Reklama
Reklama

Boli sme členmi stalinskej strany

Počet zobrazení: 2679

Komunistická strana Československá  po roku 1929, po jej piatom zjazde a zvolení nového vedenia, už nebola leninská, ale stalinská. Podnet zamyslieť sa nad touto historickou skutočnosťou a skronfrontovať  aj svoje názory s niektorými historickými faktami mi dal Milan Blaha,  keď v pár poznámkach ku knihe Ľuboša Juríka Smrť ministra napísal: „Clementis žil občiansky čestne a politicky pravdivo, hoci, isteže, aj sám nosil za nechtami zvyšky po omyloch rodnej komunistickej strany, no nemusel si pilátovsky umývať ruky, lebo ich mal čisté. Veril socialistickej revolúcii, hoci Stalinovi, ktorý spotvoril tú dobu, neveril nič, veril svojej komunistickej strane a svojim komunistickým priateľom, lebo netušil, že samotný leninský typ strany už z princípu (demokratický centralizmus) nemôže politike ani životu ponúknuť nič viac a nič menej ako smrtiaci podraz, krvilačné vodcovstvo a primitívnu ideologickú demagógiu.“

Prečítal som si to opakovane a čím ďalej, tým viac sa mi zdalo, že tu dačo nesedí. Až som si položil otázku: čo urobí chytrý človek, ak  chce pred verejnosťou vyniknúť ako verný žiak veľkého učiteľa?  A našiel som si odpoveď: začne všemožne zveličovať učiteľovu veľkosť.  Ráta s tým, že čím bude veľkosť učiteľova grandióznejšia,  tým väčším žiakom sa v očiach publika stane on sám a časom zatieni „svojho“ učiteľa, stane  sa učiteľom a učiť bude i  o „svojom“ učiteľovi, aj to, čo nie je pravda.  Najmä to, čo nie je pravda, ale čo chce sám.  

Priam geniálne si v tejto veci počínal Josif Vissarionovič Džugašvili  – Stalin. Pripísal Leninovi svoje vlastné vízie a zámery.  Leninovo telo nestihlo, ako sa zvykne hovoriť, ani poriadne vychladnúť,  a už začal zveličovať, pripisovať mŕtvemu myšlienky,  aké  ten zaživa  ostro  odmietal a kritizoval, aj nimi ovplyvnenú prax .  Ako názorný príklad  takejto kritiky môže poslúžiť  Leninov prejav o novej ekonomickej politike z októbra 1921. Tam okrem  iného vymenoval troch hlavných nepriateľov budovania novej spoločnosti. Na prvom mieste  menoval komunistickú nadutosť. Takto hovoril: „Komunistická nadutosť znamená, že človek, ktorý je členom komunistickej strany a nebol z nej ešte vylúčený, si myslí, že všetky úlohy môže riešiť komunistickým dekrétovaním... To je iba komunistická nadutosť. Naučiť sa politicky vzdelávať – to je naša úloha, lenže my sme sa to nenaučili a nevieme sa k tejto úlohe ani správne stavať.“

Ako náramne to kontrastuje s tým, čo Stalin predniesol ako prísahu na druhom všezväzovom zjazde sovietov vo februári 1924, takpovediac nad hrobom odchádzajúceho:  „My komunisti sme ľudia zvláštneho razenia. My sme kovaní zo zvláštnej látky.  My sme tí, čo tvoríme armádu veľkého proletárskeho stratéga, armádu súdruha Lenina. Niet nič vyššieho nad česť patriť k tejto armáde. Niet nič vyššieho nad meno člena strany, ktorej tvorcom a vodcom je súdruh Lenin. Odchádzajúc od nás, súdruh Lenin nám odkázal držať vysoko a strážiť v čistote veľké meno člena strany. Prisaháme Ti, súdruh Lenin, že so cťou  vyplníme toto Tvoje prikázanie!“ (Citát je z knihy Dejiny Všezväzovej komunistickej strany, vydanej roku 1938; slovenský preklad, urobený v Moskve, je z roku 1945.)

„V ľudových masách sme len kvapka v mori a spravovať môžeme len vtedy, keď správne vyjadrujeme to, čo si ľud myslí.  Bez toho komunistická strana nepovedie proletariát, proletariát nepovedie za sebou masy a celá mašinéria sa rozpadne.“ Takýmito slovami upozorňoval Lenin komunistov  v referáte na  XI. zjazde stany v marci 1922 na reálne nebezpečenstvo nezdaru, ba priam krachu.  Stalin, ako ukazuje história, sa dokonale pričinil o to, aby  sa napokon skutkom stalo to, pred čím Lenin varoval:  celá mašinéria sa rozpadla. Stalo sa tak síce po mnohých rokoch a po   Stalinovej  smrti, ale stalo sa.                                                                                                                                                           

Nespomínam si už,  ktorý filozof nazval princíp ideou  a prax  formou idey. Idea, myšlienka, ktorá sa zrodí v hlave nejakého človeka, môže ovplyvniť  jeho konanie, jeho prax,  a vo väčšine prípadov sa tak stáva, sama však nevykoná nič.  Bez praxe myšlienka zahynie; praxou sa idey telom stávajú, povedané trochu poeticky. A ak sa idea zmocní más (ľudí), zmení sa na materiálnu silu, ako  svojho  času vravieval Karol Marx.

Milan Blaha hovorí o „leninskom type strany“ a  princíp  demokratického centralizmu stavia ako Leninov výmysel. Pritom je skutočnosť taká, že politické strany, ktoré sa pri svojej činnosti riadia demokratickým centralizmom, existovali o poriadny kus času skôr, ako sa  Vladimír Ulianov vydal na cestu budovania ruskej politickej  robotníckej  strany.  A navyše  začínal to, ako je známe,  v cudzine, v  emigrácii.  V Rusku v tých časoch  viac prekvitala  propaganda  revolučne naladenej  inteligencie a hnutie známe pod názvom Narodnaja voľa  (ľudová sloboda) a všetko silne ovplyvnené bakuninovským anarchizmom. Cár predsa neodstúpil v dôsledku Leninovej činnosti, ale pod tlakom revolučne naladených más.                                                                                                                                                       

Demokratický centralizmus znamená, že ústredie má aj isté práva voči nižším orgánom, organizáciám i jednotlivým členom. Nie je to tak dávno, čo u nás na Slovensku ústredie jednej politickej strany, ktorá má v názve  „demokratická“ , zrušilo jednu svoju miestnu organizáciu a v minulých dňoch ďalšiu.  Prečo? Pre nezhodu činnosti (alebo pre nečinnosť) onej organizácie s úsilím a cieľmi ústredia.  Ak sa nemýlim, podobný prípad sa stal aj v istej konzervatívnej strane v zahraničí.  Alebo iný príklad. Mikuláš Dzurinda sa dostal k vládnutiu demokratickou cestou (dajme tomu), no len čo mal moc v rukách, premenil všetkých občanov Slovenska na „poddaných“ cudzej mocnosti – Vatikánu a urobil to úplne centralisticky.  Toto „poddanstvo“ sa týka všetkých občanov bez rozdielu, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie či nevyznanie. A vôbec systém vládnutia v podmienkach zastupiteľských nemôže byť iný ako demokraticko-centralistický. Demokraticky si vo voľbách vyberieme svojich zástupcov a tí nám naskrze centralisticky schvaľujú zákony, ktoré musíme (mali by sme) ctiť a plniť všetci bez pardonu, aj vtedy,  ak sme svoj hlas dali niekomu inému alebo sa na voľbách vôbec nezúčastnili.

Vladimír Clementis bol členom strany, ktorej veril,  a ktorá ho napokon (jej ústredné vedenie) pripravila o život,  avšak to už (opakujem)  nebola strana leninská. Bola to strana „cugrund“ stalinská. Túto skutočnosť  jasne konštatuje  Alan Bullock vo svojej knihe paralelných životopisov Hitlera a Stalina (Hitler and Stalin – Paralel Lives). Niektorí  ľudia hovoria o  Stalinovej genialite, ktorú spájajú  s vojenskými operáciami v rokoch druhej svetovej vojny  a s diplomatickými rokovaniami počas vojny a na jej konci. Iní  znalci však dôvodia, že  Stalinovo rozhodovanie a konanie nebolo v tom konkrétnom prípade až také geniálne. Na túto skutočnosť poukázali  niektorí vojenskí  odborníci. Nie je správne zásluhy miliónov bojovníkov, veliteľov, organizátorov a pracovníkov v tyle pripísať genialite jedného človeka. Aj keby bol neviem ako nadaný. 

Napriek tomu si dovoľujem opakovane tvrdiť, že Stalin sa  prejavil ako  génius práve v tom,  ako dokázal  „zo svojho učiteľa“  urobiť to,  čo sám chcel,  čo potreboval, aby mohol  uskutočniť svoje zámery; v tom,  ako dokázal svoju stranu vydávať za leninskú a presvedčiť o tom milióny členov i nečlenov nie iba v Rusku (v ZSSR), ale v podstate na celom svete.  Dokázal to tak dokonale,  že tomu  ľudia, komunisti i nekomunisti, verili dlhé desaťročia, a mnohí stále ešte veria. Zdá sa, že musel prísť človek, ktorý s komunistickou stranou a komunistickou ideou nemá nič spoločné,  aby videl, že všetko je inak a povedal to plným hlasom, rovno, bez vykrúcačiek a osobných zaujatostí.

Stalin zmenil stranu fyzicky. Nemilosrdnou likvidáciou  Leninových spolupracovníkov v ústredí i v organizáciách zväzových republík, v miestach a ich nahradením sebe oddanými kádrami.

Noviny Pravda (moskovská) uverejnili 7. 2. 1964 túto správu: „Začali sa masové represálie a predovšetkým bola odstránená veľká časť delegátov 17. zjazdu strany. Z 1966 delegátov bolo zničených 1108 ľudí, zo  139 členov a kandidátov ÚV, zvolených na 17. zjazde, bolo zahubených 98 ľudí – 70 percent celého ÚV.“

To by však ešte nemuselo znamenať zmenu charakteru strany. Tú zmenu dokladá sám Stalin v správe, ktorú delegátom predniesol na 18. zjazde v marci 1939. V nej hovorí: „Z údajov Ústredného výboru strany vidno, že v uplynulom období strana vedela zveriť vedúce funkcie v správe štátu a v strane viac ako 500 000 mladým boľševikom, členom strany a sympatizujúcim so stranou, z ktorých je viac ako 20 percent žien.“ (Otázky leninizmu, slovenské vydanie,1949, str. 705.)

To bol základ tej „armády ľudí osobitného razenia, ukovaných z neobyčajnej látky“.  Dodať treba azda iba  to, že výchovu  nových kádrov začal  Stalin ani nie celé tri mesiace po Leninovom odchode,  začiatkom apríla 1924, a to sériou prednášok na Sverdlovovej  univerzite,  čiže v  škole na to zriadenej. Súhrnný názov prednášok: „O základoch leninizmu“.

Svoje tvrdenie, že pod Leninovým vedením by strana bola asi iná ako tá, o ktorej vznik a fungovanie sa postaral Stalin, opieram o znalosť niektorých historických faktov. Poukážem tu na jeden, ktorý sa mi zdá byť osobitne výrečný. Odcitujem, čo na  plenárnej schôdzi Moskovského sovietu 20. 11. 1922 povedal Lenin o Kamenevovi a ďalších svojich spolupracovníkoch.  Na začiatku svojho vystúpenia sa ospravedlnil, že pre chorobu nemohol vyhovieť skoršiemu pozvaniu,  a potom pokračoval: «Musel som taktiež veľmi veľkú časť práce, ktorú som, ako sa pamätáte, najprv uvalil na súdruha Ciurupu a potom na súdruha Rykova, ešte dodatočne vložiť na plecia súdruha Kameneva. A ten, treba povedať, ťahal, ak použijem prirovnanie, ktoré som už upotrebil, dva vozy. Hoci treba povedať, ak pokračujeme v tomto prirovnaní, že kôň sa ukázal mimoriadne schopným a ohnivým, predsa však nie je správne, aby jeden ťahal za dvoch, a tak teraz netrpezlivo čakám, kým sa vrátia súdruhovia Ciurupa a Rykov a rozdelíme si prácu aspoň trochu spravodlivo. Ja už v dôsledku zmenšenej pracovnej schopnosti musím skúmať záležitosti oveľa dlhší čas, než by som chcel.» (Spisy, zv. 33, str. 383, slovenské vydanie.)

