisovatelia okolo neho vytvorili hlúčik ako okolo šamana pri táborovom ohni a ani nedýchali. Bolo to niečo neskutočné, niečo, čo som odvtedy už nikdy nezažil. Mináč bol ťažký alkoholik, ale nie taký ten deštruktívny, bol to „slovenský Hemingway“, ktorý urobil z alkoholu majstra. Ja sám nemôžem zabudnúť na to, že to bol Vladimír Mináč, ktorý na mňa prvý poukázal a vo svojich slávnych Hovoroch M (vydaných knižne) upozornil na „mladého talentovaného slovenského mysliteľa“, o ktorom vraj budeme ešte veľa počuť... Inokedy, v čase, keď robil s Danou Podrackou knihu rozhovorov, na mňa v Klube spisovateľov ponad stoly veľavravne zakričal: "Dnes sme o vás hovorili a písali!" Chápete, čo to znamenalo pre takého mladíka? Neviem, či mi niekto preukázal väčšiu poctu.

Baťko Mináč (ako mu vraveli) ma mnohému naučil. V tej televíznej debate z roku 1989 znemožnil horkokrvného aktivistu Niča jedinou otázkou: „Čo ste odo mňa čítali?“ Vysvitlo, že NIČ. Nemusíte mať Mináča radi tak ako ja, ale ak ho chcete hodnotiť, odporúčam vám – čítajte ho. Nepoznám človeka, ktorému by jeho diela nepovzniesli ducha. A o to ide v tejto dobe predovšetkým.

(Status na FB 25. októbra 2021)

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy