Človek – stroj: kríza práce

Počet zobrazení: 2727

Priateľ ma upozornil na stĺpček v časopise Spiegel; autorom je odborný poradca Sascha Lobo, ktorý hovorí o tom, aký problém má strana práce (myslí SPD) vo vzťahu k transformácii pracovného sveta. SPD už dávno nie je stranou pracujúcich, ale ostáva stranou práce. Práca je však vystavená krízam už od vzniku kapitalizmu. Kríza strany práce je iba symptómom oveľa rozsiahlejšej krízy práce ako takej. „Práca“ je v Nemecku náhražkovým náboženstvom. Má to výhody, je základom blahobytu krajiny. Nevýhodou kvázináboženských systémov je, že nie sú prístupné racionálnym analýzam. Digitálna transformácia, automatizácia a množstvo nových  technológií od autonómnych rojov robotov až po virtuálnu realitu, to sú zásadné zmeny obsahu práce.
Autor sa odvoláva na výrok „Internet je parným strojom ducha“. Stroje späté v sieti zvládajú nielen mechanickú, ale aj na znalostiach založenú prácu. Dnes ide v prvom rade o kognitívne schopnosti počítača, ktorými v minulosti disponoval iba človek. Preto sa tento trend týka viac tých, ktorí v dôsledku vykonávanej práce patria ku klasickej klientele sociálnej demokracie, ale nielen nich.  Uvádza príklady:
- Daimler pred rokom v máji v Nevade prezentoval „Inspiration Truck“, nákladné vozidlo, ktoré sa samo riadi. Sociálny dopad tejto technológie na povolanie šoféra kamiónov je zásadný.
- Využívanie dronov na stavbu veže a visutého mosta (Vysoká škola technická v Zurichu), v USA používajú drony ako dozor na stavenisku. V poľnohospodárstve fungujú ako lietajúce meracie stanice a experimentuje sa s doručovaním balíkov. Zvyšuje sa výkonnosť robotov, ktoré sa stále rýchlejšie vyplácajú.
Vodiči kamiónov, stavební robotníci, roľníci, poslíčkovia a robotníci v kovospracujúcom priemysle boli kľúčovou klientelou sociálnej demokracie. Svet práce sa rozštiepil – na jednej strane na vysokokvalifikované zamestnania, na druhej strane na činnosti, ktoré môžu vykonávať aj nekvalifikovaní pracujúci. Teda ide o programátorov natoľko inteligentných sieťovo spätých strojov, že ich tí druhí môžu obsluhovať aj bez vzdelania. Tento vývoj už prebieha, naberá na dynamike s nástupom kapitalizmu digitálnej platformy.
 Z toho vyplýva, že vo svete práce mimo sféry vysoko vzdelaných ostáva stále menej priestoru na pocit hrdosti a sebauspokojenia na báze vlastných schopností. Vzťahuje sa na tých, čo sa definujú ako ľudia práce, pokiaľ nepatria k vysoko vzdelaným vrstvám. Od práce v zmysle rozhodujúceho faktora osobnostnej identifikácie sa iným spôsobom oddeľujú vzdelané spoločenské vrstvy. Kto permanentne dostáva iba časovo obmedzené zmluvy, by nebol normálne, keby svoje sebauspokojenie zakladal na zárobkovej činnosti. Tak sa nevyhnutne stráca emocionálny vzťah k práci, ktorý bol jadrom sociálnodemokratického chápania sveta.
Celosvetovo sa rozbehla flexibilizácia a skvapalnenie pracovného sveta, čo sa v Nemecku posudzuje nadmieru skepticky. V celej Európe sa presadzuje práca doma, v Holandsku bola v roku 2015 (Home Office) uzákonená, v Nemecku nie je. Autor je toho názoru, že to súvisí s náhradným náboženstvom práce a s potrebou prezenčnej kultúry (pracujúci majú byť na mieste aby boli fyzicky kontrolovaní). Kreatívni zamestnanci a pracovníci kultúry generujúci projekty s nárokom hrdosti celkom určite skončia v starobe-chudobe. Prostredníctvom daní síce riadne prispievali na dôchodky minulých stabilne zamestnaných, už dnes dôchodky  z jednej štvrtiny vyplácajú z daňových príjmov.  Slobodné povolania (nezávislí) budú v starobe dvojnásobne potrestaní, jednak nedostanú žiadny dôchodok, jednak budú vystavení výčitkám, že sa sami nestarali o zabezpečenie v starobe.   V rámci verejnej mienky, politických strán, sveta zamestnaných sa stále považuje za samozrejmé, že nezávislosť znamená lekára, lekárnika alebo právnika a teda peniaze. 
Sociálny systém je postavený na stabilnom zamestnávaní  v čase, kedy toto už neplatí. Digitálne odchovaným generáciám čudesne strnulá pracovná etika ich rodičov nič nehovorí.  Aj preto,  že floskula „vzdelanie plus úsilie znamená hospodársky úspech“ už neplatí. Práca predstavovala v dvadsiatom storočí niečo ako monolitický komplex, vymedzený, regulovateľný, základ spoločnosti práce. Digitálna post-pracovná spoločnosť  prácu síce nezrušila, ale natoľko zásadne zmenila, že táto stratila časť svojich spoločenských funkcií. Napríklad že predstavovala politické a sociálne východisko pre stranu, ktorej jadrom bola a je práca.
Krízu práce môžeme a musíme vnímať ako šancu pre prácu ako takú. Potrebujeme strany, ktoré sa k  transformácii práce postavia pozitívne namiesto toho, aby mentálne zotrvávali v dvadsiatom storočí, lebo si nejaký iný svet nevedia alebo nechcú predstaviť.
P.S. Dodám iba jednu myšlienku. Rétorika ľavicových strán niekedy pripomína luddistov, inokedy a častejšie sa veľmi málo alebo vôbec nelíši od pravicovej. Dali si nanútiť argumenty globálnych investorov – korporácií a oligarchov - ako samozrejmé pravdy. Totiž post-pracovná spoločnosť môže byť zlatým vekom ľudstva alebo diktatúrou malej skupiny vyvolených na báze technologickej prevahy, oveľa horších ako bohovia na Olympe podľa opisu v antických bájach.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984