 No a porovnajme si to s tým, ako o Kamenevovi a ďalších referoval Stalin  10. 3. 1939 v správe na  18. zjazde strany: «Niektorí zahraniční novinári tliachajú, že vraj očista sovietskych orgánov od špiónov, vrahov a záškodníkov, ako je Trockij, Zinoviev, Kamenev, Jakir, Tuchačevskij, Rosenhoľz, Bucharin a iní vyvrheľovia, „otriasla“ sovietskym zriadením a vniesla doň „rozklad“.» (Otázky leninizmu, str. 698, slovenské vydanie.)

 Kto boli tí „ďalší vyvrheľovia“? Všetci alebo takmer všetci, čo úzko spolupracovali s Leninom. Po 18. zjazde už po leninskej (boľševickej) strane zostala azda iba spomienka a idea demokratického centralizmu sa v praxi zmenila na svoj opak – na  osobnú diktatúru, kult osobnosti.  Potom už, po tých čistkách, mohla zavládnuť „úplná jednota názorov v strane, v jej orgánoch, organizáciách, neobyčajná ideovo-politická a organizačná zomknutosť“, ako to Stalin sám charakterizoval na záver zjazdu roku 1934.

Slovenská literátka, prekladateľka a spisovateľka Zora Jesenská výstižne charakterizovala obdobie úplnej vlády stalinskej strany, v skutočnosti vlády jedného človeka: „Obdobie takzvaného kultu bolo nutne obdobím autoritatívnych právd v každej oblasti a v každej podrobnosti;  akákoľvek odchýlka v ktoromkoľvek, i v tom najšpeciálnejšom odbore ľahko dostávala biľag úchylky. Nebolo radno sa mýliť: každému omylu sa podkladal zlý úmysel. Nebolo radno mať ani pravdu, ak nebola opakovaním právd  už uznaných: bola podozrivá aspoň len z individualizmu. K jednomyseľnosti sa nedochádzalo konfrontáciou  individuálnych skúseností, poznaní, úvah, názorov alebo pochybností: bola viac než alfou a omegou, bola celou abecedou, povinná na začiatku i na konci aj v každej chvíli medzitým. Diskusiami sa nazývalo, keď niekoľko ľudí hovorilo to isté rozličnými slovami. A niekedy ani nie rozličnými slovami.“ (Slovenské pohľady č. 4/1963; Dve kapitoly rozpomienok.)

Nemôžem sa zaručiť, ako by bola vyzerala strana založená Leninom, keby ju bol mohol viesť ďalej. A ťažké je predstaviť si, ako by sa bol vyvíjal aj sám Lenin. Ako by sa bol napríklad zachoval, keby mu cudzie rozviedky podhadzovali nimi vykonštruované „dôkazy“ o všelijakých sprisahaniach? Dovolím si však tvrdiť, že v každom prípade by strana pod jeho vedením nebola  taká, akú sme ju poznali pod Stalinovým vedením a podľa vzoru ktorej sa postupne formovali komunistické strany v ďalších krajinách.  A ani demokratický centralizmus (princíp), o ktorom sa aj v encyklopédii Beliana (zv. 3.  str. 285) hovorí ako o princípe, ktorý sa používa vo väčšine politických strán, by nebol to, čo spôsobilo premenu strany demokratického typu a kolektívneho rozhodovania na stranu typu jedného muža.

