Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Pred 95 rokmi sa narodil najväčší slovenský režisér Martin Ťapák

Počet zobrazení: 572

Som veľmi vďačný verejnoprávnej RTVS, že si pripomenula dnešné nedožité 95. narodeniny významného slovenského režiséra, herca, tanečníka a choreografa, vskutku národného umelca Martina Ťapáka, a to celovečerným dokumentom, ktorý nakrútil jeho syn Marek Ťapák. Cítiť z neho nielen lásku k otcovi, ale aj dôkladné poznanie toho najdôležitejšieho, čo pre slovenskú kultúru zanechal. Martin Ťapák nakrútil vyše sto filmov, no keby neurobil nič iné, len Pacha, hybského zbojníka, Živý bič a Nevestu hôľ, budem ho považovať za najväčšieho slovenského režiséra, aký sa už nenarodí. Ale on toho urobil oveľa viac.

Umelecký génius Martina Ťapáka vyťažil z krásy slovenskej prírody a nášho folklóru maximum do vyššieho celku, ktorý je naším originálnym príspevkom k európskej civilizácii. Úplne súhlasím s Emíliou Vášáryovou, ktorá povedala, že nikto nerozumel naturelu lyrizovanej prózy tak ako on, nikto iný by v tom, čo väčšina z nás pohŕdavo označuje za vidiecke, obmedzujúce či dokonca prízemné, nedokázal nájsť jedinečnosť, svetovosť a úchvatnú krásu. Bolo šťastnou hrou osudu, že sa s geniálnym režisérom Ťapákom stretol rovnako geniálny tvorca filmovej hudby Svetozár Stračina, lebo obaja povýšili pátos ľudových tradícií na tú najvyššiu úroveň, na niečo nové, čo nenájdete nikde inde na Zemi. Ťapák však nebol nejaký lacný gýčovitý folklorista, práve naopak. Prvú inšpiráciu na zbojnícku paródiu dostal už počas nakrúcania filmu Jánošík, v ktorom bol nielen hercom, ale aj pomocným režisérom, no hlavný režisér Paľo Bielik mal inú predstavu. Až keď si prečítal v Slovenských pohľadoch poviedku Petra Jaroša o hybskom zbojníkovi Pachovi, pochopil, že je to presne to, čo hľadal.

Preto sú mi smiešni všelijakí tí teoretici, ktorí mu vyčítajú, že v sedemdesiatych rokoch sa odklonil od svojich klasických tém a začal nakrúcať filmy, ktoré sa viac páčili režimu, pretože ja aj taký Deň, ktorý neumiera, považujem za jeden z najlepších filmov o Slovenskom národnom povstaní. A čo Sváko Ragan, Rysavá jalovica, Vianočné oblátky – to boli vari normalizačné filmy? Pche. Radšej počúvajte, s akou úctou o ňom hovoria tí najväčší z najväčších, ktorí s ním spolupracovali – Emília Vášáryová, Jozef Kroner, Štefan Kvietik – nie tých, ktorí sa usilujú všetkých a všetko kádrovať a schematicky zaraďovať.

Môžem potvrdiť aj slová herca Zora Laurinca, ktorý o majstrovi povedal: „Bol to úžasný, bezprostredný človek, ktorý dokázal okolo seba šíriť výbornú náladu, férový chlap.“ Moja osobná skúsenosť s ním bola rovnaká. Zoznámil nás môj vzácny priateľ a veľký spisovateľ Peter Jaroš v Klube slovenských spisovateľov kedysi koncom roka 1995. Ja som bol len také ucho, začínajúci redaktor Literárneho týždenníka a zrazu prišiel k stolu taký milý, usmievavý pán a Peter sa ma spýtal: „Vieš, kto to je?“ Zahabkal som niečo ako „Teší ma, že vás poznávam“, keď ma zrazu majster Ťapák pobavene objal okolo pliec a nádhernou oravskou slovenčinou povedal: „A čo mi vykáš? Ja som Maťo.“ To bol presne on, takýto bol ku všetkým, no keď ho niekto sklamal alebo nahneval, nedával si servítku pred ústa a povedal mu to priamo do očí.

Keď sa túlam po oravských horách, vidím pred sebou dva obrazy: vrchy akoby namaľované z obrazov Martina Benku a zvuk krajiny ako z filmov Martina Ťapáka. Ako o svojom rodnom kraji povedal on: „Tu som priadol prvé sny. A tu sa vraciam ako lastovičky do svojho hviezda. A čím je človek starší, ďalej od mladosti, tým to puto je mocnejšie, strmšie. Tým sa častejšie a častejšie vraciam do svojho rodiska, ktoré milujem, vyznávam a ukrajujem si z neho ako z veľkého dobrotivého pecňa chleba.“ Niet čo dodať.

(Status na FB 13. októbra 2021)

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy