Dlhý život jednej doktríny

Reč bude o Monroeovej doktríne z roku 1823, ktorú presadil v Kongrese USA vtedajší prezident James Monroe a stručne ju definoval tak, že „bráni vytvoreniu akéhokoľvek politického systému na západnej pologuli, ktorý by smeroval proti nezávislému statusu amerických štátov“.

Aj keď vtedy išlo o zámer odporovať vplyvu Španielska na štáty Južnej Ameriky, prakticky USA túto doktrínu v modifikovanej forme uplatňujú už na celom svete. Vždy účelovo, podľa pohľadu, ktorým vnímajú svet a svoje záujmy. Ak by sme mali pochybnosti, prečo USA bojovali v rokoch 1950 – 1953 v Kórei, v rokoch 1961 – 1973 vo Vietname, v roku 1964 v Paname, v roku 1970 v Kambodži, v roku 1975 v Thajsku, v roku 1974 v Jemene, v roku 1986 v Granade a neskôr aj podľa súdobých pamätníkov od roku 1991 v Iraku a neskôr v Afganistane, zistíme celkom dôvodne, že to bolo a je tak preto, že doktrína prezidenta Monroea stále platí v rozšírenej podobe. Preto sa nemôžeme diviť, že čokoľvek a kdekoľvek sa vo svete stane, USA sú pripravené zasahovať z dôvodov, že to môže smerovať proti ich nezávislému statusu. Formy a oficiálne dôvody zasahovaní môžu byť špecifické, ale podstata ostáva rovnaká. Patria medzi ne iste aj ekonomické sankcie od doby neúspešného zásahu voči Kube v Zátoke svíň, keď precenili informácie odporcov režimu F. Castra, že ten padne na druhý deň, keď sa na územie Kuby vylodia ozbrojení exulanti, osoby spojené s porazeným prezidentom Batistom. Krátky boj sa skončil za dva dni aj v Bahia de Cochinos v roku 1961.Víťazstvo F. Castra však znamenalo orientáciu na ZSSR a neskôr aj vybudovanie raketovej základne a následnú krízu v roku 1962. Niekam sa predsa Kubánci museli obrátiť po vyhlásení totálnej izolácie ostrova a odmietnutí USA kupovať ročne 1 mil. ton cukru

Aj súčasná situácia v našom susedstve excelentne zapadá medzi dôvody angažovanosti USA v otvorenom konflikte Ukrajina – Rusko, ktorý sa začal v sporoch o platbách za plyn a jeho cenu na budúce obdobia. Pravou príčinou však boli neuspokojené očakávania vstupu Ukrajiny do EÚ a iste následne aj do NATO a úsilie izolovať Rusko ako strategického protivníka, ktoré ohrozuje nezávislý status krajiny. A to sme opäť pri Monroeovej doktríne ohrozovaní nezávislého statusu amerických štátov únie. Je síce v tom už veľa modernizačných prvkov blízkych terminológii dnešných politikov, ale princíp ostáva zachovaný.

Ak o tom, ako prebiehajú boje na juhovýchode Ukrajiny, vieme z reportáží (možno) všetko, o udalostiach, ktoré predchádzali súčasnému rozkladu vládnej koalície, nevieme nič. S čím vo Verchovnej rade Ukrajiny nesúhlasili strany Udar a Svoboda? Aké sú vzťahy medzi prezidentom P. Porošenkom a abdikovaným predsedom vlády A. Jaceňukom? Všetko je to pomotané až tak, že pre čistý dekor by sa mali USA vo veci menej angažovať...