Zamyslel som sa nad týmto  problémom aj preto, že  sa mi  akosi žiada ospravedlniť  Vladimíra Clementisa, Laca Novomeského a ďalších za súhlas so zmenami vo vedení KSČ smerom k stalinskému charakteru strany v tom roku 1929. So zmenami, ktorých následky si  ani on, ani väčšina vtedy asi nemohla predstaviť a pravdepodobne na ne nedovidel ani sám Klement Gottwald, ktorý po oslobodení roku 1945 sníval a viac ráz hovoril o osobitnej československej  ceste  k socializmu.  Nemohol tušiť, že raz, po rokoch bude môcť o ňom samom Bohuslav Šnajder  napísať:  „Nechránilo ani  jméno.  A tak vysoko nad městem sedával na Hradčanech  osamělý, zlomený muž  s lulkou a alkoholem, nejubožejší  z těch, kteří zůstali na svobodě... právě on viděl před otevřenými dvířky pece oči umírajícího kamaráda a nemohl zapomenout.“ (Bohuslav Šnajder: Proces proti dvanácti miliónům, Tvorba, vydavateľstvo Delta, 1990, str. 120.)

Znalci histórie tvrdia, že to, čo je už za nami, by sme si v žiadnom prípade nemali skresľovať, kriviť, lebo zákonitým následkom takej krivosti je aj znemožnenie jasnejšieho pohľadu do budúcnosti. V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ ešte jeden výrok z druhu kategorických.

V časopise Bratislavsko zo dňa 24. 11. 2000 je uverejnený rozhovor redaktora TV Markíza Pavla Pavlíka s vtedajším poslancom NR SR za SDĽ a predsedom Zahraničného výboru Petrom Weissom. Na otázku o Leninovi Peter Weiss odpovedal: „Lenin bol človek, ktorý spotvoril a zdiskreditoval pôvodné prístupy Marxa a Engelsa. Lenin bol predovšetkým technik moci a jednoducho je pravda, že to bol terorista.“

Mne to vychádza trochu inak: opakujem, ani ja, ale ani nik na svete, nemôže poprieť skutočnosť, že Stalin zásadne zmenil stranu, fyzicky i ideovo. A my sme boli členmi (prípadne i funkcionármi alebo novinármi, kto ako) tejto strany, alebo sme len jednoducho žili a prežívali obdobie, keď na časti Európy život obyvateľstva výrazne ovplyvňovala, ak nechceme povedať, že priam určovala, riadila jedna silná osobnosť. A to prostredníctvom politickej strany. Bola  to už Stalinova strana, nie Leninova. Aj Vladimír Clementis bol jej členom a stal sa jej obeťou. Jednou z tých obetí, ktoré treba prirátať k súčtu, o ktorom referovala Pravda (moskovská) 7. 2. 1964. Peter Weis sa asi tiež nevyhol vplyvu pôsobenia stalinizmu. Ak dospel k názoru, že Lenin bol terorista,  je to jeho názor a nik mu ho nemôže vziať. Avšak isté je, že si tento názor mohol utvoriť až po tom, čo Nikita Chruščov začal otvorenú kritiku Stalina, jeho kultu a zločinov. Ďalej je isté, že tak veľkolepo a tak ďalekosiahle zdiskreditovať ideu socializmu nedokázal žiaden antisocialista, ako to dokázal Stalin. A dokázal to v mene boja za socializmus. V spisoch o jednom konkrétnom období dejín (európskych i svetových) zostane asi zaznamenané, že Josif  Vissarionovič Džugašvili – Stalin sa pričinil o to, aby si ľudia na svete na dlhý čas kládli medzi pojmy socializmus a zločin znamienko rovnosti. A asi dlho potrvá, kým prídu na to, že socializmus a zločin nie je to isté a ani nemuselo byť v minulosti. Koľko trpkých skúseností si však ľudstvo musí ešte pretrpieť, kým zbadá ten osudný omyl, zvolí si inú cestu? Cestu skutočnej spolupráce a solidarity, praktickej demokracie – vlády ľudu. Nádejajme sa, že tých skúseností nemusí byť nekonečne mnoho.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy