Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Nejde im o práva ľudí, ale o moc nad nimi

Počet zobrazení: 1500

Prípad bieloruského novinára Romana Protaseviča zadržaného v Minsku je učebnicovou ukážkou nielen pokrytectva a dvojitej morálky západnej politiky a diplomacie, ale aj mimoriadne nízkej úrovne súčasnej žurnalistiky, ktorá sa v prípade zahraničných tém mení na bezmyšlienkovitý propagandistický servis mocenských elít. Na tomto mieste rozhodne nebudem obhajovať postup Lukašenkovho režimu. Väzniť novinára za jeho postoje – to my vo vyspelej Európe predsa nerobíme... teda moment... alebo... žeby hej? Nuž, zlé svedomie európskych politikov, novinárov a mimovládnych organizácií sa volá JULIAN ASSANGE, a my ho budeme pripomínať dovtedy, dokedy tohto väzňa svedomia neprepustia.

Ale iné som chcel. Zaujalo ma, že tento statočný novinár nemá životopis. Akoby začal existovať len pred dvoma rokmi, keď ho začali výraznejšie prenasledovať. To predsa nie je možné, pomyslel som si a niekoľkokrát som si skontroloval všetky zdroje – americké, britské, nemecké, francúzske, španielske, poľské, české i slovenské médiá písali rovnako. Trvalo mi dve hodiny, kým som sa cez starostlivo odfiltrované informácie dopátral k jeho životu pred rokom 2019. Počúvajte.

Mladý Protasevič sa zúčastnil na kyjevskom Majdane, a tam sa dal naverbovať do bataliónu Azov, ktorý sa skladá z priaznivcov neonacistov, extrémnej pravice a ultranacionalistov. Tu prešiel vojenským výcvikom a bol zaradený do 2. útočnej roty. Tá sa podľa Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva dopúšťala na Donbase vojnových zločinov. V 53-stranovej správe UNHCR bolo podrobne zdokumentované masové rabovanie, únosy, znásilňovanie a mučenie vrátane použitia elektrického prúdu či dusenia vodou. Jeho otec, profesor na vojenskej akadémii s hodnosťou podplukovníka, sa od tejto časti jeho života dištancoval a jeho matka, pravoslávna veriaca, ho chcela podrobiť exorcizmu.

Protaseviča po prvýkrát zatkli ako 16-ročného v roku 2011, ale napriek tomu bez problémov študoval a pracoval v Bielorusku ďalších vyše osem rokov. Jeho útočiskom sa stali nezávislé médiá (prekvapenie pre našich novinárov: aj také v Bielorusku sú) Euroradio a Radio Liberty, ako novinár absolvoval školenie v Prahe, a potom ho čakala stáž v USA. Po návrate začal mať opäť problémy so štátnymi úradmi a vyhodili ho zo štúdia žurnalistiky. Univerzita tvrdí, že pre jeho extrémistické postoje, on tvrdí, že z politických dôvodov. Stal sa z neho youtuber a jeho spravodajská Nexta Live má k dnešnému dňu viac ako 315-tisíc predplatiteľov. V tejto pozícii sa dopustil aj dezinformácií. Počas protestov proti Lukašenkovmu režimu 11. augusta 2020 pustil do sveta falošnú správu, že do potlačenia demonštrácií sa zapojili aj ruské bezpečnostné sily. Keď ho usvedčili z klamstva, video vymazal a napísal, že sa trochu „poponáhľal s emóciami“. Myslíte si, že naše médiá túto „chybu“ opravili? Kdeže. Nexta bola v každom prípade hlavným zdrojom informácií o protestoch. Vzápätí Protasevič požiadal o politický azyl v Poľsku a na jeseň minulého roka odišiel aj s rodičmi do zahraničia. Zvyšok už poznáte z mainstreamových médií...

Čo k tomu dodať... Na prvom mieste asi to, že súdruhovia z Langley majú zvláštnu záľubu vyberať si na farebné revolúcie pravicových extrémistov. Po Navaľnom fakt dobrý tip. A obzvlášť pikantná je tá horlivosť našich liberálov, ako vášnivo už po druhýkrát obhajujú chalana, ktorý má blízko k náckom. Nerobil by som si z toho žarty, keby Šimečka, Káčer, Heger alebo celý ten ansámbel šéfredaktorov slovenských médií, ktorí sa tak bleskovo poponáhľali vydať spoločné vyhlásenie na podporu bieloruského pravicového extrémistu, utrúsili niekedy aspoň jedno slovo na podporu Juliana Assangea – lebo tomu, na rozdiel od Protaseviča, naozaj hrozil trest smrti. Nepovažovali za potrebné protestovať ani proti zbombardovaniu budov ich kolegov v Gaze, ktorí (podľa výpovede reportéra americkej AP) unikli smrti len o zlomok sekundy. A hoci je to bezprecedentný vojnový zločin (výhovorka, že sa tam schovávali bojovníci Hamásu, je zväčša len tradičná, aj keď dosť odporná lož izraelskej armády, ktorej stačí na ospravedlnenie ich zverstiev pri náletoch na obytné domy plné civilistov povedať len – teroristi ich používajú ako ľudské štíty – a svet sa ďalej nepýta, akoby to ospravedlňovalo vraždenie detí), hoci všetky medzinárodné normy zakazujú takéto správanie, naši novinári majú pre izraelské vojnové zločiny špeciálne pochopenie vyjadrené formulkou „Izrael má právo na obranu“.

Keď kritici pripomínajú rozhorčeným mainstreamovým politikom, diplomatom a novinárom incident spred ôsmich rokov (a ich mlčanie), kedy západné štáty prinútili pristáť vo Viedni lietadlo s bolívijským prezidentom Evom Moralesom (lebo sa domnievali, že na palube je Edward Snowden, na ktorého poľujú Spojené štáty), svorne kvília naučenú pesničku: „To je inéééééééé...“ A majú pravdu. Je to iné. Je to oveľa horšie. Pretože vládny špeciál s hlavou štátu na palube má diplomatickú imunitu, je chránený a keďže to USA vedeli, vymysleli po konzultácii s Parížom, Rímom, Madridom a Lisabonom niečo neobyčajne podlé: štyri európske štáty uzavreli svoj vzdušný priestor pre „technické dôvody“ (až oveľa neskôr priznali tlak Bieleho domu). A keďže na alternatívnu trasu vládny špeciál s Evom Moralesom nemal dosť paliva, bol nútený pristáť v Rakúsku. Oficiálne sa nič nestalo. Lietadlo s bolívijským prezidentom mohlo predsa slobodne pokračovať a slobodne sa zrútiť niekde do Atlantického oceánu. Nikto mu v tom nebránil... Keď človek vidí tú „elegantnú totalitu“ (ako nazval počínanie Baracka Obamu nemecký týždenník Der Spiegel), má chuť zavolať na Lukašenka: „Vidíš? To sa tak nerobí, do psej matere!“

Vtedajší generálny tajomník OSN Pan Ki-mun varoval západné štáty, že niečo podobné sa nesmie už nikdy viac opakovať a slávny britský novinár John Pilger nazval ich počínanie pirátstvom, ktoré naposledy uskutočnila v tridsiatych rokoch minulého storočia Veľkonemecká ríša. Napriek tomu naše médiá obhajovali túto nadutú mocenskú svojvôľu. Nebola to len bezprecedentná urážka suverénneho štátu. Bola to poľovačka na človeka, ktorý odhalil, že (opäť použijem Pilgerove slová) „demokratická fasáda Spojených štátov už takmer vôbec neskrýva systematické gangsterstvo“. Keby naše médiá za niečo stáli, dnes by nasledovali novinárske esá typu Johna Pilgera a obhajovali by osobnosti formátu Edwarda Snowdena, nie ultrapravicového výtržníka Romana Protaseviča.

Väčšina historikov sa dnes zhoduje, že by sa dalo zabrániť vzostupu fašizmu v Európe, keby liberáli pochopili pravú podstatu svojho vtedajšieho nepriateľa. Súčasná situácia je veľmi rozdielna, ale aj dnes si treba uvedomiť skutočnú povahu nepriateľa. V čase, keď nositeľ Nobelovej ceny za mier Barack Obama vysielal každý utorok bezpilotné lietadlá, ktoré zakaždým usmrtili desiatky civilistov, ešte väčšina obyvateľov USA a Európskej únie snívala bludný sen o najšťastnejšom období histórie, ale tí nešťastní ľudia na Blízkom východe a v strednej Ázii tie masakry videli. A pocit krutej nespravodlivosti zmiešaný s hnevom v nich rástol. Žijeme z obrovskej veže lží, ktorú sme nahromadili, sme schopní až masochisticky podrobne dookola vykresľovať brutalitu a zločiny sovietskeho tábora, kým koloniálne a neokoloniálne zverstvá Západu zaznamenávame len veľmi povrchne, ak sme vôbec o nich ochotní hovoriť.

Naši centristickí propagandisti a ich novinárski prisluhovači sa nám snažia nahovoriť, že sa vlastne nič nestalo a ak sa aj stalo, nič to neznamená. Preto už ochrana ľudských práv nie je vznešenou myšlienkou, ale hegemonistickou ideológiou, ktorá sa používa účelovo iba vtedy, keď slúži mocenským cieľom. Nedajte sa však pomýliť, priatelia. Ochrana ľudských práv má význam iba vtedy, keď je – ako sa píše v medzinárodných listinách – univerzálna, teda keď platí všade, pre všetkých a vo všetkom, keď si z nich mocní tohto sveta účelovo nevyberajú hrozienka pre svoje mocenské plány a keď im pri tom novinári neposluhujú. Lukašenko neprekáža Washingtonu a Bruselu preto, lebo je diktátor, ale preto, lebo sa odmieta podriadiť. Preto sa neustále pokúšajú vyvolať farebné revolúcie a nedarí sa im to aj preto, lebo sú nepresvedčiví. Používajú tie isté priehľadné triky a lži. Už sa trúsia fámy, že 26-ročný Protasevič je ťažko chorý na srdce a že môže vo väzení zomrieť, hoci tlačová tajomníčka bieloruského ministerstva vnútra Oľga Chemodanová poprela, že by sa väzeň sťažoval na nejaké zdravotné problémy. Nemáme síce nijakú záruku, že hovorí pravdu, ale po celej reťazi lží počnúc „umierajúcim“ Navaľným až po mŕtveho študenta Šmída z roku 1989 sa nikto nemôže čudovať skepse, že je to stále o tom istom.

Nech sa preto nepozastavujú nad tým, že čoraz viac ľudí sa pozerá na tieto účelové ľudsko-právne kampane skepticky. To nie je výhovorka, ako si vymýšľa cynický glosátor Marec, to je poznanie, že tak ako v minulosti, aj dnes existujú protežovaní disidenti pod ochranou veľmocí a existujú štvanci, ktorých sa nemá kto zastať. A kým sa centristi nebudú zaujímať o všetkých rovnako, potom si svoje štedro financované kampane môžu strčiť za klobúk a opíjať rožkom tých, ktorí nevedia rozoznať, o čo ide. Mňa budú vždy viac zaujímať tí väzni svedomia, ktorí sa nedostanú do reflektorov vládnych palácov, ktorí nie sú súčasťou mocenských plánov, ale ktorí bojujú svoj každodenný zápas o prežitie, ktorí reprezentujú každého z nás, ktorí nestrácajú dôstojnosť a nedajú sa kúpiť.

(Status na FB 25. mája 2021)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy