Duch Vianoc

Vianočná nálada a atmosféra sa už naplno rozliala po uliciach a námestiach. Všade vidno ozdobené okná, počuť príjemnú hudbu a aj ľudia sú voči sebe sviatočne naladenejší, ohľaduplnejší a častejšie obdarúvajú tých, čo prosia o nejaký milodar. Kupujeme si častejšie aj Nota Bene, len aby sme aspoň troškou prispeli premrznutému predavačovi a tvorcom časopisu, ktorý nielen na Vianoce, ale po celý rok nám pripomína osudy ľudí odkázaných na milodary. Akoby Duch Vianoc zostupoval na naše plecia a našeptával nám do ucha, aby sme prispeli aspoň nejakou maličkosťou tým, čo budú mať štedrovečerný stôl chudobnejší a možno aj bez vianočného stromčeka. Duch Vianoc je však veľký beťár a občas nám posiela do cesty aj chytrákov, ktorí dokážu takmer profesionálne zapôsobiť na naše city. Možno nás však takto iba trestá za to, že sme inde, povedzme pred nemocnicou, nemali drobné pre onkologické deti, mrzáčikov alebo inú charitu.

Sedím v podzemí veľkého obchodného domu vo svojom osobnom aute, listujem v poslednom čísle Nota Bene, ktorý mi ponúkol sympatický starší pán pri vchode do predajne a vyčkávam na manželku. Ešte raz vybehla dokúpiť niečo dôležité, na čo sme vraj zabudli, hoci sme strávili viac ako hodinu medzi regálmi obchodného domu. Na okno mi zaťukal premrznutý mládenček, asi tak 13-ročný.

– Ujo, kúpte si, ponúka mi akýsi módny časopis, s nejakou celebritou na obálke. Už  mám iba zopár čísel. Je mi zima a doma mi leží chorá matka, doprosuje sa.

– Je to ešte dieťa, chudobne oblečené a uzimené, urob mu radosť, našeptal mi Duch Vianoc. Kupujem teda časopis, aký nikdy nečítam. Je drahší ako Nota Bene, no utešuje ma, že som urobil dobrý skutok. Prichádza manželka v spoločnosti akejsi ženy a kladie na zadné sedadlo nákup a ten istý časopis, pravdepodobne od toho istého mládenčeka.

– Prosím ťa daj mi päť eur, požiadala ma. Táto pani potrebuje pomoc pre svoje onkologické dieťa. Podávam jej bankovku a pozerám pri tom do tváre ženičky. Ruku by som dal do ohňa, že je to známa osoba z minulého roka, keď sme ju tiež obdarovali pred iným obchodným domom päťeurovkou. Len je už oveľa strhanejšia, horšie oblečená a hlas má prefajčenejší. Vtedy aj teraz, prosila o milodar pre svoje choré dieťa. Vtedy však jeden okoloidúci pán poznamenal na našu charitu:

– Teraz pôjde do krčmy a peniaze prechľastá.

– Počula si toho človeka, čo povedal?... pripomenul som jej vtedy v aute.

– ... A čo keď je to inak... odsekla mi. Si ako Ebenezer Scrobe, dodala k tomu ešte.

– Ebenezer kto?... spýtal som sa.

– Nepamätáš sa už na starého, lakomého obchodníka z Vianočnej koledy?... poučila ma. Charles Dickens ju napísal, pripomenula mi ešte. Až Duch Vianoc ho preinačil, keď mu zosadol na plecia, ukončila rozhovor na túto tému.

Spomenul som si na starého lakomca zo starého románu a tentoraz som o jej charite celou cestou domov mlčal a nezmienil som sa ani o tom, že tá ženička mi je povedomá. Obával som sa, že aj v tomto roku by ma mohla obviniť z lakomstva. Ktovie, čo si o podobných existenciách zasa prečítala.

Večer sme strávili v rozhovore o Vianociach a posledných prípravách na tento sviatok, keď sa zíde u nás celá rodina. Pokojný rozhovor však prerušil výkrik z jej úst:

– To nie je pravda!... zvolala. Vysvitlo, že sme od toho mládenčeka nielenže kúpili dva drahé módne časopisy, ktoré nikto z nás nečíta, ale že sú to už časopisy, ktoré boli vydané pred desiatimi mesiacmi. Duch Vianoc si s nami zašpásoval, zhodli sme sa. Je to veľký huncút, ten Duch Vianoc, všelijakých ľudí nám posiela do cesty a všelijako si nás preveruje.